Časopis Mladá tvorba a týždenník Kultúrny život, jeden reprezentujúci mladú umeleckú generáciu a druhý strednú a staršiu, zohrali v boji o zhodenie reťaze pút zo slobodného rozmýšľania a tvorby významnú úlohu. V Kultúrnom živote, ktorý sa orientoval nielen na literatúru a kultúru a umenie ale aj na celospoločenské problémy, sa začali objavovať sprvu nesmelé, opatrné úvahy, ktoré naznačovali potrebu zmeny v spoločenskom živote štátu. Časopisy stali sa tribúnou, v ktorej obidve (ba všetky tri) generácie bojovali o svoju slobodu a o právo slobodne svoje myšlienky publikovať. Nebolo to jednoduché a cesty oboch časopisov boli kľukaté a ani ten boj o slobodu nebol niekedy taký viditeľný ako sa to javí z odstupu. Vytriezvenie z povojnového opantania myšlienkami o rovnosti, slobode a bratstve, ako sa sprvoti sľubovalo a neskôr vynucovalo zo strany pofebruárového režimu, trvalo niekomu dosť dlho (a málokto chcel otvorene riskovať), takže sa v časopise striedali (spolu so šéfredaktormi) rozličné “odtiene” takýchto snáh: od konzervatívnych po radikálne.
V tom čase som sa veľmi venoval publikačnej činnosti a najmä Mladá tvorba s Milanom Ferkom na čele mi žičlivo otvorila svoje stránky (spolu s celou plejádou mladých umelcov). Moje vystúpenia sa špecializovali prevážne na problematiku filmu ale aj literatúry. Hlavná moja myšlienka: pravdivý, neskresľovaný obraz skutočnosti. Od slávnostných patetických tribún smer ku všednému dňu. Ten podnet som si doniesol z Prahy, kde začal vychádzať literárny časopis Květen, ktorého základnou myšlienkou bola: “všedný deň je naša pevnina”
Hoci zakladajúci šéfredaktor (predfebruárového) Kultúrneho života v r 1946 vyhlásil, že “kultúra má v živote národa nielen rovnakú dôležitosť ako politika, ale dokonca väčšiu”, dlho sa táto správna myšlienka v praxi neudržala. Do kultúry vstupovala politika presne tak ako slon do porcelánu, až niekedy ozaj z kultúry ostávali iba čriepky. Zápas intelektu s mocou je vždy nerovný. Platforma umelcov (Kultúrny život a po r. 1956 aj Mladá tvorba) usilovala o “poľudštenie režimu, aktivizovala myslenie, mnohé naznačovala, mnohé otázky otvárala, no často ostalo iba pri náznakoch, otvorené odpovede by mohli byť nebezpečné. Režim mnohé pripúšťal, no pozorne sledoval vybočenia a prejavy nespokojnosti. Hoci v období 1956-57 začala praskať ideologická kazajka – a niekedy dosť hlasito – základný trend: socializmu, sa nemenil. Zápas sa viedol vlastne iba ako “ozdravný" proces. Na základy systému sa predbežne nesiahalo. Nekonvenčná, ba protikonvenčná Mladá tvorbe bola veľmi často napádaná a šéfredaktori povolávaní na ÚV aby si vypočuli pokarhania. No prúdy, pochádzajúce z európskych a svetových podnetov sa zastaviť nedali.
Medzitým, čo trend spoločnosti pozvoľna smeroval k “šesťdesiatemu ôsmemu” (proklamovanie socializmu s ľudskou tvárou) môj osobný záujem sa čoraz viac sústreďoval na návrat k filmovej réžii (priamu cestu mi silne sťažila choroba). Napokon príležitosť prišla, cesta bola štandardná, vtedy bežná: ako spoluautor scenára Strieborný favorit, prihlásil som sa režisérovi svojho scenára Andrejovi Lettrichovi ako asistent, bol to v tom čase obvyklý a povinný predstupeň k samostatnej réžii. To sa už písal rok 1959. Ďalšia, nečakaná príležitosť prišla, keď český renomovaný režisér Jiří Weiss začínal prípravu svojho “slovenského” celovečerného filmu Zbabelec podľa scenára Ivana Bukovčana. Pretože Jiří Weiss obdobie Povstania osobne nezažil a dokonca bol po celú dobu vojny vo Veľkej Británii, vedenie slovenského filmu hľadalo niekoho, kto by “strážil”, aby sa do realizácie filmu nedostali motívy, ktoré by historické obdobie Povstania skreslili. Bol som to ja, ktorého za slovenskú stranu poverili pomocnou réžiou na tomto filme. Režisér Jiří Weiss ma akceptoval s noblesou jemu vlastnou, anglické pomery mu boli doživotným vzorom a tak som sa na istý čas ocitol znova v Prahe. Už pobyt na štúdiách urobil zo mňa obdivovateľa a milovníka Prahy, tak som (napriek rodinným komplikáciám) neváhal ani chvíľu a s radosťou som sa ujal svojej príležitosti. Napokon, pracovať u takého skvelého režiséra, ktorého film Vlčí jáma (1957, cena v Benátkach od FIPRESCI) som bezhranične obdivoval, a s režisérom, ktorého práca s hercom bola všeobecne uznávaná ako vzorová – čo viac si mohol želať mladý muž, ktorý túžil pripraviť sa na samostatnú režijnú prácu čo najdôkladnejšie?
Už spôsob prípravných prác na filme s Jiřím Weissom ma očaril, jeho dôsledná a hlboká príprava ešte pred nakrúcaním, vyhľadávanie exteriérov pre film, obsadzovanie a výber hercov, herecké skúšky, to bola nezaplatiteľná vysoká škola. Navštívili sme Vincenta Hložníka, ktorého režisér požiadal o inšpiračné výtvarné motívy pre film (na Slovensku dovtedy nepoužívaná prax), ďalej: režisér mi s nečakanou dôverou zveril návrhy na obsadenie dôležitých vedľajších postáv (sám už mal výber hlavnej trojice jasný: Ladislav Chudík, Dana Smutná, Oleg Striženov, svetoznáma hviezda sovietskeho filmu, známy s krásneho filmu “Štyridsiaty prvý” režiséra Marlena Chucijeva). Bol to pre mňa nesmierne cenný zážitok a podarilo sa mi potešiť nielen seba, ale aj dvoch slovenských hercov: Emila Horvátha staršieho a Františka Dibarboru. Zhodou okolností to boli obaja “čisto” veseloherní herci, ktorých som ja navrhoval do vážnych úloh. Obaja v rozhovore so mnou s dojímavou vďakou konštatovali, že ich konečne niekto obsadzuje mimo zaužívané klišé. Režisérovi Weissovi som svoju voľbu vysvetlil pomocou jeho vlastného princípu, ktorý som akceptoval: obsadením “proti konvencii” vzniká nový rozmer pre herca i pre diváka a tento rozmer môže byť zaujímavý. Po hereckých skúškach obaja absolútne obstáli.
Toto obdobie bolo pre mňa aj osobne aj profesijne mimoriadne dôležité a plodné a preto sa musím pri ňom dlhšie zdržať, dokonca ho aj okoreniť nezabudnuteľnými príhodami z prípravy i hereckých skúšok, ktorých som sa s nadšením, no i s vypätím všetkých fyzických i psychických síl zúčastnil. Obidva aspekty (osobný i profesijný) výrazne poznačili moju profesionálnu dráhu. S vďakou môžem dnes konštatovať, že práca u Jiřího Weissa bola hodná dvoch vysokých škôl. U neho som sa z režijného remesla najviac priučil. Pozoroval som pozorne jeho prácu s hercom, absolvoval som s ním a architektom výber exteriérov na Slovensku, zaviedol som ho do Vlkolínca pri Ružomberku (na podnet Martina Hollého, ktorý v tom čase robil pomocnú réžiu u Ladislava Helgeho a upriamil moju pozornosť na túto mimoriadne cennú slovenskú dedinu – dnes je už v zozname svetových kultúrnych pamiatok UNESCA -, kde som napokon aj ja sám v r. 1967 nakrútil svoj tretí film Drak sa vracia). Jiří Weiss okamžite akceptoval tento unikátny nenapodobiteľný exteriér dediny a tu potom aj svoj film realizoval.
Pri hereckých skúškach, ktoré mi už dovolil samostatne pripravovať, som sledoval jeho prácu s hercom, ktorá ma doživotne poznačila. Žasol som s akou profesionalitou vyberal pre herca napríklad kostým (zvláštny detail: postava, ktorú hral Ladislav Chudík mala vyznieť ako bezradný charakter, stratený v behu dejín. Weiss dal na rukávoch jeho kostýmu poskracovať o dva centimetre rukávy - a zrazu ruky herca vyčnievajúce z kabáta ostro zvýraznili žiadanú polohu bezradnosti, ktorú Chudík majstrovsky zobrazil a detail skrátených rukávov pravdaže dokonale využil). Takýchto postrehov režijnej profesionálnej práce bolo samozrejme oveľa viac. Samostatnou etudou pre mňa bolo napríklad vyberanie rámu na okuliare pre herca, jeho nekonečné prehŕňanie sa v ponúknutých typoch a úvahy o dokreslení postavy rámom na okuliare. Bola to ozajstná vysoká škola nielen réžie, ale i “psychológie.predmetov”.
Boli pravdaže i humorné príhody. Na filme z barrandovskej strany bol určený český pomocný režisér Vladimír Brebera, vekovo môj vrstovník, s ktorým sme si porozumeli na báze humoru okamžite. Radi sme škádlili trochu žiarlivého šéfa tým, že sme sa počas hereckých skúšok v ateliéri potichu veselo bavili s jeho mladou ženou Danou Smutnou a veselo sme pozorovali ako sa Weiss, ktorý po nás očku pokukoval, stáva postupne roztržitý a zjavne rozčúlením očervená. Až napokon nevydržal a rozhorčene prerušil inštrukcie hercovi a prstom ma privolal k sebe. “Edo! Pojďte ke mně, tady je vaše místo! Tady stůjte a dívejte se jak pracuji s hercem..!!.” Vladimír sa išiel rozpučiť od smiechu, ale radšej tiež opatrne zrušil veselý hovor s Danou Smutnou a šiel po svojej práci. Pravdaže, to boli iba žartíky na rozptýlenie. A režisér to tiež nebral vážne. Dokonca nás s Breberom pozval k sebe do bytu, požiadal Danu aby nám uvarila kávu a prekvapivo štedro postavil na stôl ozdobnú fľašu s koňakom, čo Brebera označil za neuveriteľné, lebo náš šéf bol známy ako “veľmi šetrný pán”. Chvíľu stála fľaša na stole a my sme pozreli na fľašu i na seba. Vladimír potichu šepol: “Hele Edo, dáme si? Weiss nám nenaleje, von je známej jako škrob”. A zmocnil sa rýchlo a opatrne fľaše, aby svoj zámer realizoval. No len čo nadvihol fľašu, zo zdobenej obruby fľaše zaznela krehká rokoková skladbička, známa z verklíkov. Brebera rýchlo položil fľašu naspäť, lenže fľaša neprestala hrať. Hrací strojček v nej ukrytý sme nestačili objaviť. A vtedy sa vo dverách objavila Weissova usmiata tvár, šťastná, že mu fígeľ vyšiel a on nás dolapil pri čine. ”Já to vědel, já to vědel, holomkové, že to uděláte....!”A nesmierne sa zabával na našich rozpakoch. Neviem, či bola fáma o jeho šetrnosti pravdivá, ale že bol prvotriedny humorista, to som si potvrdil. Weiss bol však aj nevyčerpateľnou studnicou židovských anekdot. Skvelých. Sám mi povedal, že nik nedokáže tie anekdoty o Židoch rozprávať lepšie ako samotní Židia. On sám miloval čierny humor, o ktorom tvrdil, že ho najlepšie ovládajú Angličania. Ale keď mu v reštaurácii Devín vybehlo dusené kurča do lona a ja som sa neudržal a rozosmial, karhavo podotkol. “Tohle se mi stát v Anglii, všichni se tváří, že nic neviděli, Edo, víte?”. Neverím, pán režisér, veď práve Angličania majú najväčšieho svetového komika, Chaplina, a jeho humor je založený na situačnej komike: pán dôstojne kráča po ulici, stúpi na banánovú kôrku a padá. Je to skvelý gag, nie?
Veci sa prudko zmenili príchodom Olega Striženova. Možno je toho už o Weissovi priveľa, ale toto ešte musím napísať, lebo je to historka akoby neskutočná. Býval som vtedy pri Prahe v obci Černošice. Toto ubytovanie mi zjednal asistent réžie Peter Freistadt, ktorý v Černošiciach býval u vdovy po znamenitom maliarovi Slavíčkovi. Dom romantický, plný obrazov som nemal čas ani vychutnať, taký som bol zaneprázdnený svojím “poslaním” na filme Zbabelec.
Jedného dňa mi z barrandovskej produkcie do Černošíc naliehavo zatelefonovali. Volal sám vedúci produkcie pán Beran. Jeho naliehavá žiadosť ma priklincovala. “Pane režizér, vemte si taxi a jeďte na účet produkce na letiště Ruzyň! V šest přijede pan Oleg Striženov z Moskvy. Přivítáte ho jménem filmového štábu. Pak jeďte do Prahy k hotelu Jalta, pan Striženov tam bude bydlet......” Prerušil som ho zhrozený nezvyčajnou úlohou. Ale veď to nie je kompetencia réžie, toto...To je vec produkcie, prečo to mám urobiť ja??? Tomu nerozumiem, namietal som. “Já taky nerozumím, ale mám tady depeši z ministerstva, že pan Striženov si přeje aby ste ho uvítal Vy. Pan Grečner – je tady psáno a pan Grečner jste jenom Vy!” Striženov a ja? Nikdy v živote sme sa nevideli. Nie je a nebol nikdy predsa nijaký dôvod aby Striženov poznal mňa, som neznámy pomocný režisér, zhodou okolností v Prahe, odkiaľ vie Striženov kto som a ako sa volám? To je nezmysel!! “Taky si to myslím. Než se to vyjasní jeďte, nebo to zmeškáme! Berte to jako příkaz. Přidám Vám to v odměnách štábu! Jeďte, ztrácíme čas!”
Vzal som si taxi, dojachal načas na letisko, absolútne scvokovaný udalosťou, ktorá presahovala moju logiku. Nijaká logika, zreteľný blázinec!
Pristálo lietadlo, vystúpil zachmúrený Striženov, pri schodíkoch ho vítal ktosi zo zastupiteľstva, Striženov vzal kvety a rozhliada sa. “Tovarišč Grečner??”. “Eto ja!” Obzrel si ma a vrúcne objal. Nemám slov na vylíčenie prekvapenia, skracujem príhodu ako sa dá. Ubytovanie v Jalte mal zabezpečené, všetko zariadené, batožina prišla. Chcel som sa rozlúčiť, moje čudesné poslanie skončilo. “Nelzja, idi sa mnoj!” Zmeravel som. Ešte toto mi chýbalo. Oleg spiklenecky zažmurkal. Teplý - zavelila moja zhrozená logika. Ak niečo, ja ho možno zabijem!
V izbe rozbalil kufrík, vytiahol fľašu arménskeho koňaku. “Stakan, davaj stakan kakojto ňibuď!” Boli iba poháre na vodu. Trojdecáky minimálne. Naplnil obidva, pozrel na mňa skaleným pohľadom a po priťuknutí vlial do seba. Ja som chlipol. Som z vinárskej Skalice, tvrdý alkohol nepijem, no koňak to bol skvelý. Ešte raz som si chlipol. Pozeral na mňa ako na vraha.
“Ty továrišč Grečner? Da?” “Da.” “Iz Slovakii?” “Da.” Naplnil svoj stakan doplna a mne dolial. Zodvihol. “Na zdarovie! I vsjo!” “Ty Jevrej?” “Net!” “Tak na zdorovje!”
Odmietol som piť rázne a definitívne. Vyjasnilo sa. Striženov sa dozvedel, že v štábe Jiřího Weissa je Slovák. Slováci majú v Moskve cveng. Vedia piť. Zistil ako sa Slovák volá. “Wajs, eto Jevrej! Neljublju Jevrejev!” bľabotal. Rozčúlil sa, keď som odmietol ďalší prípitok a zutekal. Neskôr ma po skončení práce v ateliéri volal do barov, už objednával pre mňa víno, sebe whisky. Chcel aby som mu pozháňal komparzistky, študentky, vyspevoval, rozprával, bol to celkom zaujímavý človek s osobnou charizmou, to je fakt. Ale s neskonalou výdržou. Na tretí deň som v ateliéri únavou polospal. Vypadlo mi, že bolo treba akúsi rekvizitu. “Edo, co je s Váma? Vy spíte?” Povedal som režisérovi zreteľne a jasne: buď ma oslobodí od povinnosti robiť spoločnosť Striženovovi, alebo budem pracovať v ateliéri a plniť povinnosti pomocného režiséra. Oslobodil ma.
Nakoniec som s Weissom nedokončil film a po hereckých skúškach som odišiel. Nie kvôli Striženovovi, ale moja žena v ôsmom mesiaci spadla na drevenom schodišti, na svet sa žiadala moja druhá dcéra, musel som v Prahe skončiť.
Jiří Weiss ma prehováral veľmi naliehavo. Dokonca ma pozval na obed do čínskej reštaurácie – a celý účet zaplatil. Nie, nebolo to kvôli mojej práci, to mi bolo jasné. Bál sa, že keď stratí slovenského “garanta” slovacity, budú problémy. Neboli. Iba na Barrandove mi pán Beran za svet nechcel uveriť, že Weiss sám zaplatil celý účet. Nechal si to dvakrát zopakovať, tretí raz som musel prisahať, že hovorím pravdu. Potom zvolal prítomných členov štábu a vyzval ma. “Pane Grečner! Přede všemi zopakujte co jste mně řekl: pan režisér Weiss s Váma v čínské restauraci zaplatil za Vás oběd? Přede všemi: zaplatil??!” “Áno!”
Čo už, takú mal veľký Jiří Weiss povesť. Ja som ho zažil inak. Bol to skvelý, inteligentný umelec, ktorému vďačím za veľkú porciu skúseností s filmom – a aj s Barrandovom. Tam v tom čase pracovali naozaj profesionáli. Raz sa stalo, že som tesne pred povelom “kamera” stopol, a dal som na stôl knihu, ktorú tam zabudli dať tak aby sa tie dva zábery dali strihnúť spolu. Po skončení záberu prišiel za mnou hlavný rekvizitár a tváril sa urazene. “Pane režizér, vy nejste spokojen s mou prací?” Ale kdeže, naopak, veľmi si ju vážim. “Tak proč jste to udělal, to nesmíte. Rekvizity, to je moje práce! Vy jse měl stopnout, zavolat “rekvizity!, dejte knihu na stůl!”
Ale.....”Nene! To je moje práce! Na to mi příště nesahejte!”
Tomu hovorím: profesionál!
Po návrate z Prahy som nastúpil u Štefana Uhra.
