Úloha dramaturgie a jej podiel na zlome myslenia v rokoch 1956-1968, na postupnom odklone od vynucovaného dogmatizmu k naozajstnému realizmu (pravdivosti zobrazovania) je na jednej strane nepopierateľná no na druhej strane nedostatočne ocenená. Vyplýva to napokon z postavenia dramaturgie v poradí tvorby filmového diela. Jelena Paštéková hneď v prvom odseku citovaného článku presne a správne konštatuje, že “práve ona profilovala tvár budúcej slovenskej kinematografie”. Dodávam z vlastnej skúsenosti, že bola “kuchyňou” v ktorej sa stretávali často protichodné názory, predstavy a rozličné poetiky a z nej vychádzali aj podnety na reformy nielen organizačné (tlak na založenie troch rozdielne tvorivo orientovaných skupín a z toho plynúca polyfónnosť tvorby).
V marci 1990, pár mesiacov po historickom prevrate som ako predseda Slovenského filmového zväzu (zvolený po nútenom dlhom mlčaní v tvorbe) otváral festival Dni slovenského a českého filmu. Tam som spomenul v prvom ošiali zo slobody zabúdanú úlohu filmovej dramaturgie slovami: “Uvedú sa tu diela, ktoré vznikli v minulom roku, no paralelne sa verejnosti predvedú i tie, ktoré neslobodný štát cenzuroval, ba zamkol ich do trezoru ako nebezpečných zločincov. Tým im vlastne udelil nechtiac už prvú poctu. Tým, že priznal umeniu moc a schopnosť ohroziť spoločenský poriadok, priznal tiež, že do umenia sa projektuje sen človeka o pravde a že ten sen môže byť taký mocný, že môže totalitnú moc aj povaliť. Existencia zakázaných filmov je fenomén, pri ktorom by som sa rád pristavil. Zákazy nie sú len negatívny dôkaz represie, ale aj pozitívny dôkaz o veľkej sile tvorivých kolektívov. Film nevzniká tak ľahko ako literatúra, kde stačí mať talent, pero a papier. Film je tiež priemysel. Aby vôbec vznikol zakázaný film, musela existovať predtým popri autoroch a ich vôli a nadania aj iná skupina ľudí, spriaznená spoločnou snahou umožniť, aby sa vízia tvorcov dala realizovať. Tejto, často zabúdanej vrstve obetavých a verejnosti neznámych ľudí chcem tiež vzdať hold. Oni sa spolu s tvorcami pokúsili hovoriť pravdu, slúžiť nepotlačiteľnej túžbe umenia vydať svedectvo o svojej dobe. Umenie vždy bolo a aj bude svedomím doby, nosičom ohňa. Zo samotnej povahy umenia vyplýva, že sloboda je naprostá tolerancia k slobode iného. Ak sa proti niečomu umenie stavia s dôrazným odmietaním, tak je to intolerancia. Dnešné a budúce dni našej spoločnosti budú také, že si toleranciu budeme musieť často pripomínať.” Toľko úryvok z marca roku 1990. Vrátil som sa k nemu, lebo ani dnes by som nevedel lepšie vystihnúť a zdôrazniť fakt, že v mysliach sa začal odpor k obmedzovaniu slobody prejavu oveľa skôr ako sa zviditeľnil v tvorbe. A tiež, že to nebol iba pohyb mysle jedincov, ale šíriaci sa pohyb odporu mysliacich a odvážnych proti normám “socialistického realizmu”. Tento “realizmus”, to bola pokrivená a znásilnená predstava realistického štýlu tvorby v prospech režimu a hlavne jeho predstaviteľov, Stalinom počnúc a všemocnými funkcionármi končiac. Takáto pozvoľna tuhšia a tuhšia zvieracia kazajka začala slobodne mysliace hlavy tiesniť ešte pred smrťou Stalina. No tieto hlavy boli buď odťaté, uväznené a týrané, alebo vyvezené na “gulagy”. Alebo sa (ako Chagall, Kandinský, Rostropovič a mnohí iní, dokonca aj samotný osnovateľ revolučného teroru Trockij) – zachránili útekom. Bolo dosť odvážne vtedy tieto výhrady nahlas pomenovať a povedať, alebo nebodaj napísať. Z hláv ich však režim nedokázal odstrániť. A tak myšlienky čakali v hlavách odvážnych na svoju chvíľu zverejnenia, Tá sa priblížila pohybom ľudu v Nemecku a Poľsku (1953) a už sa nedala vtlačiť do mlčania po krvavom povstaní v Budapešti 1956.
Ošiaľu “socialistického realizmu” prepadol aj Dominik Tatarka a s ním mnohí sur(nad)realistickí básnici, prozaici, dramatici i kritici. Po hrôzach vojny, ktoré väčšina na vlastnej koži zažila sa im videlo, že idú budovať nový realizmus, plný pozitívnych cieľov. Boli postupne rozčarovaní zo skutočnosti a odpadávali z falošnej cesty po jednom a často utajene, iba “pribrzdením” svojej horlivosti, keď zbadali, že nejde vlastne o vytúžené povojnové pozitívne hodnoty, ale o viac-menej skrytú a neskôr aj verbálne vyžadovanú tendenciu oslavovať súčasný stav ale najmä vysoko postavených straníckych bossov. Odtiaľ a z tých čias pochádza posmešná definícia socrealizmu vo vzťahu obsahu k forme, že je to “umelecká metóda oslavujúca vysokopostavených súdruhov formou im zrozumiteľnou”. Alebo aj preslávená epizóda z vysokoškolského terénu: profesor J.Stanislav, obávaný nekompromisný pedagóg filozofickej fakulty sa pýta poslucháča: čo je to socialistický realizmus. Vystrašený poslucháč sa potí, mrmle, zajakáva sa až napokon z neho vyhŕkne “priznanie”: Pán profesor, vedel som, študoval som to, ale – vypadlo mi to, zabudol som, prepáčte. Pán profesor Stanislav s vážnou tvárou vyjadruje zhrozenie: Preboha, jediný človek ktorý vedel čo to je – a aj ten to zabudne!!
Pritakanie tomuto “umeleckému” smeru u mnohých tvorcov bolo výsledkom nie umeleckej, ale občianskej kalkulácie. Hoci mozog a cit vraveli iné, prax prikazovala čosi práve opačné. Vznikla a rozšírila sa ospravedlňujúca “teória” odvodená od prírody, od biológie a vývoja: Živý ostáva v nemilosrdne selektujúcej prírode iba taký organizmus, ktorý sa prispôsobí okolnostiam a prostrediu. Hovorilo sa o inteligencii živého organizmu. Prispôsobiť sa, podľa tohoto vzorca, dokážu iba inteligentné bytosti. Túto mutáciu si osvojili mnohí v sebaobrannom úsilí ospravedlniť zlyhanie. Často však tieto zlyhania ovplyvňovala sama moc, veď poskytovala “verným” špeciálne predajne (zvané “diplomatické”), kde bolo dostatok nedostatkového tovaru, zvláštne sanatóriá (na Kramároch) s prednostným a dokonalým ošetrením a liekmi inak nedostupnými, odmenami v tituloch, cestách kúpeľných a prímorských pobytoch, skrátka výhody, o ktorých sa “robotníckej triede” v mene ktorej vládli – ani nesnívalo. Strana si dokonca vytvorila vlastné vojsko /Ľudové milície/, pre prípad, že by sa regulérna armáda pridala k nespokojným intelektuálom.
O prispôsobovaní sa ako prejavu inteligencie v spoločnosti ľudí (homo sapiens) presvedčivo napísal prof. MUDr. Stanislav Kratochvíl v r. 1970, kedy prišla druhá vlna povinnosti prispôsobiť sa (poslúchať) tieto vzácne slová lekára a humanistu: “Ak uznáme, že môžu byť hodnoty vyššie ako je vlastné zdravie, hodnoty, ktorým stojí za to slúžiť i za tú cenu, že bude človek neurotizovaný, musíme pojem adaptácie ako konečného cieľa podrobiť revízii. Ak by sme viedli človeka k tomu, aby sa spoločensky adaptoval i za cenu, že sa vzdá svojho presvedčenia, spovrchnie vo vlastnej umeleckej tvorbe, alebo rezignuje v boji za pravdu a spravodlivosť, zrazili by sa hľadiská liečebné s hľadiskami etickými”. Slová napísané v roku 1970 sú platné i na predchádzajúce roky, sú – myslím – platné natrvalo.
O týchto, umeleckých i mravných problémoch sa v uzavretom kruhu dramaturgie (tiež nie pred každým!) otvorene diskutovalo, no bolo jasné, že je málo odvahy verejne a otvorene to vysloviť. A tak sa hľadali skryté cesty, rozličné narážky alebo úvahy v dialógoch filmov, a napokon aj metafory a náznaky, ktoré unikli cenzorom, ale divákom boli zrozumiteľné a bavili sa na nich. Bola to zložitá a strastiplná ekvilibristika, virtuózne skrývajúca zámer. Treba si uvedomiť, že orgán cenzúry prostredníctvom svojej komisie schvaľoval námety, filmové poviedky a scenáre, posudzoval skúšky na herecké obsadenie, vyjadroval sa k hrubému a jemnému zostrihu filmov, film sa predvádzal a schvaľoval za dvoch pásov ešte pred mixážou, schvaľovala sa za prítomnosti člena ÚVKSS prvá kombinovaná kópia filmu po jej spracovaní v laboratóriách prv ako sa z nej vyhotovili tzv. distribučné kópie. Preplávať všetkými týmito úskaliami bolo obtiažne a často odvážne. Ak sa napriek tejto “plavbe” pred cenzúrou napriek všetkému podarilo vyrobiť kvalitné dielo, rovnalo sa to skoro zázraku. No i tak sa stalo, že až tesne pred premiérou niekto z ÚV zakročil proti filmu. O metaforách a zákaze som už písal pri Slnku v sieti. Mám aj osobné skúsenosti s často hlúpymi pripomienkami cenzúry, ktoré sme “obalamutili” tvrdením, že sme pripomienky akceptovali. Vo filme “Príbelská vzbura Janka Kráľa” som musel prerobiť v dialógu radostné slová Janka Kráľa keď priniesol Alexandrovi Wrchowskému výtlačok Štúrových novín: “Tieto noviny vyšli bez cenzúry, drahý Alexander!” a to len preto, lebo aj Dubček sa volal Alexander. A zrušenie cenzúry bolo vtedy príčinou vpádu vojsk do ČSR. Dokonca som musel pred film vkopírovať titulok “Odohráva sa v r. 1848”, pretože na ÚV nevedeli, že básnik Janko Kráľ žil v r.1848 (!!).
Život v tom čase nebol snom, realita doby bola krutá. Ale zobraziť skutočnú realitu života nebolo dovolené zobraziť vo filme. preto sa aj slovenská kinematografia, dusená roky takýmto duchovným útlakom a primitívnosťou, nemohla dostatočne rozvinúť.
Toto napätie medzi realitou videnou vlastným zrakom a realitou povolenou na zobrazovanie trvalo zamestnávalo dramaturgiu, ktorá presadzovala zobrazovanie pravdivej a nie na ružovo natretej reality. Odpor nebolo bezpečné prejavovať, pretože hneď ste boli vybubnovaným na rozličných zjazdoch a v novinách ako revizionista. Bolo treba voliť obratnú rétoriku ako sa vykrútiť spod obvinení. Jedným z takýchto “obratov bolo tvrdenie, že nejde o protistranícke úsilie, ale naopak, o zosúladenie ideológie s pravdou života. S takto formulovaným odporom súhlasila aj tá časť dramaturgie a dokonca funkcionári (Laco Ťažký napr.), ktorí patrili k reformnému prúdu v KSS.. Časť dramaturgie (z dôvodov získania odmeny alebo titulu “zaslúžilý” či “národný” umelec – čo prinášalo aj nadštandardtné odmeny hmotné) bola konformná a oddaná komunistickej ideológii, no väčšina (Bukovčan, hlavne však Marenčin, Gajdošová) ku ktorej sa potom pridávali aj ostatní sa usilovala, pravdaže “v medziach zákona” rozširovať priestor pre slobodnú tvorbu. V tomto dominovala jednoznačne tvorivá skupina Alberta Marenčina – Karola Bakoša – Pavla Baumu), v ktorej vznikali projekty absolútnej väčšiny slovenských filmov, ktoré značili vymanenie sa z dovtedajšej konformnej úrovne slovenskej kinematografie. O tom svedčí nielen súčasná edícia DVD slovenských filmov, ale aj zoznam filmov reprezentujúcich Slovensko v UNESCO v Paríži.
Táto skupina spolu s tvorcami-režisérmi bola po vpáde vojsk do ČSR a následnej “normalizácii” zákonite rozprášená. Časť dokonca musela kinematografiu natrvalo opustiť.
