Pritom paradox tohto zrovnávania, na ktorý chcem upozorniť je pozoruhodný: morálne je fašizmus v čudnej výhode, pretože neklamal: svoje ciele presne pomenoval a s neľútostnou otvorenosťou, ba až s vystatovačným cynizmom aj realizoval. Komunistická ideológia bola naopak zaplavená slovným humanizmom, zakrytá zásterkou rovnosti a slobody. Prax - ukrytú pod zásterkou uzreli zdesení komunisti (jeden prv, iný neskôr - ale iba máloktorý bol ochotný vykonať konzekventné kroky odvodené z tohto poznania. tu hrala dôležitú rolu obava zo strát hroziacich výhodám v kariére a hmotnému blahobytu, ktorý vďaka svojej slepote dosiahli. Keď sa Milana Lasicu opýtali čo si myslí o disidentoch a či neboli na smiech, odpovedal: odpoviem vám trošku pateticky: pre mňa sú ako Sofoklova Antigona. Ona napriek zákazu pochovala brata a všetci ostatní jej to nevedeli odpustiť, lebo ukázala, že vzdorovať sa dá. V oblasti priemyslu tomu, čo Antigona urobila sa hovorí "kaziť normy".
Keď počuli mocipáni v závere môjho filmu Príbelská vzbura Janka Kráľa (1978) jeho verše z dávnych rokov meruôsmych, zdúpneli a podozrievali ma, že som tieto verše nezvolil náhodou. Film som dokončil "v roku Charty", popravde nevediac, že je vo väzení práve v tom čase jeden z jej autorov, Václav Havel. Bola to náhodná okolnosť, ktorá iba zvýraznila môj postoj k dobe i bez pomoci Havla, o ktorom som vtedy ešte veľa nevedel, ba mal som i výhrady voči ich pohŕdavej izolácii Slovenska od tejto činnosti. V závere filmu z komparzu okolo väznice v Šahách, kde Janka Kráľa zatvorili sa ozvali tieto nástojčivé výkriky niekoľkokrát opakovane skandované: Pustite nevinných! A do toho Juraj Kukura, ktorý hral Janka Kráľa vo veľkom zamrežovanom zábere recitoval túto Kráľovu báseň:
Vydrapený silou zo svojho úkonu
na posmech poriadku, súdu i zákonu,
za dôvod očitý o ráze zákonov:
že obec nejedna je hŕba kujonov,
držiacich sa preto ak´reťaz pospolu
aby ich hanebnosť mala moc zákonu.
Tvár básnika vo veľkom detaile, sugestívne hľadiaca do kamery cez mreže väzenia v Šahách, to bol skvelý nápad Juraja Kukuru, ktorý som s nadšením prijal. Možno ma podozrievali právom, ale išlo viac o podvedomú náhodu. Tieto verše vtedajšia vrchnosť považovala za bezočivú provokáciu. Verše majú dnes 164 rokov, ale sú ešte dnes aktuálne. Časy sa síce menia, ale tuším iba v kostýmoch. Prečítajte si ich znova nahlas a dáte mi za pravdu.
Druhá svetová vojna s obojstranne neospravedlniteľným vraždením ľudí nielen na frontoch ale hromadne i za frontom (Cigáni, Židia, politickí oponenti) silne rozkolísali humanistické heslá storočia, ktoré sa nimi pôvodne chcelo vyzdobiť. V súčasnej dobe sa k dezilúziám pridalo množstvo nevypovedaných vojen, no najmä tie, ktoré viedol a vedie idol súčasnosti USA pod ušľachtilým kepienkom "boja proti terorizmu", ktorý má zastrieť to za čo sa bojuje. Svojou nehoráznou aroganciou a ignorovaním verejnej mienky na padrť porozbíjalo všetky myšlienky humanistických filozofov ako zbytočnú hlušinu "zavádzajúceho" a vlastne zavadzajúceho smerovania k humanistickej syntéze doby a človeka a doby. Rozbitosť myšlienkového podlažia zneistila nielen umelcov ale aj ich konzumentov (od ktorých napokon umenie je závislé - nielen v trhovom slova zmysle). Umenie odvtedy aj formou aj obsahom reflektuje túto vzájomnú bezradnosť. Možno to vysledovať aj na nevyprofilovanosti moderného, tzv. modernistického umenia, v ktorom absentuje akákoľvek sceľujúca myšlienka, podobná napr. obdobiu gotiky alebo renesancie. dominuje "proti čomu", absentuje jednotiace "za čo". Napr. ešte secesia mala v sebe zrnko jednotiaceho princípu: línia prírody nie je priamočiara, prírodný je oblúk, ovál, zakrivená linka.
A dnes? Čaká sa na dielo, ktoré by obsahovalo všeobecne pociťované ako univerzálnu koncepciu sveta. Nejasné kontúry sa sem-tam objavia, ale nie sú zreteľné a najmä nie sú dominantné. Dočkáme sa? Aká to bude myšlienka? Bude to všetko spochybňujúca skepsa?
Každý okamih života má hodnotu zlata. Možno aj viac. Ak si uvedomíme, že život je neopakovateľný úkaz, miznúci v miliardách rokov. Nie je rozumné podliehať depresiám, spochybňovať zmysel existencie. Život je zázrak a zázraky sa vymykajú logike.
Krásna je myšlienka Heideggerova: Nie je hanbou byť na kolenách, hanbou je nevstať.
