Na festival v Pesare ma pozval jeho riaditeľ Gianni Ronni, ktorý spolu s Linom Miccikém napísali knihu o novom slovenskom a českom filme a výrazne nám na Slovensku pomohol presadiť novú poetiku filmu. Môj film “Každý týždeň 7 dní” videl Ronni v Bratislave vyjadril ľútosť, že túto prvotinu nevidel prv a pozval ma v roku 1968 s mojím vtedy dokončeným filmom Drak sa vracia, aby som ho uviedol na festivale. “Vďaka” revolučnému ošiaľu, ktorý práve zachvátil Taliansko, sa môj film nepremietal. Nepremietal sa však nijaký film, ani film Jean-Luc Godarda, ktorý v tej dobe práve prežíval svoju revolučnú etapu vývoja očarený Mao Ce-tungom a paradoxne osobne v Pesare študentskú vzburu podporoval, nepremietal sa ani film juhoslovanského režiséra Alexandra Petroviča, ktorý tiež zbytočne pricestoval na festival so svojím práve dokrúteným fenomenálnym filmom Nakupovači peria. Nepremietal sa skrátka nijaký film a festival sa mladým revolucionárom podarilo úspešne rozbiť. Bola to zmätená a často nepochopiteľná doba s výraznými črtami iracionality. Takéto vlny sa tuším cyklicky opakujú a zakaždým poničia niečo z kultúry (Budhova socha, alebo morový stĺp v Prahe, alebo Mária Terézia v Bratislave, tých príkladov je v dejinách na stovky).
Mal som smolu, že sa premiéra filmu Drak sa vracia konala v dobe, kedy aj u nás vreli vášne prudkého politického pohybu, ktorý prekryl všetko ostatné dianie, bolo krátko po januárovom nástupe Alexandra Dubčeka do čela štátostrany, vznikali nádeje a prebiehali horúčkovité diskusie o slobode a budúcnosti bez diktatúry proletariátu, o socializme s ľudskou tvárou a – pre nás, filmárov – o podobe filmového umenia v budúcej dobe. Nečudoval som sa, že poetická balada o láske a hľadaní “stratenej cti”, čo bol hlavný motív filmu Drak sa vracia, v takej vzrušenej dobe, keď na pretrase dňa bola životne dôležitá požiadavka zrušenia cenzúry, kedy šéfredaktor Slávo Kalný vyzýval prezidenta Antonína Novotného v denníku Smena aby odstúpil, bol som pripravený, že film nebude mať želaný ohlas. O to viac ma potešilo spomenuté pozvanie na festival do Talianska, ktorého výsledok ma však, ako som už opísal, zarmútil. Na bojkot festivalu som nebol pripravený. Ale zase nasledujúce spontánne prijatie filmu v Moskve pred 1200 pozornými divákmi a priaznivý ohlas ma odškodnilo a vrátilo do príjemného stavu autora, ktorý zažíva, keď sa jeho dielu ujde nadostač pochopenia a priazne. Ohlas bol taký priaznivý, že sám šéfredaktor veľmi sledovaného mesačníka Isskustvo Kino ma spolu s ostatnými pozval netradične do svojho bytu a srdečne nás tam pohostil. Bolo to nečakané a dosť neformálne posedenie, ktoré sa odohralo práve 9. mája 1968.
Tento deň sa tešil v Sovietskom zväze mimoriadnej pozornosti a úcte. Pochopiteľne, veď obete vojny na sovietskej strane boli mimoriadne veľké. Veľká bola aj ich pýcha z víťazstva nad fašistickým Nemeckom. Dobrý gruzínsky koňak pomáhal uvoľniť atmosféru a debatovalo sa skutočne naplno. Naša malá delegácia bola vo filmových kruhoch vystavená zvýšenej pozornosti, vzhľadom na turbulentné dianie v ČSR, čo bolo tiež pochopiteľné. No ja som podľahol klamnej ilúzii, že všetci umelci vývoj v ČSR podporujú a potkol som sa významne o svoju nepotlačiteľnú chuť hovoriť to, čo si myslím. Keď sa v Moskve na počesť tohto významného dňa ozvalo zahrmenie salvy diel, pozval ma šéfredaktor N.A. Lebedev na balkón pozerať na tú slávu. Musel zbadať na mojej tvári zle ukrývanú nechuť, lebo poznamenal, že 9. máj je aj pre Slovensko významný deň, “veď vám priniesol slobodu”....Tu som žiaľ neposlúchol veštkyňu z Brna, ktorá mi nástojčivo ešte ako študentovi prikazovala, aby som si vždy dvakrát premyslel a až potom povedal čo si myslím. Podotkol som slávnostne naladenému súdruhovi Lebedevovi, že je otázne, či nám ten deň naozaj priniesol slobodu. V okamihu sa premenila atmosféra stretnutia, zopár nedopitých fliaš koňaku ostalo nedotknutých, čo mi kolegovia ešte po rokoch zazlievali ako príčine náhlej zmeny šéfredaktorovho postoja. Pravdaže, pripravené fotografie z filmu Drak sa vracia, rovnako ako recenzia filmu sa potom už v časopise Isskusstvo Kino nikdy neobjavili. Priznávam, že som to tentoraz zavinil sám.
Napriek tomuto drobnému debaklu sa v centrálnom filmovom klube sovietskych filmových umelcov uskutočnilo pracovné stretnutie tvorcov a malo veľmi srdečný priebeh. Tam som sa zoznámil s mladým tvorcom režisérom a kameramanom Igorom Šatrovom, ktorého film som v rámci projekcií videl a ktorého film sa mi mimoriadne zapáčil. veľmi rýchlo sme si porozumeli. Na priame otázky dostal odo mňa priame odpovede. Pri ich počúvaní trochu znervóznel a poprosil ma, aby sme sa išli trochu prejsť. Chcel pokračovať v debate, ale vonku. Na záver stretnutia mi napísal na malý papierik svoje telefónne číslo. mal som sa ohlásiť pri najbližšej ceste do Moskvy, sľúbil mi, že ma zavezie do Jasnej Poljany. Hovoril som mu o svojom obdive k dielu L.N. Tolstoja. Zhodou okolností som o dva mesiace bol znova v Moskve ako delegát FITES-u, kde som bol členom výboru. Ihneď som volal Igorovo telefónne číslo (v Moskve neexistoval telefónny zoznam, údajne pre utajenie čísiel!) podľa papierika, ktorý mi vlastnou rukou napísal. Číslo bolo nemé. Na sekretariáte filmového zväzu sovietskych filmových umelcov som si pýtal kontakt, v domnení, že Igor medzitým zmenil číslo alebo byt. Čakalo ma obrovské prekvapenie. Igor Šatrov, podľa ich tvrdenia nikdy neexistoval, meno takého tvorcu vôbec nepoznajú a nikdy nebol v evidencii zväzu. Papierik s jeho číslom mám doteraz, ale toho, kto mi ho písal som už nikdy viac nevidel. Až keď som si prečítal knihu Dušana Slobodníka o sovietskych gulagoch a Solženicovo dielo, pochopil som, že v Rusku aj nemožné je možným a možné je nemožným. Napokon, kto čítal Dostojevského, prestane sa čomukoľvek čudovať.
Postoj sovietskych umelcov nebol však totožný s rigidným postojom oficiálnych osobností (šéfredaktor bol nomenklatúrny káder Ústredného výboru KSSZ). Mal som príležitosť sa o tom presvedčiť. Bol som na predstavení Arkadija Rajkina, významného herca a kabaretiéra, ktorý bol známy aj u nás. V tom hektickom roku, plnom napätia, rozporov, obáv, strachu a nádejí usporiadal Rajkin predstavenie, na ktorom jedno z jeho čísiel bol návrat k ruskému šlabikáru. Nezabudnuteľná chvíľa, keď sa Rajkin naklonil k publiku a vyzval ho aby sa rozpamätali na vetu, ktorá v ruskom šlabikári bola ako prvá, tak ako u nás je v šlabikári veta Ema má mamu, mama má Emu. Veta, ktorá stojí na počiatku gramotnosti v Rusku znie inak a Rajkin ju povedal s potuteľnou otázkou do publika. Zabudli ste ju? Tak si ju zopakujme. Veta znie МЫ НЕ РAБИ! (My ne rabi! v preklade: Nie sme otroci!). A Rajkin neprestal s výzvou, dovtedy kým celé divadlo neopakovalo spolu s ním: “nie sme otroci”. A potom sa ozval burácajúci potlesk. Pocítil som v tej chvíli zimomriavky. Obecenstvo jednoznačne pochopilo. Bol som v tom týždni svedkom predstavenia aj svetoznámeho míma Marcela Marceaua. Marceau v moskovskom divadle predviedol strhujúce číslo na prázdnom javisku, keď rukami okolo seba vyznačil steny, pred sebou, za sebou, nad sebou, skrátka klietku, alebo väzenie, z ktorého sa mím márne pokúša uniknúť, až napokon prudkým gestom rozbije svoju klietku a oslobodí sa. Obecenstvo Moskvy s nadšením tlieska jasnému podobenstvu a ja si do pamäti ukladám poznanie, ktoré ma potom, keď už vojská okupovali našu krajinu a výbor FITESU v spravodlivom rozhorčení chcel vydať uznesenie a výzvu: stiahnuť z kín všetky ruské, maďarské, poľské a nemecké filmy, viedlo k plamennému vystúpeniu proti takémuto uzneseniu. Aj som ho obhájil argumentujúc, že našu krajinu okupovali vojaci a nie umelci a argument som podložil aj osobnými zážitkami z často tajných stretnutí s umelcami v Moskve a Petrohrade, kde sa nešetrilo sympatiami s pohybom v našej republike. Vedel som a aj referoval o ich postojoch.
Žiaľ s Igorom Šatrovom som sa nestretol podnes a neviem aký osud ho stihol. Viem však, že skupina umelcov, v roku 1968 v Moskve verejne vyjadrila svoj nesúhlas s okupáciou (a znášala za to nesmierne dôsledky). V tom roku zachraňovala česť umenia proti rozzúrenej moci. Netreba na to zabudnúť.
