Zákon o zriadení štátneho audiovizuálneho fondu je na svete, schválenýparlamentom. Tešíme sa. A - svete čuduj sa! - aj okamžite vyskočili ajvýhrady k nemu a upozornenia na možné “úrazy”. A tiež neviem ako jednýmdychom z potechy prejsť k obavám, ktoré mocne vyvstali práve zexistencie a výkladu tohto zákona. Najprv, samozrejme stojí potešenie.Veď trvalo osemnásť rokov (!) kým sa orgány štátu, teda vláda aparlament spamätali, lebo asi pobadali, že slovenská kinematografiamožno aj skončí svoju existenciu a po vydaní (na DVD nosičoch) všetkýchjej úspechov, ktoré zaznamenali svoju slávnu existenciu ešte za staréhorežimu (jemu síce navzdory, ale predsa len s jeho financiami), nebudepomaly čo na DVD-čkách vydávať a možno ani nebude čím sa vystatovať ako poprevratovými úspechmi kinematografie ako jednej z dôležitýchzložiek národnej slovenskej kultúry (ak pravda pomlčíme o skvelýchdokumentoch, ktoré vznikli navzdory “všetkoriadiacej tajomnej rukytrhu” – a takrečeno presnejšie jemu “pod rukou”, tematicky sa zväčšaopierajúce o skutočnosti, ktoré tento trh v našej spoločnostispôsobil). Zákon o zriadení štátneho audiovizuálneho fondu je na svete,schválený parlamentom. Tešíme sa. A - svete čuduj sa! - aj okamžitevyskočili aj výhrady k nemu a upozornenia na možné “úrazy”.
Osemnásť rokov je neobyčajne dlhá doba a v prípade kinematografie, ktorá bola na chvoste verejného záujmu (či dokonca pod chvostom) – to znamená prakticky skoro zánik jednej generácie tvorcov, ktorí po celú tú dobu jednoducho živorili z odrobiniek podpory, ktorú sa filmovej tvorbe dostávalo napríklad hranému filmu (ktorý je výrobne najdrahšou zložkou kinematografie) a ak sa zablyslo na kvalitu, bolo to vlastne tiež navzdory tenučkému pramienku podpory, ktorej sa jej dostávalo.
Už v roku 1990 bol na svete návrh zákona o zriadení Fondu na podporu a rozvoj slovenskej kinematografie a tragédiu jeho osudu som už viackrát verejne publikoval, takže tu nepôjdem do podrobností, iba so zármutkom konštatujem, že sa premrhala príležitosť pre mnohých aj skvelých vtedy mladých tvorcov zaskvieť sa dokonalými dielami, tak ako to bolo možné pre staršiu (moju) generáciu. Pripomínam iba, že to súvisí s nešťastnou a podľa mňa hanebnou privatizáciou filmovej Koliby, pretože ten návrh obsahoval pasáž, kde sa štátnemu Fondu zverovala do prevádzky aj filmová továreň Koliba, ktorá však stála na najlukratívnejších lukratívnych pozemkoch nad mestom. O tie totiž išlo (ako sa aj ukázalo: pozemky sú ale továreň zanikla). To že “išlo o záchranu slovenskej kinematografie”, bolo iba vznešenou zásterkou, ktorá mala zakryť skutočný cieľ. A o to sa viedol zúrivý zápas dvoch skupín tvorcov, ktorí nedovideli na priepasť zániku vlastnej tvorby, - a tak sa pozemku zmocnil silný a bezohľadný záujemca, bojujúci tiež pod vznešenou zástavou “záchrany”. (Viď volebný program HZDS, kde sa v zozname objektov, ktoré hnutie “nedovolí” sprivatizovať ligotala aj “slovenská filmová tvorba”. To pomýlilo mnohých, medzi nimi aj mňa). Z tohto aspektu každý ľahko pochopí, prečo sa plán “Štátneho Fondu na podporu a rozvoj slovenskej kinematografie”, od r.1990 v mnohých modifikáciách neustále ponúkaný a zopár tvorcami žiadaný ako nevyhnutný – napokon nikdy nerealizoval. V popredí boli “iné” záujmy”. Generácia, ktorá na to doplatila čiastočne i svojou vinou, “generácia stratených príležitostí” dnes zriadenie a uzákonenie Audiovizuálneho fondu hlasito síce víta, ale premárnené roky sa už nikdy nevrátia. A –ako sa zdá- takto pomenovaný fond im ujdenú šancu ani nevráti. Možno sa raz, niekedy, azda naozaj k pôvodne zamýšľanej koncepcii najmladšia generácia, ktorá je ešte dosť vitálna (našťastie) aj vráti. Príležitosť sa nájde, keď (a ak) už nepôjde o pozemky. Je to možné po dôkladnom preskúmaní právnej situácie privatizácie. Treba to skúsiť. Nič nie je definitívne stratené. V tomto smere už boli precendensy. Želal by som im to, najmä preto, že vidím z presakujúcich a vydarených diel, že o talenty na Slovensku nie je núdza. Núdza je iba o prostriedky na prejavenie tohto talentu. Vzhľadom na históriu kinematografie na Slovensku, ktorá bola v istom zmysle jedinečná (napr. v blízkom Rakúsku nijaká generácia takéto šance nemala a preto ani takéto obdobie svojej kinematografie nezažila) nie je žiadúce aby sa v tomto sľubnom rozvoji nepokračovalo. Treba však chcieť. K myšlienke Fondu sa vrátim, ale ešte predtým a najprv jeden diškurz “teoretický”.
Je tu aj istý nepopierateľný chaos v terminológii. Pomenovanie audiovízia nezahrňuje totiž všetko, ba vynecháva najdôležitejšiu fázu rozvoja kinematografie, fázu, ktorá položila hlboké a pevné základy filmovej reči, esteticky špičkové obdobie nemého filmu. V tomto období (1895-1927) sa sformovala vyjadrovacia schopnosť filmu až do vrcholového svojho štádia (Griffith, Chaplin, Ejzenštejn). “Nemý” neznamená, že nebol výrečný. Bol a na vysokej umeleckej úrovni. Ibaže bol bez zvuku. Pripojiť zvuk k obrazu sa podarilo vynájsť a uskutočniť až po 31 rokoch jeho zázračnej existencie. Uplatnením pojmu audiovízia, vynecháva teda z tohto umenia svoju rozhodujúcu a esteticky určujúcu etapu. Preto sa v pôvodnom návrhu (a malo tak byť aj teraz, ale pre neznalosť dejín tohto umenia sa tak nestalo) hovorilo o zákone kinematografickom. Pojem kinematografia zahŕňa v sebe aj všetky ďalšie vývinové fázy tohto nového umenia, ktoré vznikli omnoho neskôr. Názov kinematografia (pojem odvodený z gréckych slov: kiné /pohyb/ a grafó /zapísujem/, čiže ide o umenie spodobovania pohybu. Termín kinematografia nie je v rozpore ani s neskorším pripojením zvuku a ani s jeho neskoršími technicky odlišnými vývojovými druhmi, esteticky totožnými, odlišnými iba svojimi “nosičmi” tohto “zaznamenávania pohybu”. Pojem “kinematografia” teda bezproblémovo zahŕňa všetky pozdejšie vývinové fázy a nespôsobuje problémy v definícii.
Čo spôsobuje problémy, resp. môže ich – a veľké – spôsobiť, (dokonca do tej miery, že sa pôvodné ušľachtilé úsilie podporiť umeleckú tvorbu môže zmeniť vo svoj pravý opak)? Ide o pravidlá udeľovania prostriedkov a o zostavenie Rady fondu pre využívanie finančných prostriedkov. Ak tam naozaj, ako píše Ľ. Fifík, budú sedieť dvaja producenti, jeden distribútor alebo kinár, jeden zástupca komerčných televízií, jeden za verejnoprávnu televíziu, jeden za operátorov káblovej retransmisie, jeden za MK SR, a – našťastie (!!) aj dvaja za obec tvorcov,, je všetko – ako sa hovorí v keli. O umeleckej úrovni takto vygenerovaných diel sa radšej nevyjadrujem. Použijem tu dávnu myšlienku René Claira, klasika a a člena Francúzskej Akadémie, jediného, ktorému sa tejto pocty dostalo: Myšlienka je z roku 1920!!!!:
“Obchodníci a dav smerujú k priemernosti s takou istou neodvratnosťou ako voda tečie k moru.”
