Držať obyvateľov za ostnatým drôtom sa režimu neoplatilo. Naopak, tvrdo sa to vypomstilo. Človek je rád slobodný a útlak túto chuť iba zväčšuje a znásobuje. Debaty priateľov (dovtedy diskrétne ukryté) o svete, o umení i o slobode boli čoraz otvorenejšie a smelšie. Aj tí čo sa nenarodili ako protestanti začínali protestovať. Alebo aspoň frflať. Najprv popod nos, potom stále hlasitejšie. Najmä, keď v okolitých štátoch už bol postalinský odmäk stále zreteľnejší a u nás (ČSR) ešte stále “mrzlo”. Dokonca aj v Sovietskom zväze Chruščov strácal kontrolu nad vlastnou stranou. Konzervatívci, skalní komunisti ožívali a vinu za vývoj pripísali napokon Chruščovovi a jeho “odhaleniu zločinov J.V.Stalina”. No dejiny sa nedajú zastaviť. Pád sa dá iba oddialiť. Bolo zreteľne počuť praskajúce pukliny v ľadoch rigidnej komunistickej ideológie.
Zvláštna situácia bola vo filme. Riaditeľoval mu uvzatý dogmatik prvej kategórie, Pavol Dubovský a držal opraty nekompromisne pevne, hoci sa rád považoval za liberála a vystatoval sa, že prijíma diskusiu. Opak bola pravda. Bol to on, kto nariadil spáliť negatív filmu Čisté ruky (autori Hrabovská, Lettrich, 1956) hoci obsahoval iba naivný a dosť schematický pokus “prelomiť ľady” v stereotype budovateľských príbehov. Ideológiu na ÚVKSS riadil Vasil Biľak, a tajomníkom ÚV bol Karol Bacílek. To všetko sú mená ortodoxných vyznávačov triednej ideológie a zarputilí vyznavači pevnej línie strany. V Banskej Bystrici v r. 1959 minister František Kahuda, podrobil zdrvujúcej kritike nielen tvorbu, ale hlavne dramaturgiu československého filmu z pozície tvrdého stalinizmu. Po počiatočnom pocite uvoľnenia sa znovu nastolila nekompromisná tvrdá línia. Pritvrdil ju Pavol Dubovský svojím siahodlhým referátom s vymenovaním nepriateľov, poblúdilcov a diel, ktoré treba zvrhnúť.
V takejto situácii Štefan Uher, ktorý svojimi dokumentárnymi filmami (Niekedy v novembri, no najmä filmom Poznačení tmou o svete nevidiacich detí) presvedčil o svojom nespornom talente a dostal príležitosť nakrútiť svoj prvý hraný film.
Už od filmu Poznačení tmou som s Uhrom bol blízkym priateľom. Takým blízkym, že sa mi súkromne zdôveroval so svojimi pochybnosťami a problémami, takými o ktorých bolo dosť nebezpečné hovoriť. Tak som sa napríklad dozvedel niečo, čo dlho okrem mňa nik nevedel. Uher rozmýšľal o hranom filme, ktorý by spodobil tragédiu dr. Jozefa Tisa. Bolo to pre mňa veľkým prekvapením, že v tej dobe môže niekto o projekte vážne uvažovať. Bola to síce iba krátka zmienka pri debate o veľkosti antických tragédií. Uher Tisov osud a údel chápal v takomto kontexte.l No nebola doba na takéto veľké témy. Naopak, Uhrovi ponúkla dramaturgia veľmi plytký námet literárneho samouka, roľníka zo Zvolenskej Slatiny o trampotách zakladania jednotného roľníckeho družstva, kde “antická dráma” spočívala vo víťaznom založení družstva a prehre odporcov kolektivizácie. Bol to totálny návrat k nami odmietanom schematizmu a ak vylúčime zlý úmysel, tak látku ponúkli Uhrovi z dramaturgie v dobrej viere, že režisér jeho nadania z toho vytvorí skutočné umelecké dielo. Do takéhoto klepca plného vnútorných rozporov sa dostal Štefan Uher vo svojej kariére viackrát. Nielen, že ponuka hraného filmu bola lákavá, ale aj fakt, že on osobnostne nebol založený tak bojovne, že by otvorene zlú predlohu odmietol. Všetok rozpor ukryl do svojho vnútra a často sa tak sám nervovo ruinoval. Toto bol tiež taký prípad. Vzhľadom na náš dobrý vzťah a na intimitu ovocného sadu pod mojím bydliskom (bývalá Pallehnerova poľovnícka chata pod Kolibou), kde sme mohli otvorene debatovať, bol som často svedkom toho ako sa rozhodoval a nevedel rozhodnúť o najlepšom spôsobe ako “bez úrazu” látku odmietnuť. Prišiel do sadu po jednej porade, na ktorej mu riaditeľ Dubovský podrobne “vysvetľoval” aké má námietky a požiadavky na realizáciu. Toto všetko musel s vážnou tvárou Uher počúvať a robiť si poznámky. Ukázal mi ten papier. Bol plný vlnoviek, čiaranín a špirál. Smial sa môjmu prekvapeniu. Povedal mi: “Boli to strašné somariny, ale musel som predstierať, že si to všetko starostlivo píšem”. Uher mal už síce napísanú väčšinu technického scenára filmu ktorý sa mal volať “Tri razy svitá ráno....”, ale zreteľne sa premáhal aby v tvorbe scenára vôbec pokračoval. Dokonca mi jednu časť zveril aby som ju dokončil v technickej podobe. Vo svojom odpore voči nehodnotnej predlohe sa umáral v neustálom vajataní, až to jeho organizmus nevydržal a Uher skončil na nervovej klinike. Scenár tohto príbehu napokon nakrútil v tom roku Jozef Medveď, ktorý zjavne nemal voči látke vnútorné výhrady. Dokonca použil aj časti už napísaného Uhrovho technického scenára a aj mnohé tipy sedliakov, ktoré som ja vo funkcii pomocného režiséra vyhľadal a nafotografoval na Liptove a v Turci v rámci príprav na Uhrov film. Bola to pre mňa vynikajúca príležitosť dôkladne sa oboznámiť so životom v teréne, s množstvom krásnych zaujímavých ľudí a zhromaždiť viac ako sto fotografií nádherných sedliackych tvárí plickovského typu u ktorých sa dal predpokladať minimálny herecký výkon. Vtedy sme obaja Uher i ja žili v predstave jedinej možnej pravdivosti vo filme, ktorá sa dá dosiahnuť iba použitím neprofesionálnych hercov. Z tohto súboru tvárí uložených ako výsledok môjho prieskumu v hereckom oddelení čerpal potom v citovanom filme Medveď, Uher v Slnku v sieti a dokonca ešte i ja sám som z neho čerpal vo svojom filme Drak sa vracia, keď som potreboval výrazné dedinské tváre.
Keď sa filmu Tri razy svitá ráno ujal Jožo Medveď, vrátilo sa zdravie aj Uhrovi, čo bolo jasným dôkazom, že jeho nervové ochorenie malo svoj pôvod v tom, že jeho poctivé umelecké vnútro odmietlo kompromis, ktorý sa mu lákavo núkal, no ktorý by ho vnútorne mohol deformovať. Bol to skutočne poctivý tvorca, ktorý dokázal realizovať iba to, s čím jeho vnútro súhlasilo. Vzápätí dostal novú ponuku, scenár o dospievajúcej mládeži, kde príbeh analyzoval vzťah nádejného maliara k farbe. Netradičné poňatie Uhrovo sa ukázalo už pri slepeckej téme dokumentárneho filmu, kde sa pokúsil zobraziť svet očami nevidiacich. V tomto filme (My z IX.a.) si zvolil opäť náročnú cestu: vo farebnom filme zobraziť farbosleposť. Toto bol prvý hraný film Štefana Uhra (kde som tiež pôsobil ako asistent) bol síce svojou témou zaujímavý, ale ešte nebol takým výrazným umeleckým prelomom aký sa o rok neskôr stal jeho film Slnko v sieti, ktorý svojou formálnou novosťou a netradičným poňatím obrazu i zvuku sa stal štartom obdobia, neskôr v celom svete označovanom ako “československý filmový zázrak”. Mal dvoch slovenských krstných otcov: Stanislava Barabáša a predovšetkým Štefana Uhra.
