Mimochodom v tomto roku (2008) sa dožíva slovenský dabing okrúhleho výročia – 50 rokov od založenia. Neprekvapuje ma, iba zarmucuje, že sa tejto udalosti neušlo trochu mediálnej pozornosti. Veď umelecký dabing je celkom zvláštny oddiel kinematografie, ktorý sa dá porovnať s inými kultúrnymi odvetviami – najbližšie k prekladu umeleckej literatúry z cudzích jazykov do slovenčiny. Táto činnosť má nezanedbateľnú kultúrnu misiu. Každým prekladom obohacuje sa slovenská literatúra, pretože tieto diela sa tým stávajú súčasťou kultúry slovenskej – arovnako je to s uvedením filmu v slovenskom jazyku. Mnohí si myslia, že to je poslanie iba tlmočnícke, ktoré má diváka oboznámiť s obsahom a tam jeho funkcia končí. Veľký omyl. Nejde o tlmočenie z jazyka do jazyka, ide o doslova preklad inonárodnej kultúry do kultúry domácej. A na to sa vzťahujú i v literatúre i v dabingu veľmi prísne a náročné kritériá. Nestačí teda len preložiť význam diela, ale základnou snahou prekladu je preniesť okrem obsahu, (čo je samozrejmé) aj jeho formu a estetické hodnoty prekladaného diela (rytmus, zvuková podoba, hudobnosť textu – najmä v poézii), čo sa často ako také nepociťuje. Prekladom sa totiž umenie iného národa stane súčasťou domáceho umenia. A závisí od miery majstrovstva a nadania prekladateľov, či sa to podarí. Nik dnes nepochybuje o tom, že Danteho veľdielo Božská komédia v preklade a prebásnení Viliama Turčányho je výkon, hodný vysokého ocenenia. Veľmi podobné nadanie musí jestvovať aj v preklade a predabovaní filmového diela, čo sa (ako mi iste nezabudne niekto pripomenúť), tak často nestáva, ba žiaľ niekedy ani objednávateľmi nevyžaduje. No kvôli tomu to nesmie prestať byť ideálom a hodnotiacim kritériom, ktoré aplikujeme na profesionálny dabing filmu. V preklade poézie alebo aj iného literárneho druhu platia vysoké nároky na prekladateľa, prísne pravidlá (píše o tom vo svojej krásnej knihe Blahoslav Hečko: Dobrodružstvo prekladu, ale aj iní autori analyzujú, čo musí splniť dobrý preklad aby si zaslúžil označenie umelecký preklad). V oblasti literatúry tiež dlho trvalo, kým verejnosť (ba aj literárna kritika) prekladateľom priznala titul “spisovateľ”, hoci dnes je to evidentné a vo všeobecnosti uznávané postavenie autorov. Umelecký dabing (nielen slovenský)vo svojich začiatkoch tiež zápasil s podobnými problémami a dosť často zápasí podnes. To neuberá nič na fakte, že pretlmočenie filmového diela do slovenčiny je plnoprávny umelecký výkon, ktorý má popri literatúre ešte navyše množstvo nezanedbateľných esteticko technických úskalí o ktorých chcem aspoň v stručnosti podať správu. Málokto si uvedomuje aké je to zložité a neobyčajne náročné, často doslova vyžadujúce určitý stupeň neodpustiteľnej virtuozity interpretov (úpravcu dialógov, hercov, režisérov, zvukových majstrov, ktorí sa všetci rovným dielom podieľajú na úspešnom, či menej vydarenom pretlmočení filmového diela. Stačí si uvedomiť, že tu je akákoľvek improvizácia úplne vylúčená, pretože dielo je nezmeniteľne fixované v obraze filmu a všetko namáhavé úsilie sa musí tomuto obrazu podriadiť. Nijaké približnosti, absolútna presnosť, diktovaná otváraním úst predstaviteľov, pre ktoré musí úpravca dialógov vytvoriť analogické slovenské slová, ale tie musia presne a doslovne tlmočiť význam tých slov. A nielen význam, upravená veta sa musí zhodovať s emocionálnym obsahom uloženým v tvári originálu do posledného záchvevu. Pričom treba zachovať pohyb samohlások a spoluhlások, ktoré sú pravdaže v každom jazyku iné, rovnako ako akcent alebo alebo uloženie napríklad slovesa vo vete. Intonácia, otázniky, výkričníky, pomlčky, to všetko musí navlas sedieť s originálom a pritom zachovať nielen význam, ale aj posolstvo pocitov, ktoré tvár vyžaruje v súlade s významom deja. Niektoré vety úpravca piluje doslova hodinu, alebo i viac, lebo nie každá verzia vety sa na prvý pokus podarí tak aby zachovala “farbu” originálu. Pred rovnakým problémom pravdaže stojí celý tím, herec, režisér, zvukový majster, ktorí realizujú dodaný text prekladu a úpravy. Nie vždy sa osobný rytmus úpravcu zhoduje s osobným rytmom predstaviteľa a hoci rozdiely by mali byť minimálne, niekedy sa veta musí niekoľkokrát opakovať, kým dosadne každá slabika na správne miesto. Popri tom, každý jazyk má inak rozložené pauzy vo vetách svojho textu, pauzy treba transponovať do slovenčiny tak aby sa nenaruší prirodzený rytmus slovenského jazyka, ktorý – možno a často – kladie vetnú pauzu inde ako cudzí jazyk. Kto pozná hociktorý cudzí jazyk vie o čom hovorím. Sú jazyky, z ktorých vytvoriť rovnocenný umelecký preklad a predabovanie je naozaj virtuóznym výkonom. Napríklad japončina, ktorá je nesmierne ťažká už aj preto, že aj mimika japonských hercov je rozdielna od európskej (plač sa dá čítať často v mimike ako smiech, pričom plač treba zachovať(. Tých úskalí je nepreberné množstvo a takých, aké preklad literatúry nepozná, nakoľko literárny text originálu nie je obrazovo konfrontovaný s pretlmočením.
Nechcem ďalšími podrobnosťami zaťažovať túto úvahu, ale je ich nemálo a každé individuálne dielo ich má viac ako nadostač. Vždy sú iné a iné problémy a pre tvorcov dabingu je to zakaždým celkom iná výzva. Napokon, pre toto je aj práca v dabingu zaujímavá. a vyslovene tvorivá. Viem o tom, že napríklad skvelý francúzsky režisér Jean-Luc Godard (Na konci s dychom, s J.P. Belmondom) prv ako sám začal nakrúcať filmy pracoval ako režisér dabingu a spomína vo svojej knihe ako veľa filmového remesla sa v dabingu naučil. Mimochodom, naše domáce publikum možno bude prekvapené, ale je faktom, že vo Francúzsku všetky filmy uvádzané vo francúzskej distribúcii musia byť uvádzané iba vo francúzskom jazyku, bez ohľadu na to, že väčšina Francúzov ovláda anglický alebo nemecký jazyk a filmu by rozumela. Píšem o tom preto, lebo u nás často počujem, že je nehospodárne dabovať filmy do slovenčiny, keď už boli dabované do češtiny “veď češtine rozumieme”. Francúzska prax už prijala vedomie, že aj film je súčasťou francúzskej kultúry a stane sa touto súčasťou iba vo francúzskom jazyku. Prirodzene (sám som to v Paríži zažil), existujú tam kiná (vysokoškolská štvrť St.Germain napríklad), kde sa pre “fajnšmekrov ” premietajú filmy v pôvodnom jazyku premietaného diela.
Mnohé knihy vydané v češtine (vydávajú omnoho viac literatúry) rozumieme – a predsa sa v Česku prekladané diela prekladajú aj do slovenčiny. Pre nič iné, ako pre prostú pravdu, že prekladom dielo vstupuje do slovenskej kultúry a stáva sa jeho súčasťou Nikto však, pravdaže, nemôže zabraňovať nikomu, ak sa mu český preklad vidí pôsobivejší. Poznám veľa diel, ktoré sa mi v slovenskom preklade páčili viac, napríklad preklad Baudelairových básní v zbierke Kvety zla – v preklade Jána Kostru, hoci to isté dielo preložili do češtiny takí majstri slova ako K. Čapek a mnohí iní. Za očividný nezmysel však považujem prekladať diela českých autorov s takým vyhraneným slovníkom ako je napr. Dobrý vojak Švejk. A rovnako by som sa neprihovoril za to, aby sa pôvodné české filmy dabovali do slovenčiny.
Ale pokiaľ ide o slovenský dabing filmov, je napodiv, že si slovenský dabing musí svoje prirodzené miesto a význam v slovenskej kultúre často ešte vydobýjať, že nie je rovnako samozrejme prijímaný ako je prijímaný význam a postavenie prekladovej literatúry.
Po 50. rokoch od svojho založenia a po výsledkoch, ktoré vo svojich vrcholoch dosiahol, si svoje miesto rozhodne zaslúži. V iných kultúrach otázka, či dabovať do národného jazyka filmy alebo nie – nejestvuje. Nemala by jestvovať ani u nás.
