Je to stará vec. Vieme, že Česi majú v tomto bode dlhšiu históriu. Už pár rokov po zrode filmu (1895) vytvoril architekt Jan Kříženecký prvý český film(1898). Je síce pravda, že podľa doterajších výskumov už v r. 1909 Košičan Alexander Lifka nakrútil prvý film Košické korzo (Kassai korzó mozivásznon) premiérovaný v tamojšom kine Uránia, ale ako už z názvu vyplýva, ťažko ho možno považovať za slovenské dielo, i keď išlo o film nemý. Táto udalosť však celkom zapadla a málo sa o nej vedelo. Slovenské obecenstvo táto udalosť nijako zreteľne nezasiahla (malo iné, existenčné problémy) a aj my sa dnes o nej dozvedáme až z usilovného dodatočného pátrania po začiatkoch kinematografie na území Slovenska. A prvý zreteľne slovenský film v r. 1920 (Jánošík), nakrútili americkí Slováci. Slovensko v tých časoch ešte len zakresľovalo svoje budúce hranice o ktoré sa dokonca bojovalo. V časoch, kedy sa na Slovensku ešte len dva roky smelo na základných školách vyučovať po slovensky, mala už česká časť Rakúsko - Uhorska vlastnú vysokú školu - České vysoké učení technické, založené v roku 1707, ktoré sa v r. 1869 osamostatnilo ako Česká vysoká škola technická. V dobe prvého filmu v Čechách mala táto česká vysoká škola teda už 29 rokov existencie za sebou a vychovala prinajmenej jednu generáciu vzdelaných inžinierov. Tento kultúrny predstih je pre našu úvahu nezanedbateľný. (Komenského univerzita v Bratislave bola založená až v r. 1919).
Po Jánošíkovi, prvom hranom filme bratov Siakeľovcov nastala dlhá pauza a ďalší slovenský hraný film sa nakrútil až v r. 1948. Volal sa Vlčie diery a nakrútil ho Paľo Bielik. No už tento prvý film mal obrovské problémy s premiérou, lebo sa dokončil tesne po komunistickom februárovom prevrate r.1948 a jeho obsah sa novej vrchnosti veľmi, ale veľmi nepáčil. Treba povedať, že to bol skutočne prvý novodobý slovenský umelecký film a súčasne na dlhú dobu aj posledný. Slovenský divák teda nemal veľa času si slovenský film obľúbiť, pretože po tomto dátume nastúpilo vo filme obdobie tvrdého schematizmu, ktoré produkovalo čím ďalej tým viac filmy plné agitačnej náplne a prázdnoty obsahu a krásy. Nebolo do čoho sa zaľúbiť. Filmy vtedy vytvorené skôr z kina diváka vyháňali. Očkovali doň ideológiu, ktorá mu bola proti srsti. Umením nijako nevynikali.
Celkom iná bola situácia v Čechách. Od počiatku sa tam vytvorila pre film priaznivá atmosféra. neboli to síce svetoborné filmy, niektoré však mali európsku úroveň i ohlas (Machatého film Extase). Divákovi sprostredkovali známe mená z Národného divadla, milovanej “zlatej kapličky” v ktorej sa od jej založenia z celonárodnej zbierky (po grajciaroch nazhromaždených od prostých vlasteneckých občanov v desaťročnej akcii “národ sobě”) vytrvalo pestoval a zveľaďoval duch národnej hrdosti (v odpore proti germanizácii kultúry). Bolo otvorené r.1881 a jeho protagonisti boli predmetom celonárodnej úcty a obdivu. Vzťah ku domácej českej kultúre sa pestoval slobodne v jednoduchých rodinách už dávno predtým ako bol môj starý otec Eduard (v r. 1905) potrestaný za to, že v ľudovej škole vyučoval po slovensky. Vo “väzení národov”, bývalom Rakúsko – Uhorsku skrátka panovali iné móresy v Rakúsku a iné v Uhorsku.
Do roku 1939 sa v Česku nakrútilo niekoľko sto českých filmov, ktoré mali síce prevážne komerčný charakter, ale boli veľmi obľúbené a ich predstavitelia milovaní. (V.Fabiánová, V.Ferbasová, A.Mandlová, A.Ondráková, J.Štěpničková, bola ich celá plejáda, z mužov aspoň F.Futurista, V.Burian, O.Nový, L. Pešek, T.Pištěk, Z.Štěpánek, Voskovec a Werich a ďalší a ďalší.) Títo herci sa pričinili o popularitu českého filmu vo obrovskej miere. Máloktorá európska krajina zaznamenala takú konjunktúru kinematografie ako Čechy tých čias.
No po roku 1939 nastal zlom keď Nemci násilne obsadili Čechy a vytvorili kultúrne pokorujúce prostredie v Protektoráte Böhmen und Mähren (Čechy a Morava). Okupácia kruto postihla filmovú tvorbu. Časť tvorcov emigrovala, iní mali zakázanú tvorbu, mnohí zahynuli v koncentráku. Divadlá prestali hrať českých autorov, knihy českých autorov boli zakázané, rozširovali sa iba potajomky. Kiná však premietali – síce nie v takom rozsahu – ale predsa len – boli to pôvodné české filmy a udržiavali kultúrnu kontinuitu, ktorú sa fašisti usilovali potlačiť. A tak sa do kinosál presťahovala nákazlivá atmosféra národného vzdoru (film Babička podľa B.Němcovej) a do kín sa skoncentrovala snaha vzdorovať germanizácii. Filmy posilňovali národný vzdor prinášali námety zdôrazňovali statočnosť a symbolizovali nepokoriteľnosť národa. Vystupovali v nich predstavitelia českej k kultúry, ktorí v krajine ostali. Počas prvého obdobia (od Kříženeckého po r. 1939) sa vytvorilo medzi českým filmom a divákom pevné puto, ktoré emocionálne neobyčajne zosilnelo v druhom období, v časoch nemeckej okupácie a toto puto sa stalo definitívnym, veď zasiahlo najmenej tri generácie – a trvá podnes.
Zrovnanie s vývojom na Slovensku je tristné, ale pochopiteľné. Za prvej Slovenskej republiky (1939-1945) nevznikol ani jeden hraný film.. A potom? Vlčie diery (1948) sa už ocitli v paľbe kritiky a snahy okresať ich obsah dogmatickou sekerou. Schematické filmy po “februári” nikoho nenadchli, nikoho do kina neprivábili, nemožno zazlievať slovenskému divákovi, že ho nenadchýňalo pozeranie na hrané agitky, propagujúce raz zakladanie JRD, inokedy údernícke hnutie, či nadšenú stavbu priehrad, namiesto ozajstného života. No tento stav nemožno považovať za trvalý. Už v 60. rokoch nastala zmena, slovenské filmy sa usilovali vrátiť k človeku a hoci pozvoľna, predsa len si (dúfam ) postupne získavali svojich divákov. Krátka doba. Situácia sa dnes prenikavo mení. Záujem narastá a tento trend zreteľne pokračuje, zosilnený osamostatnením Slovenskej republiky, kedy vedomie národnej kultúry a jej cena medzi mladou generáciou prudko vzrástli. Verím, že tento rast bude pokračovať, ak sa podarí priškrtenú slovenskú kinematografiu oživiť a dať jej primeraný kultúrny post, ktorý si mladá generácia zaslúži už len tým, ako nedovolila celkom zahubiť tvorbu slovenských filmov v novom, doteraz nežičlivom prostredí trhu. Filmy Martina Šulíka a Juraja Nvotu už majú vysokú úroveň i svojich priateľov. Dokumentárny film má niektoré skvelé výkony i ohlas. Na nedávnom Febiofeste (slovenská časť) boli kinosály plné. Je hádam nádej, že sa vzťah slovenského diváka k slovenskému filmu napraví dobrými dielami.
