Museli sme byť o jedného viac ako pätnásti, pretože v tom čase platilo pravidlo, že film sa premieta iba vtedy ak je v sále najmenej pätnásť platiacich divákov. V prvom rade pod plátnom sedeli dvaja cigáni (lístok po 4.-Kčs), v strede (po 6.-Kčs) niekoľko zjavne zaľúbených dvojíc, ktoré sa do kina prišli skryť pred dotieravými pohľadmi (ešte sa vtedy nebozkávalo hocikde v autobuse alebo na ulici), o film sa neveľmi zaujímali. Dvaja, či traja v tomto stredovom pásme prejavovali spočiatku záujem o film, ale neveľmi sústredene. Ja som sedel v "lóži" (lístok po 8.-Kčs). V dvestomiestnom kine návštevnosť takmer nulová.
Zámerne som zvolil tento zaiste extrémny ale skutočný zážitok, aby som mohol uvažovať o starej téme, ktorá ma sprevádza už niekoľko desiatok rokov. Dá sa povedať, že návštevnosť kina je meradlom hodnoty filmu? Ak áno, Bergmanov film je mizerný film. Ale on nie je. Napriek tomu sa roky tento ukazovateľ (návštevnosť) notoricky považuje za ukazovateľ úspešnosti. A to nielen v dnešnej dobe, nič nové! Dnes sa argumentuje tržbou. Kedysi (sám som to zažil)riaditeľ kinematografie ma karhal tým, že "vy umelci míňate robotnícke peniaze na filmy, na ktoré náš divák nepríde". Absolvoval som toľko zbytočných polemík na túto tému, že nemám ani nejmenšiu chuť rozbaľovať starý problém. Iba kladiem otázku. Keď som potom po skoro dvadsaťročnej (nútenej) odmlke v tvorbe po prevrate 89 nakrútil svoj "slobodný film" (Pozemský nepokoj), po predvedení pre kinodistribútorov prišiel za mnou jeden z nich a povedal mi: je to pekný film, ale ja ho nekúpim. Na moju otázku v očiach odpovedal: lebo na ňom sa nedá zarobiť. Diváci si dnes žiadajú celkom iný žáner, váš film je asi skôr pre kluby. Nech ma nik nepodozrieva, že sa chcem porovnávať s Bergmanom. Ide o to - aký typ filmu sa dnes vlastne žiada? Rýchly, akčný, dráždivý, sexi, taký čo nežiada od diváka premýšľanie, lebo nenastoľuje nijakú otázku, iba zápletku. Divák, naučený na konzum, ktorý si zaplatil si žiada (za svoje vysoké vstupné!) ako zákazník: platil som, zabávajte ma. Aj povolanie zabávač sa zrodilo v tejto novej atmosfére - a prosperuje, lebo nevyrušuje nyšlienkami blahobytný pokoj úspešných (bohatých)jedincov. Američania sú v tom aspoň poctiví: nazvali svoje movie:showbussinesom a v tomto smere vyrábajú a zarábajú ohromné čiastky. Nerobia si problémy s umením.
No bol som aj v Amerike. Americká televízia WNVC-World View TV kúpila môj druhý "slobodný film" nakrútený ešte na Kolibe. Jaškov sen, voľne podľa Dobroslava Chrobáka. A pozvali ma aby som ho osobne uviedol pred odvysielaním na ich Greatest Week of Foreign Films a po odvysielaní sa zúčastnil debaty s divákmi. Letel som so stiesneným hrdlom, pretože som nakrútil slovenskú lyrickú drámu, v ktorej sa zločin iba mihne v minulosti a film ani nedopovie, či ozaj išlo o zločin alebo o náhodu. Celú cestu ma zvieral pocit, že ma americký divák vypíska, veď takýto druh filmu je čosi celkom iné, vravel som si. Stali sa však dve veci, ktoré ma šokovali. Prvá: pýtali sa aké americké filmy sa na Slovensku premietajú. Pre zmenu boli zasa oni šokovaní. A prečo sa u vás premieta to najhoršie, čo sa v Amerike vytvorí?. Druhá: môj film mal naprosto nečakaný úspech o akom sa mi na Slovensku netrúfalo ani snívať. Diváci (a nebola to slovenská emigrantská komunita!) vítali práve lyrickú poetiku, niečo ako "čistý prameň z horskej studničky". Bola dlhá live beseda a ešte po skončení telefonáty,množstvo telefonátov. Skrátka - čosi nečakané.
Ako je to možné, že dnes sú u nás v distribúcii v prevažnej miere americké filmy, ktoré okrem napínavého (ako inak!) príbehu, pravidelnej strieľačky, kde zahynie každý okrem postavy, ktorej je súdené dožiť sa happy-endu (ako inak!) neobsahujú nič, nijaké posolstvo, nijakú tému na zamyslenie, nijakú otázku, ktorá by žila v divákovi povedzme ešte na druhý deň. Film iba na poldruhej hodiny naplní "voľný čas" diváka, on predsa za to zaplatil. Ale kde ostalo umenie, ktorého životným poslaním nie je zapĺňať prázdnotu, ale klásť otázky, dokonca možno znepokojovať, prebúdzať a v slávnom závere, ktoré Aristoteles nazval ako prvý "katharsis" (očista), odplaviť všetko zlo navrstvené príbehom o ľudských osudoch - aby ukázalo divákovi cestu, ak sa s postavou stotožnil a prežíval jej osud ako svoj. Také isté poslanie má umenie i v tom prípade, keď zabáva, vtedy na hlúpostiach iných popri zábave aj vychováva, alebo aspoň nastaveným zrkadlom nabáda - tiež je to forma "očisty".
Zbadal som však predsa len svetielko nádeje v zdanlivej beznádeji svojho pozorovania. Pracujem s mladými ľuďmi a vidím už ich zreteľný odklon od prázdnoty showbussinesu. Ich presýtenosť. Nie je to (dúfam)až také zlé ako by sa zdalo. Aj filmové kluby zaznamenávajú nárast záujmu. Ja si to vysvetľujem tým, že už sa - podobne ako americký divák - s odporom odkláňajú od vnucovaného braku, ktorý im naša distribúcia ponúka. Dokonca už aj istá distribučná spoločnosť pobadala, že divácky záujem sa odkláňa od braku. Napokon, veď aj v tej Amerike sa nakrúcajú dobré filmy. Verím, že ak sa mi podarí ešte raz dostať do Ameriky, nebude zoznam filmov ktoré sa na Slovensku premietajú musieť šokovať ani v Amerike nikoho. No neviem. Prebúdzanie trvá akosi pridlho.
Sme mlčiaca menšina? Začal som o Bergmanovi. Ten v časopise L´Epres napísal toto:
Vidíte, že tu vo Švédsku máme všetko. Alebo skôr žijeme v ilúzii, že máme všetko. Ale uprostred tohto plného života máme veľké prázdno: stratenú ilúziu Boha, nazvite si to ako chcete, na tom nezáleží, potrebou intelektuálnej istoty, ktorá vyvažuje všetky nedostatky hmotnej a sociálnej istoty. Toto prázdno a všetko, čo ľudia vynachádzajú aby ho zaplnili, opisujem vo svojich filmoch a myslím si, že takto sa tiež robia filmy angažované do súčasných problémov a najmä do jediného základného problému: dať duchovný alebo ľudský zmysel civilizácii hmotného šťastia.
Nehovoril vari aj o nás?
