Je to akási "pasta proti bolesti" po ktorej bolesť síce načas ustúpi, ale zdravotný problém ostáva. Faloš tohto inak správneho sloganu zreteľne vystúpi, ak si zapojíte ktorýkoľvek z vysielaných seriálov. Každý z nich opatrne, takmer po špičkách obchádza, aby sa vyhol skutočnej problematike dnešného človeka. Keby sa nevyhýbal, bol by zákonite útočný, aký by v skutočnosti i mal byť, ak by chcel nosiť hrdú nálepku umenia. Jeho základným poslaním je to, čo už dramatik a básnik Wiliam Shakespeare definoval krásnou myšlienkou, vtelenou do jeho diela, že "poslaním a najobľúbenejším športom pre básnikov je neľútostná poľovačka na pokrytectvo".
Keď sa kedysi (dávno?) objavila sľubná teória naliehavej potreby zobrazenia skutočného, neštylizovaného človeka, ba nutkanie takrečeno pristihnúť ho pri prežívaní autentických príbehov a emócií priamo "in statu nascendi", čiže priamo v stave zrodu a objavili sa prvé zasklené domy v ktorých bola nainštalovaná kamera, vtedy to všetko zavoňalo silne neorealizmom 60. rokov. Zdalo sa, že vypukne estetický boj o zachytenie neštylizovaného "homo sapiens" uprostred priam prírodopisne presného, reálneho života.
Namiesto toho vznikla realita jedovatej "estetiky píplmetrov", tento zvrhlý variant pôvodnej snahy o autentičnosť vizuálneho umenia (ako sa teraz módne nazýva kinematografia).
Koľkokrát už bola resustitovaná dávna, ozaj dávna myšlienka tvorcov Vertova, Epsteina, Bressona, Larsa von Thiersa, aby sa napokon s pokorou vrátila ku konštrukcii dramatického diela, čo je síce iba napodobením (mimesis) života , ale obsahuje vo svojom zobrazení určité poslanie, ktoré "autentické" zobrazenie postráda.
"Estetika píplmetra" plná storylinov, archetypálnych rol, trendov, ktoré "v Európe normálne fungujú", kde sa to hmýri kreatívnymi backgroundami a nádejami na slovenskú reality šou, ktorá "ostala mediálne nedopovedaná" (s výnimkou Mojsejovcov) a kde sídlia Big Brothers a všetky tie prízemné, desivo banálne témy a rozhovory v ktorých trvalo bliká výstražné svetielko "len nenaraziť, len preboha nebyť dobovo kritický a ak, tak s láskavým porozumením pre tých čo problém spôsobujú (vieme, kto to je, však!)", teda táto "estetika" je ničivo zhubný nádor, ktorý sa vytvoril na tele skutočnej kultúry, aby jej poslanie postavil úplne na hlavu a obrátil v pravý opak dejinami vymodelovaného poslania umenia (Aristoteles, grécke a rímske artefakty, renesančné umenie atď.)
V takomto svete poklesnutej kultúry Goetheho Faust (naposledy v ND) pravdaže absolútne nemá šancu, ba je predmetom uštipačného posmechu, kde "niekto si zoberie Fausta, ktorý má výborný, ale aj veľmi náročný text a potom nechá bezmocne v chaose vykrikovať hercov na javisku niečo, čomu mnohí ani sami nerozumejú, hovoria len slová pre slová, čo rozhodne nie je umenie" "a potom nejakí pseudointelektuáli vykrikujú, že keď tomu nerozumieš, nechápeš umenie". Veru! Ľudia chcú predsa niečo celkom iné. "Chcú vidieť úspech obyčajných ľudí, ako chlapec z ulice vyhrá Superstar" ! Pravdaže! A umelec? Umelec predsa musí používať podrobné píplmetrové analýzy a podľa nich tvoriť, ak chce mať úspech!
Tak až zdegenerovala pôvodne sľubná myšlienka: zobraziť skutočný život ľudí. Sitkom, to je reality šou. Jeho účelom je zabávať, rozptýliť, znehybnieť premýšľanie o človeku o jeho mieste vo svete, o poslaní ľudského života, ktorý sa odohráva vo vesmíre, k nášmu životu celkom ľahostajnom (Norbert Wiener). A umenie, ktoré má človeku ozrejmiť zmysel jeho existencie, to v estetike píplmetru neobstojí, pretože zmyslom píplmetru je konštruovať príbehy, na ktoré ľudia zaberú, ktoré ich nebudú znepokojovať, ale zabávať. Tendencia - o ktorej písal už Orwell a film nakrútil Fritz Lang (Metropolis) - čiže výroba ľudskej sily poháňajúca priemysel a biznis, ľudskej sily, ktorá nemá čo premýšľa ť o svojom mieste vo vesmíre, ale pracovať - a to efektívne a výkonne, po tej práci sa zabaviť, tendencia je prilákať čo najviac konzumentov aby mohli v tejto plytčine nabrať viac síl do efektivity zajtrajšej práce, tá tendencia má plné vyjadrenie a realizáciu v tomto "pátose dnešných dní", kde akýkoľvek pátos myšlienky nahradil iba pach prázdnoty a pach dneška a žiaľ aj zajtrajška.
Z recidívy pôvodnej myšlienky o zobrazení skutočného života človeka, z myšlienky ktorá sa v 60. rokoch rozvila do pôsobivého prúdu neorealizmu však v dnešnom marazme poklesnutých kritérií ostal iba kal akéhosi kultivovaného bulváru. Kdesi sa vytratil cieľ.
Protestovať? Áno, aj keď je to tak ako by ste chceli dlaňou zastaviť povodeň. Ale nikdy sa neslobodno vzdať. Umelec nie je krajčír, ktorý šije na mieru! Storyline umenia je iné, celkom iné.
