Poeticky je toto zreteľne postmoderné slávnostné blúznenie ukotvené v obale crazy-bláznivej klauniády, ktorá však bola zrozumiteľná na oboch stranách: pochopil to aj búrlivou nehatenou zábavou ohúrený divák, ale aj pohoršená vrchnosť neschopná však svoj intuitívne tušený odpor verbalizovať do otvoreného zákazu (neporozumela hravej symbolike, len ju tušila) a ak formulovala svoj odpor jedným z najbizarnejších dokladov svojej bezradnej no bezodnej hlúposti. Porodila historicky neopakovateľne pôvabne absurdný odsudok, ktorý je o niečo viac ako len dokladom hlúposti. Je aj dôkazom bezradnosti dozorcov “správnej straníckej línie” a obozretnosti, ktorá sa už v tej dobe bála byť radikálnou. Pripomeňme si ten klenot, hodný inkorporovania bezo zvyšku do textov absurdnej hračky Alfreda Jarryho (hra o kráľovi Ubu). V plnej kráse svojej zúfalej snahy zamaskovať vlastnú neschopnosť hodnotiť znie verdikt takto: “Dielo nie je politicky škodlivé, ale pôsobí dojmom zbytočnosti”.
S istou minimálnou nadsádzkou možno konštatovať, že film Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1969) je bláznivou reflexiou svojej doby, emocionálnym protestom, výbuchom spontánnej veselosti v dobe zamknutej zákazmi a vykoľajenej príkazmi. Možno to nazvať dodatočnou motiváciou, no nemožno si nevšimnúť, ako veľa sa v tomto filme hovorí o slobode a že je tu zobrazená postava svetobežníka, pohľadnice z krajín celého sveta a že to všetko sa deje v krajine, kde na vycestovanie bolo treba si zadovážiť výjazdnú doložku k cestovnému pasu, ktorý bez nej bol neplatný a že udelenie tejto doložky schvaľovali alebo nepovoľovali nielen policajti, ale aj orgány komunistickej strany a odborové organizácie podniku, ktorého zamestnanec chcel cestovať na západ od ostnatých drôtov, ktorými bola nepriedušne obohnaná krajina, v ktorej žiadateľ žil. Nebolo nikde stanovené za akých podmienok sa táto doložka udeľuje alebo odmieta. Nie je náhoda, že v Havettovom filme na glóbus, zobrazujúci svet padne ťažký predmet, ktorý za sebou zanechá zdeformovaný glóbus. Paródia slobody, ktorá ako nepomenovaný protest metaforicky vybuchuje každého metra premietaného znepokojujúceho filmu. Náhoda? Kdeže! Film je básňou, túžbou po nehatenej slobode, okato a náročky bezočivý v každom detaile diela. Postoj tvorcu k svojej dobe je tu v hravej podobe jednoznačne prítomný. Veď priamo pomenovaný protest by bol okamžite zakázaný, ba nemohol by vôbec dospieť do realizácie. Dodatočná motivácia? Bola tá doba slobodná, plná spokojných jedincov a film je iba karnevalová freska určená pre bezuzdne odviazanú zábavku? Doba bola krvavo poznačená vojenským okupovaním krajiny, kde toto dielo o prebúdzaní slobody vzniklo
Havettovi, o ktorého talente nebolo možné pochybovať(a ani si to nedovolili ), umožnili ešte nakrútiť film podľa Vinca Šikulu Ľalie poľné (ten napokon použili ako dôkaz nepoučiteľnosti nadaného tvorcu). A potom Havettu začali jedno za druhým stíhať údery pod pás v stupňujúcej sa sile. Zreteľne bol vyslovený zákaz tvorby (riaditeľom filmu V. Bahnom), nasledovalo surové odňatie postupne všetkých jeho projektov (Keby som mal pušku, Adam Šangala, O smutných očiach Hany Karadžičovej atd.) V týchto dňoch teda zaznamenávame 40. výročie počiatkov neslýchanej kultúrnej brutality, ktorej výsledkom bola predčasná Havettova smrť. Nebola to sebevražda, ale tichá, zákerná, dôsledne sa stupňujúca kultúrna vražda, robená “v rukavičkách”, aby sa nedala dokázať. Boli v tých časoch zaznamenané pokusy kultúrne zavraždiť aj iných filmových tvorcov (Solan, Jakubisko, Grečner), ktorí neskrývali svoju nekonformnosť. Jemný, precitlivelý organizmus básnicky krehkého tvorcu Havettu nevydržal však obrovský nepriateľský tlak na najcitlivejšie miesto každého umelca. Zákaz tvorby je v umení diagnóza smerujúca a cieliaca jednoznačne k smrti. Mnohí z diskriminovaných to s jazvami na duši prežili, Elo Havetta nie. Nivočil sa tou nemožnosťou slobodnej tvorby do tej miery, že jeho organizmus to nevydržal. Bola to krutá a neľútostná doba. Veď tanky v uliciach slobodného štátu nie sú jemným napomenutím, je to tvrdý trest za duchovnú neposlušnosť – a ten postihol celú krajinu. Obeťou neboli len tí, ktorých okupanti zastrelili. V teréne umenia sa používali neviditeľné strely. Havetta sa nedokázal uhnúť, a ako som ho poznal ja z nekonečných zúfalých debát, myslím si, že sa ani nechcel. Dielo, ktoré stihol realizovať je samo svedectvom nadania, ktoré sa nedokázalo rýchlo adaptovať, no nedokázalo ani žiť so psím obojkom na hrdle. Slávnosť v botanickej záhrade je básňou o nespútanej slobode, ktorej historická tragika sa v diele zreteľne pomenúva: v závere filmu. To pre tých, ktorí by nepostrehli jeho skrytú symboliku. Citujem toto trpké konštatovanie, ktoré v tej dobe bolo tichým výkrikom: “A tak sa Babindol stal opäť dedinou pokojných a pracovitých ľudí” Tragická predtucha následnej “normalizácie”? Tragická vízia bola však, žiaľ na dvadsať rokov, realitou.
Až dnes, v slobodnej atmosfére doby, kedy už netreba ukrytých náznakov a metafor, keď sa smie realita zobraziť priamo a slobodne, až dnes zreteľne vidno jasnovidectvo tohto zdanlivo bláznivého diela a možno mu plne porozumieť. Neukazuje sa jeho “zbytočnosť”, ale naopak, jeho trvácnosť a konečne plné pochopenie.
Dnešný karneval slobody, ktorý prežívame v realite, má však, pravda, zase iné zničujúce ostne. Iste aj o nich vznikne raz inšpirované filmové dielo. Ak dá Boh.
