Prvý to s viditeľným pôžitkom urobil po vyjdení môjho článku v Mladej tvorbe Vojtech Mihálik na konferencii mladých autorov v Klube spisovateľov a pridal sa nahlas k požiadavke pravdivého zobrazovania života v umení. To nebolo bez rizika. Žili sme nebezpečné časy a hoci silou zadržiavané a pozvoľné “otepľovanie” mrazivého dozoru komunistickej strany nad kultúrou už po Stalinovej smrti zasiahlo aj Československo, nie však v takej miere aby bolo bezpečné veľmi viditeľne vystrkovať liberálnejšie rožky. Bol to opatrný, nie ešte veľmi smelý no citeľný útok na povinne predpísané oslavné témy (radostná budúcnosť, budovateľské nadšenie, družstevná dedina a pod.), o ktorých bolo dovolené, ba priam prikázané písať, maľovať a hrať a spievať (to najmä!). Mne samému redakcie vracali verše o citoch, ale ochotne uverejňovali tie oslavné o mieri a Moskve. Reagoval som jedine možným spôsobom tak, že som prestal redakciám posielať básne. O mojich mladíckych veršoch, ktoré mi ako gymnazistovi vrátil Pavol Bunčák, priateľ môjho otca v liste z tej doby napísal, že sú iba rozcitliveným babraním sa mladíka v sentimentalite života v časoch, keď “budujeme nový svet.”
V čase trinástej komnaty sa však už písal rok 1957 – a aj ja som bol už o desaťročie starší a skutočnosť akú som v živote videl vlastnými očami som nemienil zamlčovať. Tak sa vo mne zrodila a “prepukla” požiadavka “pravdivého obrazu života vo filme”. A tak som sa aj stal “oficiálne” revizionistom (čo bol titul priznávaný aj nestraníkom!), ktorého na zjazde novinárov týmto titulom v tom istom roku dekorovali a menovite ocajchovali. Tento prívlastok potom so mnou putoval stále, získaval mi síce priateľov, ale hlavne významných a mocných nepriateľov.
Už som v ktoromsi predchádzajúcom rozpamätávaní napísal, kde sa to všetko začalo, tento obrovský a hlboký prelom. V čase, kedy moja generácia dorastala, už obojok straníckeho dozoru o kúsok poľavil. Mali sme o čosi ľahšiu situáciu ako naši predchodcovia, napríklad Paľo Bielik, ktorého nepoddajná nátura “umelca s vlastným názorom” (to sa nepatrilo!) mala tú “smolu”, že ich tvorba vrcholila v najťažšom období, kedy dogmatický schematizmus bol ešte v plnej sile, agresívny a mimoriadne nemilosrdný, keď vzpierať sa znamenalo nie že zánik kariéry, ale riskoval sa doslova život. Boli to časy vrcholiacej beštiality, nepreháňam ani o byľku, veď si len uvedomme, že v rokoch päťdesiatych doslova platilo, že “revolúcia požierala vlastné deti”. Bola to doba, v ktorej heretikov (za hlasitej asistencie tlieskajúcej verejnosti! na to nezabúdajme!) stínali, vešali alebo v lepšom prípade doživotne umlčali vo väzeniach a v uránových baniach. Aj v tom bol Sovietsky zväz naším vzorom. A ako keby anomália nebola dostatočne krutá, boli prípady, keď si väznení nevinní sami verejne pľuvali do tváre a sami sa v médiách a v inscenovaných procesoch označovali za zločincov!! Žiť v tej dobe bolo treba opatrne, lebo stále išlo o život.
V časoch o ktorých píšem (keď sa už náš problém hoci potichu, ale predsa dal aj pomenovať a aj uverejniť, tiež ešte vôbec nebolo bezpečne, ale už nešlo o vždy život. Riskovala sa kariéra, spoločenské uplatňovanie, najtvrdšie sa prenasledovali veriaci, ktorí trvali na svojej viere a chceli ju praktikovať a nie skrývať a tajiť. Trestali sa ich deti (neprijali ich na vysokú) a tým sa nepriamo pokúšali zlomiť charaktery neoblomných. Uránové bane ukrývali a pokúšali sa zlomiť nejednu tvrdohlavú hlavu, boli to bane, kde sa stretli trestanci s profesormi a básnikmi... čiže bolo sa ešte čoho báť. Diktatúra proletariátu nebola milosrdná k nikomu, drsná bola k tomu, kto odporoval. Ale cez chmáry začalo presvitať svetlo poznania.
V tých časoch sa v nás, vtedy mladých, rodila naša vízia o pravde. Ešte počas štúdií v Prahe okolo časopisu Květen, kde sa vynorila a udomácnila idea “poézia všedného dňa” vrelo akceptovaná celou mladou kultúrou túžiacou po pravde a so sympatiami vnímaná staršou generáciou. Vtedy mladý Milan Kundera vydal svoju prvú knižočku básní Člověk zahrada širá, s jemne naznačeným odporom (nenúť ma veriť v Marxa ako v Boha). Rozpútala vášnivú diskusiu. Bol to odvážny počin mladej generácie, požadujúcej skutočnosť v umení zobrazenú bez príkras ideológie, ktorá všetkých nútila do ružovej , nepravdivej podoby skutočnosti. Plamienok z tohto nenápadného ohníka túžby po pravde sme si doniesli so sebou do Bratislavy. Ale pravdaže nielen my, filmári. V tom čase Milan Rúfus otvára výstavu Galandovcov svojím pamätným prejavom, prezentuje sa Hudba dneška, začal sa ozývať “veľký, zvláštny fenomén”: slovenský bigbít. Začína uverejňovať prvé práce Rudo Sloboda, Ján Johanides, je už dostupná revue Světová literatura, kde o literatúre a západnom umení referuje medzi inými Jozef Škvorecký, prezentuje americký underground ale i oficiálnu kultúru, ktorá oponuje vnucovanej predstave o degenerácii západnej kultúry. Objavujú sa diela Arthura Millera, Ionesca, Becketta, Joycea a mnohých iných .Valia sa k nám nové informácie, impulzy zo sveta prenikajú čoraz mocnejšie, dokonca priam zo sovietskej kultúry sa pašujú odvážne diela (Pomerancev, Ehrenburg, Solženicynov rukopis sa objavuje u nás), pod tým tlakom povoľuje obruč, počuť jej tichý praskot, ale to pravdaže aj zvyšuje nervozitu a podráždenosť moci, ktorá sa uchyľuje k zákazom (výstava Milana Paštéku), k príkazom vyrezávať z už vydaných kníh doslovy (Václav Černý a jeho doslov. Na príkaz Vasila Biľaka polícia z kníhkupectiev sťahuje už vydaný román Dostojevského Diablom posadnutí, pre nápadnú podobnosť Raskoľnikova so súčasnými revolucionármi). Režim, pravda, používa veľmi účelne a výdatne aj mocenské páky, ktoré má k dispozícii a horlivo odmieňa, ba obsypáva titulmi zaslúžilý a národný umelec svojich stále verných. Korumpuje tých, ktorí sa dajú, pretože nevládze zatvoriť do väzení a baní všetkých, čo sa korumpovať nedajú.
A tak ako sa postupne pod tlakom doby otvárajú dvere na zakázanej trinástej komnate, umelci zreteľne poznávajú, že je v nej mocnými reťazami prikovaná pravda. Toto poznanie začína otvárať oči aj tým, ktorí dovtedy boli slepí. Veď už v októbri 1956 (teda nie tak dávno), keď v Budapešti rozhorčení občania komunistických funkcionárov vešali a Chruščov poslal do Maďarska tanky (to od neho – zdanlivého reformátora - sa to Brežnev naučil!), keď dal popraviť predsedu vlády Imre Nagya, ktorý vyhlásil neutralitu Maďarska – po týchto očividných dôkazoch teroru diktatúry, nemali ani poslední skalní “červení veriaci” veľkú šancu presviedčať inteligenciu, že toto je tá šťastná budúcnosť, že toto je ten zo všetkých na svete najlepší spoločenský poriadok, to len slepí nemohli už vtedy nevidieť. Žiaľ, našli sa ešte mnohí a mnohí dobrovoľní slepci a ešte dlho potrvalo, kým sa celkom rozjasnilo. V spoločnosti i v hlavách opozdilcov.
