Túto zdanlivú samozrejmosť dejín treba vyzdvihnúť preto, lebo 50. roky boli v dejinách Európy a sveta rokmi zlomovými mimoriadneho významu a dosahu. Zomrel Jozef V. Stalin, pukali ľady meravej politiky sužujúce národy, lámali sa pozvoľna vnútornou eróziou aj ľady meravej estetiky. O čo viac to boli roky krutej nadvlády dogmatiky, o to prudšie narastal odpor, až vyvolali vynútené uvoľnenie a ústup dogmatikov. Tieto dejinné kulisy sú potrebné na to, aby sme pochopili, kde sa vzal mocný rozmach umenia v nasledujúcom desaťročí.
Umenie, teda aj film a televízia začali reflektovať toto uvoľnenie. To zanechalo nezmazateľne významné stopy tohoto zápasu. Oslobodzujúci kvas zasiahol všetkých: výtvarné umenie, hudbu, literatúru, divadlo, film, televíziu. Tá naša časť sveta, ktorá bola obohnaná ostnatým drôtom (koncentračný tábor mieru) a umelo odstrkávaná od prameňa vyspelej kultúry Európy a sveta začala epochálnu etapu intenzívneho obrodenia. Praskajú obruče dogmatiky aj v ekonomike, ale najmä v estetike. Ako keby sa dovtedy podzemná rieka zrazu objavila v nespútanej sile a začala strhávať brehy dogmy komunizmu. Pomaly no nezadržateľne vyrastala doba, bez ktorej by nebol dnešok. V akých kulisách sa pripravovala dnešná doba, nová estetika slobody, aké boli estetické ideály tohoto obrodenia, a aké boli výsledky tvorby tohoto obdobia (neskôr načas znova zahataného a umlčiavaného) v slovenskej kinematografii a práve sa formujúcej slovenskej televízie?
Aj v dejinách ducha existujú tektonické zlomy, kedy mohutné myšlienkové systémy narazia na seba a v kultúre Európy začnú vytvárať niečo také ako “treťohory kultúry”. Nevytvárajú sa zakaždým, vznikajú zriedka, ale svojím významom ovplyvňujú budúcnosť. Takým pohybom boli aj šesťdesiate roky. Bez poznania tohoto kvasu by sme neporozumeli dnešku.
Filozof (mne neznámeho mena, počul som v slovenskom rozhlase) označil 60. roky za najkrajšie roky XX. storočia a Ľuboš Jurík, ktorý v citovanej relácii hovoril, použil termín “shakespearovský rozmer tej doby”, ktorá celkom zmenila muziku, politiku, sociológiu, literatúru, divadlo, film, nielen u nás, ale na celom svete. Bola to doba beatles a rollingstones, kde slovo beat znamenalo “slobodu” a menil sa totálne aj štýl života.
Beat vznikol v južnej Amerike (beat generation) a ako tsunami zasiahol celý svet spočiatku svojou hippies revolúciou kvetov (nenásilia) a potom zaplavil celý svet svojím prevratným postojom k životu (všetky modly sa rúcajú). Premýšľal som často o tom, kde sa vzala tá vlna, veď som sám bol jedným z tých, ktorí boli do špiku kostí zasiahnutí omamujúcim no očistným závanom tohto duchovného vlnenia. Domnievam sa, že kľúč k rozšifrovaniu tejto “záhady vzniku” leží v druhej svetovej vojne. (Veď už prvá svetová vojny vyvolala divokú vlnu v umení od zrodu avantgardy dada až po surrealizmus, keď sa takto famózne XIX.storočie lúčilo svojim Art Nouveau, secesiou a keď explodovala súčasne s vojnovým požiarom celá plejáda futuristov atd., čo bol vlastne prvý súdobý “tektonický zlom”).
Na tých prelomových časoch sa podieľa človek ničením všetkých hodnôt v nezmyselných vojnách, ale rodí sa aj ďalšia generácia, dorastá zakaždým približne do veku okolo dvadsiatky – a vtedy pohyb skoro pravidelne začína. Tak aj po konci 2. svetovej vojny začala sa hýbať pod nohami istota dovtedy proklamovaných ideálov humanizmu (vzniká existencializmus, píše Sartre, Albert Camus). Končí sa to napokon vzburou tých, ktorým sa začala míňať dvadsiatka času pobytu na Zemi a prestali byť spokojní, presnejšie: začali nenávidieť nepresvedčivé ideály predchádzajúcej generácie, ktorá (v očiach dvadsiatnikov) nielen sklamala a zlyhala, ale pokrytecky naďalej tieto “plesnivé” ideály ošúchavala od pliesne a urputne sa ich pokúšala resustitovať. Z toho sa zrodilo hnutie hippies (pohŕdajúce rodičmi)a napokon beat. Drsné odmietnutie včerajška a stanovenie celkom iných ideálov. Z dnešného hľadiska (2008) podotýkam, že pociťujem (ako úľavu) príchod akoby novej vzbury. Po strávení historického kotrmelca od socializmu ku kapitalizmu znova sú to dvadsiatnici, ktorí sa okato a čoraz silnejšie a hlasnejšie začínajú búriť proti devastácii Zeme a proti bludnému konzumizmu, lebo vedie do zániku individuálneho (zdravie) i kolektívneho (ohrozená existencia Zeme).
V slovenskej kinematografii sa vzbura generácie začala už črtať vo filme Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi (1961), kde sa – síce ešte v povinnom “obleku” príbehu ale so srdcom vzbury - celkom protitradične začalo hovoriť o Povstaní (SNP), nekonvenčne a z pohľadu dieťaťa (výmena generácií!?) opisuje nielen heroizmus Povstania, ale i ľudská zbabelosť, v ktorej dieťa spoznáva pretvárku a hanbu “rodičov”. Toto bolo na svoju dobu neslýchane odvážne a ak to meriame súdobými “dielami” slovenskej kinematografie tak aj novátorské. Veď v roku 1961 bol tento film (odmenený na festivale v Cannes) obklopený ešte stále plesnivým dogmatizmom a schematizmom (Predjarie, Most na tú stranu, Pokorené rieky atď.), hádam okrem prvého pokusu Štefana Uhra vo filme My z IX.a, kde sa dokonale využilo “neherectvo” detí, na míle vzdialené hereckému pátosu, ktorý sa vtedy nosil nielen v divadlách, ale i vo filme. Na tomto filme som mal príležitosť pracovať vedľa Uhra ako jeho pomocný režisér, kde moja činnosť spočívala prevážne vo výbere typov pre úlohy študentov. Začínal tam okrem iných aj “tučko”, neskorší hudobník a člen beatových skupín, podnes významný jazzman Fedor Frešo (Prúdy). v úlohe “deviataka”. Mám ešte dnes v pamäti údiv riaditeľa školy, ktorý ma po triedach sprevádzal pri výbere. Napokon sa ma začudovane spýtal podľa akého kľúča vyberám. Nerozumel som otázke a opýtal som sa ho na príčinu jeho zvedavosti. Zaráža ma, hovoril riaditeľ, veď vy predsa vidíte tých žiakov po prvý raz. Povedzte mi, ako je možné, že v každej triede, ale s neomylnou istotou vždy vyberiete pre film najväčších darebákov? Dobrých žiakov ako keby ste nevideli....Nuž, pravda je, že film naozaj obľubuje tých, ktorí sa nezmestia do kože, sú živé striebro a vyzerajú ako uličníci. Presne tí, ktorí učiteľov znervózňujú svojou neposednosťou a zvyčajne majú zlú známku zo správania. Veď aj jedného z najväčších novodobých francúzskych filmových tvorcov Françoisa Truffauta dali vlastní rodičia do polepšovne, lebo ho nevedeli zvládnuť. Mojej spolupráci s Uhrom predchádzala moja asistentúra na jeho dokumentárnom filme dojímavom silným poetickým realizmom a novým pohľadom kamery. Išlo o film Poznačení tmou, ktorý sa odvážne pokúsil zobraziť (!) svet nevidiacich detí. Boli to inšpirujúce pokusy preboriť múr meravého “socialistického” dirigizmu, ktoré predchádzali tomu, čo neskôr dostalo názov” československý filmový zázrak”, na počiatku ktorého stál Slovák Štefan Uher s filmom Slnko v sieti. Až po ňom štartoval Miloš Forman, Jan Němec, Věra Chytilová a ďalší. Sám Forman vo svojich spomienkach označil po zásluhe prvolezectvo Štefana Uhra slovami uznania: “Štefan Uher – Jan Křtitel československé nové vlny”.
Pripravoval sa historický rok 1968.
