Napriek tomuto to bol - a je podnes – najkrajší deň môjho života. Doma ma čakalo šťastie. Cez stiahnuté rolety v obloku nášho domu v Skalici presvitalo zapadajúce slnko a vtedy som zbadal do obloka vhodenú obálku. Srdce sa mi rozbehlo a dych zrýchlil. Sivá podlhovastá listová obálka niesla moje meno a bola na nej pečiatka: Filmová fakulta Akademie musických umění Praha. Nevedel som čo obsahuje, no triasli sa mi ruky. Bolo po prijímacích skúškach a v liste bol rozsudok. (Byl jste přijat do 1. ročníku režie u prof. Václava Wassermana, školní rok 1949/50 zahajujeme 1.listopadu ...atd.). Zalial ma pocit, ktorý si dokážem ešte aj teraz znovu a znovu privolať. Tak akosi chutí šťastie. Koniec matematike a fyzike, budem sa konečne učiť iba to, čo ma baví.
Prijímacie skúšky na fakultu prebehli toho roku v Bratislave a komisia bola ozaj reprezentačná. Filmová fakulta na Akadémii múzických umení bola len nedávno otvorená a pedagogický zbor mal záujem podchytiť poslucháčov i zo Slovenska. Rektor Akadémie A.M.Brousil, prof. Wasserman, prof. Kučera s neodmysliteľnou fajkou v ústach a ďalšie autority, sa vybrali do Bratislavy preskúšať 70 uchádzačov zo Slovenska. Prijali siedmich. Ocitol som sa v šťastnej sedmičke a odvtedy pre mňa slnko žiari inak, jasnejšie a krajšie ako predtým. Prijímacie skúšky trvali dva dni, odovzdávali sme svoje literárne a fotografické práce na posúdenie a okrem toho bolo treba podstúpiť náročný pohovor s každým jednotlivým uchádzačom. Odovzdal som “režijnú knihu s pôdorysným nákresom mizanscény” divadelnej hry Vassa Železnovova od Maxima Gorkého, poviedky a básne, obsiahlu sadu fotografií, musel som zodpovedať náročné otázky zo všetkých druhov umenia, zarecitovať báseň a dokonca zaspievať voľne vybranú pieseň. Podnes vidím ako s úľubou počúvajú môj prednes baladickej piesne “Povedzte mojej materi”, ktorú som (nabitý trémou) zaspieval chvejúcim sa hlasom a cítil som, že som na českých pedagógov zapôsobil. Česi túto polohu hrdinského pátosu na Slovákoch milujú. Pridal som báseň, ktorá celkom nedávno sprevádzala Slovenské národné povstanie a stala sa legendou (Hoj, mor ho, detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu, mor ty len, mor ho v tom boji divokom a radšej voľ nebyť – ako byť otrokom!). Zabralo, neviem či pátos alebo zápal. Ale už na jeseň som natešený sedel v 1. ročníku u profesora režiséra Wassermana a načúval jeho prednášky. Ale ešte predtým, koncom leta, som sa vybral s bratom do Mariánskych lázní na Filmový festival, kde som sa na podklade osobne vyhotovenej a pečiatkou -vyrobenou zo zemiaka- opatrenej “novinárskej” legitimácie “akreditoval” a zažil prvý filmársky krst na ozajstnom festivale, kde ma očaril nádherný obraz mexického kameramana Figueroa a nemenej krásna Mária Félix v úlohe dedinskej učiteľky vo filme Rio Escondido režiséra Emilia Fernandeza. Film mal na festivale svoju premiéru a tam som aj ja - doživotne očarený a všetkým tým aj omámený vstúpil do magického sveta kinematografie. To bol môj krst. Moja “legitimácia” nebol čistý podfuk, mal som už vtedy riadnu legitimáciu dopisovateľa Smeny, ale poistil som sa, pre prípad, že by nestačila.
Škola, na ktorú som sa dostal práve vstupovala do najtemnejšieho obdobia tvrdého schematizmu, v ktorom bolo nalinkované a taxatívne vymenované o čom a čo sa smie písať a filmovať. No na moje šťastie, FAMU bola škola, ktorá navzdory vonkajšiemu tlaku odolávala a otvárala svojim poslucháčom oči. Čo tie oči videli? Inú ako prikázanú realitu a z toho potom povstávali všetky budúce konflikty.
