Keď Iveta Malachovská uvádzala slávnostnú premiéru hraného dokumentárneho filmu, z jej hlasu vyžarovala vzrušená pýcha, s ktorou oznamovala, že Čas grimás je “úplne slovenský” film.
Hrdosť som síce zdieľal, lebo film Petra Dimitrova bol dobrý, ale dôvody Ivety Malachovskej, ktoré s takým sympatickým nadšením uvádzala, ma rozhorčili. Poviem prečo.
Vraj (a preto sa tešila) film vznikol “z čisto slovenských prostriedkov” (rozumej korún, čiže nateraz euro). Už z logiky názvu meny je to paradox. Ale vážna otázka, ktorá z logickej roviny vzniká (ostatne nie je nová a ja nie som prvý čo na to upozorňuje) čo je to slovenskosť filmu. Peniaze? Či intelekt? Nadanie? Jazyk?
Už viackrát ma rozhorčila takáto vykoľajenosť uvažovania nielen u zanietenej Ivety, dávnejšie som zaregistroval, že aj rešpektovaná Filmová a televízna akadémia zaradila vo svojich oficiálnych štatistikách medzi slovenské filmy dokonca film Obsluhoval jsem anglického krále (možno niektorý z čašníkov bol Slovák?) Usilujem sa to pozitívne pochopiť ako výsledok túžby vykázať aspoň akú-takú slovenskú stopu v kinematografii, keď už ju sprivatizovaním Koliby zrazili na kolená. Slovenská národná kinematografia sa vytratila nebadane a bez protestu verejnosti z povedomia národa v ktorom vznikla a dlhé roky úspešne svoj národ reprezentovala (festivaly, prehliadky, zakúpené filmy, dnes séria DVD atd.). Pýtam sa - dúfam právom a bez demagógie - či je slovenská kinematografia menej národná pre slovenskú verejnosť ako je Slovenské národné divadlo (keď ho chceli privatizovať aká búrka sa strhla v médiách!!), alebo Slovenská filharmónia, Slovenská národná galéria, Slovenská národná knižnica a iné národné ustanovizne? Kde je veľké “S” na začiatku jej pomenovania? Ani nebude?
Vrátim sa k otázke z nadpisu úvahy.
Je iba päť identifikačných kódov, ktoré oprávňujú dielo, aby bolo zaradené ako slovenské: scenár, réžia, kamera, hudba, strih. Čiže tvorcovia v kľúčových pozíciách. Tvorcovia! Peniaze nikdy neboli národné, ani vtedy, keď sa volali slovenská koruna. Produkcia vo všetkých poddruhoch produkcie je však internacionálna, nikdy nie národná.
Postoj, že film musí byť nakrútený v slovenskom jazyku sa nedá obhájiť. Pre tých ktorí to neuznávajú pripomínam slovenského režiséra Jána Kadára. Jeho krásne dielo “Čo mi otec naluhal” (dostalo Oscara!) patrí do slovenskej kultúry rovnako ako dielo Stanislava Barabáša. Tam vystačíme s poznámkou, že filmy boli nakrútené v anglickom, nemeckom resp. v inom, napríklad českom jazyku.
Otázka, ktorá ma osobitne zaujala: tvorba slovenského dabingu inojazyčných diel patrí do slovenskej kultúry rovnako ako tisícky prekladov poézie, prózy, či drámy do slovenčiny. Alebo to už (či ešte) nie je kultúra?
