Aj v dejinách ducha existujú tektonické zlomy, keď mohutné myšlienkové systémy narazia na seba a v kultúre Európy a sveta začnú vytvárať niečo také ako “treťohory kultúry”. Nevytvárajú sa zakaždým, vznikajú zriedka, ale svojím významom ovplyvňujú budúcnosť. Takým pohybom boli aj šesťdesiate roky. Bez poznania tohoto kvasu by sme neporozumeli dnešku.
Spisovateľ Ľ. Jurík vo svojej eseji hovorí v tejto súvislosti o “shakespearovských rozmeroch doby”. Iste: napríklad kubánska kríza, ktorá mohla – bolo to nebezpečne tesné! – vyvolať tretiu (atómovú) svetovú vojnu (keby Chruščov rakety z Kuby nebol stiahol). V tej dobe zavraždili prezidenta USA Johna F.Kennedyho, rovnako ako jeho brata Róberta. Tak isto Martina Luthera Kinga, černošského kazateľa a aktivistu. Nebezpečne sa schyľovalo k vojne. Tieto vraždy dodnes ostali nevyjasnené a sú plné tajomných záhad.
A v umení? – Svet sa prebúdza ku slobode. Nielen u nás. U nás je to už iba stlmená odozva svetového chvenia. Vojna vo Vietname rozbúrila americkú mládež do neskutočne intenzívnych rozmerov: lavínovité štrajky na takmer všetkých univerzitách, protestné odchody z domu, nenávisť k prepychu, heslo mládeže je: make love, not ware! (láska, nie vojna!). Hnutie hippies zelektrizovalo USA, mládež zreteľne prejavila pohŕdanie “cnosťami” ktoré ich rodičia viditeľne iba hlásali, ale konali opak, viedli nezmyselné a kruté boje v cudzej krajine, kam posielali hynúť svoje deti. Štýl života rodičov sa deťom zhnusil natoľko, že neváhali opúšťať domov, vysoké školy, zakladali “spoločné rodiny lásky”, užívali marihuanu a LSD, objavovali prírodu a do vlasov namiesto drahokamov vplietali kvety.
Vlna zasiahla takmer celý svet. Francúzsko, Taliansko, Nemecko.
V ďalekej Číne Mao-tse Tung, vedúca osobnosť komunistickej Číny rozpútal sebazničujúce hnutie mladých, postaviac ako filozofiu života vzburu proti tradíciám, čo malo za následok nielen búranie sôch dávnej histórie, ale aj nevysvetliteľnú zvrátenosť, keď učiteľom Beethovenovej hudby odtínali fanatici prsty, lebo “Beethoven bol idolom “meštiackej” kultúry”. Zdanlivo ľavičiarska úchylka v skutočnosti bol iba rozpútaný anarchizmus s pozadím mocenského zápasu. V Paríži študentské búrlivé nepokoje prinútili de Gaula, symbol slobodnej Francie odstúpiť. Podľa Jeana Clauda Carrièra starý Louis Bunuel, (autor filmu Andalúzsky pes, v ktorom britva vo veľkom detaile rozrezáva živé oko hrdinky, a niekdajší nekompromisný anarchista spolu so Salvadorom Dalim) s hrôzou v očiach teraz čítal na stenách nápisy, ktoré mu pripomínali vlastný anarchizmus dvadsiatich rokov, z obdobia dadaizmu a surrealizmu, keď sa spolu s André Bretonom "pápežom surrealizmu" chystali bombou zničiť prestížne parížske vydavateľstvo, ktoré vydávalo podľa nich “stuchnutú, zapáchajúcu starinu” – knihy francúzskych klasikov. V hudbe kraľovali Beatles a Rolling Stones, v poézii Ferlinghetti, Kerouac a nespútateľný Alan Ginsberg so svojou “veľbásňnou” Kvílenie (bol aj v Bratislave!, kde ju osobne recitoval).
Nemohli sme to nevnímať.
Všetky tieto prúdy a búrlivý kvas doby po “beat generation” zo San Francisca, nástup elektronickej hudby, nefiguratívneho umenia výtvarného, všetko toto doliehalo na nás mocným vplyvom. Dostávali sme to po opatrných kúskoch v revue Světová literatura. Režim už nevedel situáciu zvládnuť a tak sa občas dožadoval i realizoval kŕčovité represie. Bolo jasné, že situácia je neudržateľná a tak sa robili ústupky krok za krokom. Potom sa zasa nakrátko nastoľovalo obdobie krutého prenasledovania, často za pomoci aktivistov, grupujúcich sa z netalentovaných umelcov, ktorí cítili svoju šancu, ak sa pridajú k vládnucej moci. Bolo ich veru dosť.
V tom čase sa mi podarilo publikovať v Mladej tvorbe pod názvom “O tom, čo je večné” recenziu neorealistického filmu, v ktorej som nastolil myšlienku, inšpirovanú esejou G.V. Plechanova, (mimochodom Leninovho poradcu), ktorý ju síce aplikoval na 18. storočie, ale ja som ju podal ako všeplatnú, platnú a užitočnú v každej dobe. Moc v každej dobe žiada od umenia aby zobrazila skutočnosť ako ideálnu súčasnosť a vyhla sa jej kritike. Poslanie umenia však je: stáť voči moci v opozícii. Nebol z toho (predbežne) nijaký škandál, viacerí spriaznení umelci si to však všimli a ocenili.
Dnes túto myšlienku aplikujem znova na súčasnosť. Platí to totiž podnes. Nekonformná mládež by si mohla poprečitovať dejiny umenia a zistila by, že “nič nového pod slnkom”. Alternatívne umenie, ako sa dnešný vzdor pomenoval, nie je nič iné ako možno podvedomé oživenie starej myšlienky. Aischylove a Sofoklove tragédie, ale i Plautove komédie zreteľne dokazujú (o Shakespearových obrazoch divej a divnej morálky kráľov ani nehovoriac), že umenie vždy stálo voči moci buď v rovno v opozícii, alebo aspoň v zakrytej kritike. Umenie vždy bolo akousi “dezinfekciou” svojej doby, myšlienky kritiky dokázalo dôvtipne zaobaliť do vznešeného hávu (Shakespearov Hamlet napríklad).
Šesťdesiate roky boli nabité myšlienkami a vzdorom nielen u nás - proti komunistickej tyranii v “socialistických” zemiach - bol to zvláštny, celosvetový pohyb. Podnes sa vedú diskusie o tom, čo vlastne bolo “spúšťacím impulzom” tejto v každom ohľade zvláštnej a neopakovateľnej doby, plnej rozporov, krutosti, ilúzií i sklamaní, povojnovej doby neobyčajne inšpiratívnej, kedy umenie malo svoju veľkú tému: po neopísateľnej a často až neuveriteľnej krutosti druhej svetovej vojny intenzívne pátralo po zmysle žitia a cieľoch človeka na Zemi. Takéto “pátranie” u nás, v tzv. “tábore mieru” umeniu nebolo dovolené. Perspektívy boli “jasné”, budúcnosť “optimistická”, povinný všeobecný “optimizmus” idey komunizmu (vraj) obsahovali. Kto o tom pochyboval, riskoval verejné odsúdenie. Život však bol komplikovanejší ako dogmy prikazovali. A v tom bol základný rozpor medzi našou generáciou a mocou.
Nám bolo jasné, že doba nie je a ani nebude jednoduchá. Lenže všetky nejednoduché, teda komplikované doby plodia a nastoľujú základné úvahy, nútia premýšľať o základných princípoch a smerovaniach a v tom je ich veľký prínos. Nie sú to doby zábavy a ľahkého “carpe diem”, je to čas nastoľovania problémov, čas pokusov o ich riešenie. Tým myseľ mladých provokovala a popudzovala moc. Hoci v každej dobe a v každom zriadení hľadajú mladí svoje miesto a zmysel svojej existencie, v takýchto zložitých, ťažkých, rozporuplných a najmä pokrytecky “radostných” dobách akú sme mali dejinami “predpísanú” je to omnoho naliehavejšie, intenzívnejšie, v našej neslobodnej dobe aj nebezpečnejšie.
Po krátkom pobyte v Prahe pri filme Jiřího Weissa sa mi vynorila príležitosť v dokumentárnom filme asistovať Štefanovi Uhrovi na jeho pozoruhodnom dokumentárnom filme Poznačení tmou – o deťoch slepeckého ústavu v Levoči a o ich vnímaní sveta. Pre mňa bolo neobyčajne zaujímavé sledovať Uhrov odvážny nápad: zobraziť svet nevidiacich a presviedčať sa o jeho mimoriadnom a obdivuhodnom vizuálnom nadaní. Komponoval zábery dôsledne cez hľadáčik kamery, spájal ich zaujímavým reťazcom zvláštnych uhlov a jázd, dôsledne používal zvuk (slepecká palička a jej zvuk o dlažbu bola dominantným motívom) a dokázal citlivo pracovať s pohybom nevidiacich. Vedel sa vyhnúť sentimentalite, ktorú táto téma prináša. Vznikal film plný porozumenia a hlavne: plný človečiny, zbavenej povinného pátosu a prázdnej rétoriky, ktorá dovtedy panovala v dokumentárnych filmoch. Spojením záberov sa vkradla do filmu zvláštna poézia. bola to dobrá škola pre mňa a jasné svedectvo tvorivej zrelosti u Uhra. Zakrátko nato prišla preňho ponuka z hraného filmu.
