Doba bola dramatická a aj môj život v nej. Veď som žil v neobyčajne zložitých a zvíchrených, dramatických časoch a moje detstvo je plné zážitkov, prešpikovaných dobou. Silno sa mi vryli do pamäti a až neskôr som si uvedomil, že ja som vlastne už od raného detstva prežíval historické a zlomové okamihy našich dejín, bol som ich sprvu tichým účastníkom, prechádzal som nimi, formovali ma – a domnievam sa s úžasom, že som sa narodil do nádhernej, veľmi zložitej, búrlivej a myslím aj neobyčajne zaujímavej doby 20. storočia. Osud mi doprial prežiť práve jeho kľúčové zvraty. V nich ma zastihli príhody a okamihy, ktoré sa stali neopakovateľnými a trvale poznačili nielen dobu ale pravdaže a predovšetkým i mňa, moje myslenie, postoje a cítenie, môj svetonázor i moju poetiku, dokonca vyformovali aj moje pozdejšie vzdory, ktoré ma stáli toľko osobných i umeleckých strát v pohnutých dejoch histórie a boli príčinou i následkom aj môjho životného a umeleckého osudu. Rád na to spomínam, nepristihol som sa doteraz pri myšlienke, že by som niečo z prežitého ľutoval (hádam len svoje deti). Som doteraz osudu vďačný, že ma zavial do doby, nabitej dejom a konfliktami. Nie, nikdy som sa nenudil. Žil som nádherný život plným dúškom, plný poctivých omylov a skvelých nachádzaní i popri nutných stratách, ktoré taký naplno žitý život zákonite prináša.
Bolo to na Modrom Kameni, kde moji rodičia učili na meštianke tohto vtedy okresného mesta. Otec tam bol riaditeľom meštianskej školy, matka učiteľka, otec učil matematiku, prírodopis, fyziku a chémiu, matka slovenčinu a dejepis. Na Modrom Kameni bolo nádherne, celý tamojší kraj prerastený gaštanmi je prekrásny, Bývali sme v budove školy na poschodí, v prístavbe bola stolárska dielňa, všade voňalo pilinami a hoblinami. Dielňa nepatrila škole, ale bola v jednom komplexe s novou meštiankou. Raz bola príčinou obrovského požiaru, na ktorý nemôžem zabudnúť, nábytok aby nezhorel nám vyhadzovali z poschodia, my deti sme stáli na vŕšku pod gaštanmi, tam nás vyniesli a stade som pozoroval ohnivé divadlo. Ten vŕšok bol bývalé pieskovisko, odkiaľ sme mali vyšúchanú “kráľovskú šúchanicu”, bol to priestor našich hier a tajomných skulín v ktorých sa v našej predstavivosti ukrývalo kráľovstvo levov a bosoriek. Oproti škole bol veľký drevosklad Pyšpéky, inak bola ulica prázdna, iba obďaleč, či vedľa školy sme mali jedných susedov, Rusnákovcov, ktorí mali dcérku Lilu a syna, postihnutého obrnou. So susedovými deťmi najmä s Lilou, ktorá na rozdiel od ochrnutého brata Mira bola veľmi živá a hravá sme sa my, môj brat Milan o jeden a pol roka starší odo mňa a ja radi hrávali, sami sme nemali sestru, priťahovala nás ako záhada, ktorú sme chceli (aj proti jej vôli) rozlúštiť. Možno raz stihnem ešte napísať aj z toho plynúce detské pikantnosti, no teraz sa chcem sústrediť na ľudovú (základnú) školu v Modrom Kameni, kde som začínal svoje vzdelanie. Po pravde povedané, moje vzdelanie začalo oveľa skôr, pretože ja som vedel čítať už pred školou, naučil som sa sám, zo zvedavosti, v našej domácnosti bolo plno kníh, pre otcovu záľubu bolo u nás plno hlavne encyklopedických časopisov a magazínov o prírode, časopis Výber, rôzne populárno-vedecké magazíny, zväzky zviazaných ročníkov Slovenských pohľadov, to všetko ma nesmierne zaujímalo (a zaujíma doteraz), bývaval som často prechladnutý, ležal som s horúčkou v posteli obložený časopismi a encyklopédiami, v tej dobe to bol pre mňa raj zázrakov, ktoré som objavoval.
Na školu ma rodičia nijako zvlášť nepripravovali. Vedeli o mne, že viem už čítať, raz ma to dokonca zachránilo pred stratením v Prahe na “sokolskom slete” 1936, kde boli rodičia na rodičovskom aute (dvojtakt Zetka vyrobená v Brne), ktoré si kúpil otec na splátky, poslednú zaplatil z predaja auta až v r. 1946. Opísal som túto príhodu ešte ako študent gymnázia v “článku” pre akúsi anketu (článok sa asi stratil), tam som písal ako som sa v niekoľkotisícovom dave sokolov po stratení sám vrátil k autu pomocou tabúľ na obchodoch, ktoré som si cestou na Strahov prečítal a zapamätal. Pre rodičov to bol silný dramatický deň, matka ho celý preplakala, ale odvtedy vedeli, že už viem čítať. Našli ma spať, keď sa bez nádeje že syna nájdu vrátili rezignovane k autu. Tam som spal, opretý o koleso, údajne so stopami sĺz vymytými na uprášenej tvári.
Meštianka, kde sme bývali, bola na údolnej časti Modrého Kameňa smerom na Plachtince, ľudová škola do ktorej som mal začať chodiť bola naopak na kopci tesne pod kamenným hradom, ktorý je dominantou mesta. Neprežíval som nijaký stres, naopak, odháňal som matku, ktorá sa rozhodla ma do školy zaviesť, chcel som ísť sám. Neposlúchla ma, tak som si to vynútil tým, že som v ulici zastal a zanovito nechcel ísť ďalej, ak matka pôjde so mnou. Po chvíli videla, že ma do školy nedostane, kým bude trvať na tom, že ide so mnou. Dokonca ma chcela viesť za ruku. To ma tak pobúrilo, že som sa stal zúrivým. Napokon kapitulovala. Išiel som ďalej sám a na budove školy som si prekvapený naslabikoval jej tabuľu: Rím. kat. ľudová škola. Bolo to napísané na podlhovastom štíte čiernymi písmenami, ale i na oválnej smaltovanej tabuli s československým levom, ktorý mal na hrudi slovenský znak. Tabuľa bola farebná, lev čierny, štít červeno-modro-biely, písmená modré. To ma – pamätám si to, trochu znepokojilo. Bol som totiž evanjelik a nevedel som ako sa mám v katolíckej škole správať. O svojom evanjelictve som vedel viac citovo ako rozumovo, lebo do kostola som nechodil ani ja ani moji rodičia. No náboženské vyznanie som od útleho detstva vnímal ako vážny problém, nakoľko môj otec bol evanjelik, ale matka katolíčka. Otcova matka stará mama Lujza bola bigotná luteránka, ktorá v Skalici pravidelne chodievala do kostola, na adresu keď sme jej z Modrého Kameňa písali sme museli na matkin príkaz pod meno starej mamy napísať “vdova po ev.a.v. učiteľovi” a až potom Skalica na Slovensku, Nádražná 848. Nepísali sme radi, lebo to bolo povinné a nemali sme o čom písať. Ale poslúchli sme aj s bratom. Vŕtal mi ten problém hlavou a postupne som sa dozvedal alebo dovtipoval, čo je vo veci, pretože náboženská otázka v našej rodine nebola vecou viery, ale sudom pušného prachu, ktorý občas prudko explodoval. Stará mama Lujza totiž svoju nevestu Anastáziu nemala rada. Musím napísať pravdu: nenávidela ju ohnivo od samého počiatku. Celé moje detstvo bolo prepchaté a prešpikované týmto súbojom vystupňovaným pričasto až do nevydržateľnej podoby. Raz z tej, raz z druhej strany som sa podozvedal útržky z permanentnej drámy, ktorá nebola k deťom nijako ohľaduplná. No ale aspoň som si rýchlo a zavčasu osvojil základy a pevné odhodlanie pre budúcnosť: absolútnu nenávisť k intolerancii. To mi ostalo v krvi i bunkách zásluhou mojej inak milej starej mamy, ktorá sa však premenila na strigu ak išlo o náboženstvo a jej nevestu. Podozvedal som sa od nej ako “ona” (inak moju matku nevolala) zvábila môjho otca, dokonca k nemu oblokom doliezala (!) v noci aby ho zvábila, ona, ktorá do domu ani periny ani steblo slamy (!) nedoniesla a mohla by starej mama ruky nohy bozkávať za všetko čo získala, ona, chudobná katolíčka, ktorá si privábila môjho otca a votrela sa do váženej luteránskej rodiny. Ešte že stará mama dosiahla od svojho syna, aby dal deti na luteránsku vieru pokrstiť - tak som sa stal evanjelikom. Museli to byť strastiplné a pre mojich rodičov nezávideniahodné prvé chvíle šťastného manželstva. Spočiatku po svadbe (musela sa odohrať bez účasti rodičov aj nevesty a aj ženícha v evanjelickom chráme v ďalekej Trnave) bývali mladomanželia v Skalici v rodinnom dome. Tam sa narodil aj môj starší brat Milan v legálnom termíne, nebrali sa teda rodičia preto, že museli, ale z obapolnej lásky, ktorá však napokon v neprajnom prostredí musela dostávať a veru aj dostávala riadne zabrať. Lebo ja sa už pamätám hlavne na krízy. V čase sobáša žil ešte starý otec Eduard, onen ev.a.v. učiteľ, podľa mojej matky skvelý človek, ktorý ju mal rád a bránil ju pred Lujzou (bola jeho druhou ženou, bol vdovcom s piatimi deťmi, keď si bral Lujzu, ktorá pôvodne chodila opatrovať jeho sirôtky až sa stala jeho druhou ženou, porodila môjho otca Dušana a sirôtky v akejsi vysťahovaleckej akcii poslala do Ameriky s ceduľkami identity na krku) až do svojej smrti. Ja som už starého otca nepoznal, sympatický mi bol, lebo bol tiež Eduard. A aj preto, že matka na neho spomínala s láskou ako na svojho statočného ochrancu. Starý otec v mojich očiach bol a ostal ešte aj statočný slovenský vlastenec, ktorého v jeho učiteľskej kariére cirkevná vrchnosť potrestala za to, že v období krutej maďarizácie v čisto slovenskej obci Prietrž vyučoval v štvortriedke deti po slovensky. Boli to tie “slávne” Apponyiho zákony o jedinom maďarskom národe v Uhorsku (1905), na ktoré dnešní Maďari akosi vždy a radi zabudnú, keď si majú vysvetliť prečo Slováci Maďarov nemajú v láske. Ale tento sympatický starý otec zomrel v roku môjho narodenia, takže naňho mám iba sprostredkované spomienky. To moje narodenie sa udialo už v Kopčanoch, kde sa otec nechal preložiť, zrejme a veľmi pravdepodobne preto aby získal pre rodinu pokoj. V Kopčanoch pozbieral nejaké ľudové povesti, veľmi pekné a pôsobivé svojou mágiou, ktoré dokonca knižne aj vyšli, ale v knihe skomolili jeho meno, takže ako autor je vytlačený Dušan Prečner, nie Grečner. Rok po mojom narodení sa rodičia znova presťahovali, zrejme v nádeji, že vzdialenosť obnoví vyštrbenú rodinnú harmóniu, otec prijal miesto riaditeľa meštianskej školy v Modrom Kameni a zanechal tam výraznú stopu pokrokového moderného učiteľa a občana. Zmodernizoval školu, zaviedol do nej dovtedy v Modrom Kameni neznámy elektrický prúd na naftový generátor, ktorý poháňal dynamo, hojne sa podieľal na osvetovej činnosti v okrese, tak ho aspoň charakterizuje zborník učiteľov, neskôr vydaný. Takže moje rané detstvo na ktoré sa pamätám, sa od r. 1932 do r. 1939 odohrávalo v malebnom kraji, na ktorý mám napriek udalostiam krásne spomienky. Napokon pre každého je jeho detstvo krásne, no ja som mal veľké problémy s detstvom, ktoré sa odohrávalo v zvíchrenej dobe roku 1938, keď sa uzatvorila veľká hra veľmocí v ktorej obetovali Československo a Európa sa zmietala v horúčke chaosu a v úzkosti z budúcnosti (Mníchovská dohoda o odstúpení pohraničia Sudet NemeckuVeľkonemeckej ríši a vzápätí nasledujúcej Viedenskej arbitráži, ktorá odtrhla južné Slovensko a pričlenila ho Maďarsku a vo vzduchu viselo odtrhnutie Slovenska a vyhlásenie Slovenského štátu v marci 1939). Ako 7 ročný bol som svedkom tzv. Homolovho puču, predtým ešte mobilizácie pred Mníchovskou konferenciou, doba vrela a v nej aj vášne medzi ľuďmi. Okrem náboženskej intolerancie dostalo sa mi tu poučenia aj v intolerancii národnej. A to poučenia tak flagrantného, že sa stalo pilierom druhej časti mojej trvalej nenávisti k neznášanlivosti medzi ľuďmi. Moja matka totiž nebola Slovenka a otec bol jednoznačne orientovaný Čechoslovák, čo vyplývalo okrem obdivu k Masarykovi aj prirodzene z jeho manželstva. Bol aktívny osvetový pracovník a v tých časoch aj bez českej manželky sa stal terčom nenávisti militantných skupín, ktoré (už aj pre blízkosť Modrého Kameňa k Maďarsku, néniky z Plachtiniec sa ani nenamáhali hovoriť po slovensky) boli vyhrotene a vášnivo jednoznačne za samostatné, resp. autonomistické Slovensko. Miestny katolícky farár Bulka na verejnom zhromaždení na námestí prerušil prejav a ukázal na otca idúceho práve na poštu a vykríkol: aj tam ide jeden zo zradcov slovenského národa! Otec musel vbehnúť do priestoru pošty a žiadať o ochranu pred rozvášneným nahuckaným davom. To všetko viem z rozprávania rodičov. No mal som aj osobnú skúsenosť s nacionalistickou neznášanlivosťou. Zo školy na hradnom vŕšku som mal pomerne dlhú cestu domov do meštianky, kde bol náš byt. Nenávisť je chytľavá choroba a postihla aj mojich spolužiakov. Hnali ma kameňami dolu cestou. Aby som sa vyhol stretu, chcel som si skrátiť cestu cez záhrady, no pri preliezaní plotov som sa lýtkom zachytil o ostnatý drôt, v panike som nezvládol terén a roztrhol som si lýtko v dĺžke asi 15 centimetrov. Bežal so mnou aj brat Milan, ten si rovnako o ten drôt vytrhol zasa kus mäsa na vnútornom stehne. Obidvoch nás ošetrili vojenskí lekári (bola mobilizácia a vojsko táborilo v meštianke), zašili rany mne i bratovi. Jazva na lýtku mi trvale pripomína, koľko zla pre deti znamenajú vášnivé spory rodičov. Školenie z nacionalistickej úchylky som si doživotne zapamätal a je mi poučením. Nadávky, sprevádzajúce tento pohon osem-deväť ročných detí ani nespomínam, lebo označenie “čehúň” patrilo k prvým a častým prezývkam, ktorými ma život obdaroval. Spomínaný farár Bulka ma v obchode u Kleina ostro napomenul, keď ma matka poslala kúpiť “hrebíčky” a strmo mi prikázal: “Povedz mamičke, že na Slovensku máme “klinčeky” a nie hrebíčky!”. Pikantné na celej veci bolo a ostalo, že moja matka absolvovala učiteľský ústav na Slovensku v Leviciach a vyučovala po celý život slovenčinu. Okrem toho u nás doma sa hovorilo výslovne iba po slovensky. Matka sa narodila na Morave vo Vlčnove pri Uherskom Brode, kde sa odohrávajú slávne “jízdy králú” v srdci Moravského Slovácka. Tam sme s nadšením trávili každé prázdniny. Matkin švagor (to pre osvetlenie aká ona bola “češka” a Vlčnovjané Česi) mi ako dospelému v roku 1968, keď horeli vášne federácie alebo aj možnej novej samostatnosti Slovenska, povedal s plnou vážnosťou: “Hele Edo, jestli se vy Slováci od Čech odtrhnete a nás v tom necháte, ty se mi na oči neukazuj! Nezapomeň: my sme moravští Slováci! Myslete na to!” Moraváci mi vždy boli sympatickí pre svoju nepoddajnosť a samozrejmú hrdosť. Keď som už ako režisér hľadal exteriéry, zašiel som i do Telča, kde sú prenádherné gotické a barokové interiéry. Bol so mnou i priateľ a kolega Juraj Sever. Hovorím mu: “Pozri ako si dokážu títo Česi svoje pamiatky udržiavať a ošetrovať!” Kustódka múzea zrejme počula moju poznámku, lebo sa diskrétne priblížila a ticho ma napomenula: “Tady ste na Moravě, pane!” Takže tak. Okrem toho: v škole na Modrom Kameni vyučovanie v ľudovej škole každý deň začínalo modlitbou - otčenášom a ja som mal problém s prežehnávaním – evanjelici sa neprežehnávajú. Bol som výnimkou napádanou aj pre toto. Spolužiaci, deti ako aj ja, mi presvedčivo dokazovali, že ja sa do neba nedostanem, lebo nie som katolík. Mal som strach, či ma nezbijú. Takže som mal školenie intolerancie kompletné. Utešovalo ma, že keby som bol cigáň, alebo žid, bolo by to ešte horšie. Odvtedy nenávidím každú, akúkoľvek intoleranciu, nielen náboženskú, rasovú, národnostnú, ale aj – a to ešte prv ako u nás vypukla demokracia – názorovú. Po jednej premiére v Nitre v 70. tych rokoch, tuším to bol Goldoni, sedeli sme po predstavení s hercami a vášnivo rozoberali klady a zápory. Karol Spišák, režisér predstavenia napokon ustato vzdychol: “Už by bolo načase vážení, aby sme sa zjednotili na názore!”. Spontánne som vybuchol: “Preboha, len to nie! To by bola smrť umenia!” Blahoslav Hečko, sediaci vedľa mňa s neodmysliteľným demižónikom kvalitného vína pri nohe, uznanlivo poznamenal: “Veru, to ste múdro povedali!” Život ma naučil tejto múdrosti.
V roku 1939, keď nám na byte v Modrom Kameni vytĺkli kameňmi obloky, poslali mňa a brata Milana rodičia k starej mame do Skalice (neskôr sa presťahovali aj oni). Tretiu triedu ľudovú som začal chodiť už v Skalici a odvtedy sa cítim byť Skaličanom, pyšným na mesto mojej mladosti. Bol to búrlivý rok, prelomový a komplikované zážitky pokračovali tam v nezmenšenej, ba možno ešte zväčšenej podobe. Dejiny rýchlo menili kulisy. Bývali sme u starej mamy v rodinnom dome na Nádražnej ulici, večer i ráno sme sa museli modliť, a pred spaním spievať nábožné piesne z Tranovského kancionála. Dodnes sa musím usmievať pri tej spomienke. Nezadržateľný smiech nás, nezbedných šarvancov pochytil (sťažnosti týždenne odosielala stará mama synovi a vyhrážala sa nám, ako na nás nažaluje) – no ale nesmejte sa, keď máte deväť rokov a musíte večer dvojhlasne s bratom spievať text Tranovského: “co k slepici kuřátka k ochraně Tvé hledíme, laskavý Hospodine...” Bez zaúch sa to neobišlo.
2.sept.2009
