Obmena francúzskeho “cherchez la femme” (za všetkým hľadajte ženu) výstižne charakterizuje celú ponovembrovú etapu kinematografie u nás. Po prvé preto, že peniaze (l ´argent) sa stali v kinematografii, ale i v mysliach kinematografistov dominantné a nik ich na kinematografiu buď nemá alebo nechce dať, po druhé preto, že prepukla horúčka (jednu horúčku dokonca nakrútili ale tá bola o inom) a z nej prameniaca vidina rýchleho a ľahkého zbohatnutia: kult peňazí sa presťahoval do duší – do peňaženiek sa predbežne nedostal. A po tretie preto, že všetci záchrancovia slovenskej kinematografie po demaskovaní preukážu, že túžia nie po tvorbe, po proklamovanej slobode, ale po majetku Koliby. niekdajšia arizácia ako rasovo príležitostný spôsob lacného nadobudnutia židovského majetku prostým skonfiškovaním v prospech “árijského subjektu” sa akousi dejinnou prešmyčkou pretransformovala na dnešnú privatizáciu, alebo “spôsob ako lacno získať majetok štátu (spoločnosti, teda spoločne nadobudnutý majetok) za smiešnu zvyškovú hodnotu”.
Klondike skrátka vypukol s neslýchanou zúrivosťou a humanisti sa čoraz častejšie objavujú na verejnosti s penou na ústach a nesmiernou nenávisťou v srdciach. Pripomína mi to obdobie po roku 1968. “Táto idyla sa zlomila po roku 1968. Začalo dosť kruto ísť o miesta a prišli aj prvé ľudské podrazy... Pôvodne zapálení za jednu ideu začali na verejnosti rozprávať čosi celkom iné.” (V.Kapolková o Belovom živote).
Presne tak aj po “veľkej nežnej 89” začali vlci najprv obozretne, no dnes už bez ostychu ceriť tesáky a hryzú. hryzú bez milosti s o to väčšou zúrivosťou o čo je ťažšie zmocniť sa špikovej kosti a o čo väčšmi majú zapratanejšie svedomie hriechmi tichej i hlasitej kolaborácie s komunistickým režimom, ktorého hanbu dnes radi prišívajú na kožuch tým, ktorí sa nebáli stáť v opozícii komunistom vtedy, keď oni veselo nakrúcali film za filmom (a všetko so 100% účasťou “nenávideného”, no bohato odmeňujúceho štátu – odmeňoval sa prostý súhlas, ba aj konformné mlčanie. A čo po novembri? Stačilo vyspovedať sa a konštatovať, že vtedy boli hviezdy červené – a vrhnúť sa do boja za slobodu ako omeškaní “disidenti”, v období, kedy disidentov nezatvárajú, ale čakajú ich mäkké, prítulné a najmä bohaté loná rozličných pseudoslobodných nadácií. Disident dnes skrátka “sype”. Trestá a prenasleduje sa súhlas s programom vlády (našťastie iba v “nezávislých médiách”). Tak sa veru časy zmenili, milí, nežní, demokratickí baránkovia a demokrati kostýmom, no šakali dušou.
Kríza tvorcov je predovšetkým krízou nadania a s dobou súvisí iba okrajovo. Keď sme hneď po novembri mali besedu v cielene zaniknutom Dialógu, vyjadril sa tam M. Porubjak v tom zmysle, že autori slobodou akoby stratili tému, navyknutí na pašovanie skrytých významov do drám a scenárov. Niečo na tom je, avšak skutočné umelecké dielo má dlhšiu dobu životnosti (Sofokles napríklad), mieri ďalej a vyššie ako je doba jeho vzniku. To platilo v dobách totality a platí to i dnes. Podenkové umenie možno v kríze je. Nie nadarmo sa znova používa osvedčený model, ktorý tak kedysi zaberal: iba Kreon sa mení, odevom “tyrana” sa nasilu ošatí práve ten, ktorý strpí, že 90% mediálnych gladiátorov odušu bojuje o jeho skalp. Ešte raz bude užitočné oprášiť Robespierra a Dantona, to čakám každú chvíľu, ich osudy sú isto inšpirujúco všeličo naznačujúce. Len na Dona Quijota asi nik nebude mať veľa chuti.
Potom sú tu témy, (a to je ďalší regres) pri ktorých sa dá elegantne zabúdať na skutočnosť, čiže realitu. Svetovosť, práve vyliahnutá z pastierskej haleny, ktorá sa nedávno s elitárskym odporom zahodila. Čo tam po tom, že takmer 90% národa intelektuálov má prinajmenej babičku v sedliackom kroji alebo murárskej halene. Murárstvo sa od istej doby zvrátene stalo biľagom, ba div, že nie biľakom človeka, ktorý sa odváži ukázať prstom na nahého kráľa. Svetovosťou sa to dnes – už i v kinematografii – hemží. No nie je to svetovosť vo veľkosti myslenia, ale jej lacný, ligotavý odvar. Kinematografiu takáto ničnehovoriaca svetovosť zbavuje jej účinnej zbrane, ale i povinnosti, najmä v príbehoch, situovaných do súčasnosti: zobrazovať realitu a hlásať súcit s trpiacim alebo blúdiacim človekom. Kdeže súcit (spoločný menovateľ kresťanskej i komunistickej pôvodnej ideológie) – heslo je: premôcť, zvíťaziť, podupať, alebo sa len tak nezáväzne, z roztopaše a existenciálneho pocitu prevahy zopárkrát na plátne vyspať, podľa možnosti tým najneobvyklejším inovovaním ba prekonaním Kámasútry. To je chic (šik) a svetová móda: “dernier cri” (posledný výkrik). Obávam sa, že po takom okatom ignorovaní skutočných problémov človeka nielen v kinematografii príde výkrik sociálny a bude oveľa silnejší ako ten, z ktorého sa zrodil komunizmus. Ale to je úvaha z iného vreca. Ak ostaneme vo sfére kinematografie, nápadné nám musí byť, že celkom absentuje zmapovanie sociálneho terénu dnešného súčasníka. Tvorcovia, v snahe po pávích perách svetovosti a najmä v trhom nastoľovanej povinnosti: byť úspešní, takmer zabudli na skutočný svet. Hoci – to treba priklincovať: už taký Šulík (aj v Záhrade), alebo iní, ako skutoční umelci intuitívne začali portrétovať súčasníka, spočiatku ešte ako nositeľa ustatej, apatickej emócie, alebo búriacej sa a hľadajúcej mládeže.
Toto je predsa len akési svetlo na konci tunela a pre mňa nádej, že svoje poznámky smiem zakončiť optimistickou vierou, že som sa v diagnóze nemýlil. Pomaly, ale hlavne zásluhou tvrdohlavých a ozajstných tvorcov si aj ponovembrová slovenská kinematografia už objavuje svoju poctivú cestu.
Písané 29.6. 1995.
