Moje skúsenosti z tohto obdobia sú dosť trpké. Varovali nielen ľudské vzory z dávna (upálený Giordano Bruno, Jan Hus, vyobcovaný Luther), ale aj domáce príklady, ktoré doplatili na svoj neohrozený postoj (Clementis, Novomeský, Husák), zadreté hlboko v pamäti varovali ešte aj osudy popravených blízkych priateľov nemilosrdne krutého Stalina (Zinoviev, Kamenev, Kirov, Bucharin, Leninov priateľ Trockij sa zachránil útekom). Čerstvé zvesti o Pasternakovi, Neizvestnom, Solženicynovi signalizovali, že zdivočená moc, ktorá cíti ako sa hýbe pod ňou pôda, necúvne len tak pred “pravdou”, ako si mysleli a dúfali romanticky ladení mladíci. Pomaly ale zákonite sa schyľovalo k búrke.
V tom čase takmer celú moju aktivitu pohltila literárna činnosť. Svitalo aj v dramaturgii slovenského filmu a predovšetkým od roku 1956 začal vychádzať časopis Mladá tvorba, okolo ktorého sa ako motýle okolo lampy zlietla celá umelecká mladá generácia. Milan Ferko s Kornelom Földvárim na vozíku previezli zo Štúrovej do Štefánikovej ulice (vtedy Obrancov mieru) pracovný stolík, dve stoličky a písací stroj a odštartovali z vtedajšej budovy slovenských spisovateľov slávnu “epochu Mladej tvorby”. Tu vyrástlo nespočítateľné množstvo autorov, tuším všetci dnešní šesťdesiatnici a sedemdesiatnici prešli týmto duchovným potôčikom ako-tak trpeného ako-tak slobodného časopisu. Kornel Földvári ešte ako redaktor Kultúrneho života podnecoval moje dosť lenivé pero a keďže ja som poslúchol, začala sa moja minikalvária, pretože som (v súlade so svojím presvedčením o potrebe súladu života a tvorby)m písal otvorene o problémoch filmu (správy z festivalov a recenzie, resp. úvahy o filmoch v tom čase uvádzaných v kinách). Tam som uverejnil aj svoj “slávny” článok Trinásta komnata o potrebe zobrazovania pravdivej skutočnosti v umení, o nutnosti pridržiavať sa pravdy a faktov a nie ideologických želaní a prianí o tom ako má vyzerať obraz súčasnosti. Okrem toho, že som bol medzi “prvými” revizionistami uvedený na novinárskom zjazde ako “revizionista”, ktorý neviem čo revidoval, veď som nikdy nebol členom nijakej politickej strany. Vo filmovej vrchnosti zasa začal prevládať názor, že som sa príliš okato nechal zvábiť “obdivom k zahnívajúcej buržoáznej západnej kultúre”, čo sa malo prejavovať v mojich článkoch o francúzskom a talianskom filme a v mojich energických požiadavkách aby sme tieto filmy mohli vidieť aj v kinách a nie iba na uzavretých a prísne kontrolovaných projekciách. Po jednej takej časopiseckej “afére”, týkala sa dokumentárneho filmu Príbetská jar (réžia Ján Lacko) sa mi dostalo trojnásobného poučenia: prvé, že sám autor filmu sa po straníckej kritike svojho filmu vzdal rozsiahlou sebakritikou, druhé prekvapivé poučenie spočívalo v tom, že mi na druhej strane vtedajší riaditeľ filmu P. Bauma ponúkol miesto riaditeľa umeleckej tvorby, čo som neprijal, lebo sa vyžadovalo moje členstvo v komunistickej strane, začudovaným pohľadom ma sprevádzali aj riaditeľ, aj kádrový referent, lebo už bola vyhotovená prihláška a chýbal iba podpis. Bol to ten istý kádrový referent Chlpatý sa volal, ktorý ma prijímal po príchode zo školy do filmu a premeral moje nohavice, lebo boli užšie ako povolená miera 15 cm (!!) a zhrozene na mojich nohách pobadal pásikavé ponožky a v rukách “placatý” klobúk, čo v tých časoch bola móda mladých, zvaných “potápka”. Riaditeľ zasa nebol spokojný s mojou bradou, ktorú som si nechal narásť aby som vyzeral dospelo, nedal nič na môj argument, že aj súdruh Lenin, ba aj Marx a Engels mali brady, ak som chcel byť vo filme (to som prijal, lebo ani moja žena nebola s bradou spokojná). Tretie prekvapenie mi prichystal prvý tajomník ÚVKSS Jozef Lenárt, ktorý na neskoršom aktíve (aktív sa zaoberal kritikou situácie vo filme), zahriakol verejne soptiaceho generálneho riaditeľa filmu Pavla Dubovského, ktorý sa tiež (medzi inými “hriešnikmi”) zaoberal aj mojou kontrarevolučnou aktivitou. Na prekvapenie všetkých (vrátane mňa) vyhlásil, že kriticky sa vyjadrujúch sa mladých ľudí (mňa menoval) treba do strany prijímať a nie ich z filmu prepúšťať. Medzitým totiž sa prudko zvrtla situácia a predseda KSS v hranom filme mi oficiálne oznámil, že by pre mňa bolo lepšie, keby som si sám podal žiadosť o uvoľnenie, lebo sa mi potom (vraj) ľahšie nájde iné zamestnanie. Okamžite som túto verziu osudu odmietol. Spomenul som si na prípad mojej matky, ktorá v roku 1939 podľahla rovnakej argumentácii zo strany vtedajšieho ministerstva školstva – a uposlúchla. Podala si žiadosť a doplatila na to. Moja matka, učiteľka, mala totiž nesprávnu národnosť. Narodila sa na Morave, ale učiteľský ústav vyštudovala na Slovensku, dokonca slovenčinu aj vyučovala. Po oslobodení v r. 1945 si na vyzvanie požiadala o rehabilitáciu – a dostala odpoveď, že jej nebolo ukrivdené, nakoľko žiadosť o uvoľnenie nebola represia. Podala si žiadosť sama. Poučený týmto osudom “dobrovoľnosti” som ponuku odmietol s tým, aby mi písomne dali výpoveď s tým, že dôvodom sú moje názory. Aké to boli názory? V jednom článku som sa rozhorčil nad tým, že vysokopostavené orgány posudzujú filmy a vôbec sa v kinematografii nevyznajú. Pýtal som sa v článku : “čo sú to potom, prepytujem, za orgány?”. Netušil som, že “orgán” je samotný súdruh Bacílek. Nedostal som ani zdôvodnenie výpovede ani výpoveď, niekto sa ma zastal (vďaka, podnes neviem kto to bol, ale boli vo filme mnohí rozhľadení a múdri muži i dámy). Takže som vo filme ostal a keďže som bol mladý, bezočivý nadšenec, zotrval som aj vo svojich názoroch aj mimo strany. Dnes som rád, povedané s Mináčom: mám len jeden kabát, nemusím sa prezliekať. Treba mi pri tejto príležitosti povedať, že aj medzi členmi strany ( o mnohých som sa o ich vtedajšom členstve dozvedel až teraz) boli umelci, ktorí boli aj vzdelaní aj rozhľadení a mne v mnohom boli aj príkladom vysokej kultúry a osobnej noblesy. Hovorím to preto, aby z toho môjho líčenia nevyznelo dajaké vystatovanie alebo očierňovanie. Ako všade v iných fachoch, aj vo filme boli aj takí aj takí. Ja som sa rád orientoval na múdrych. Napokon aj vývoj slovenského filmu dokázal, že tu takí nielen boli ale aj konali, veď ako inak by boli mohli vzniknúť tie filmy, ktoré sa dnes vydávajú ako vrcholky slovenskej filmovej kultúry, keby ich neboli odchovali a vypestovali, vytvorili a schvaľovali títo múdri, nenápadní ľudia, ktorí vedeli voči často primitívnej vrchnosti vyargumentovať správnosť ich zaradenia do plánu a do výroby. Za každým jedným z tých titulov stoja desiatky vo filme nemenovaných, ne nepostrádateľných či už dramaturgov, či členov umeleckej rady, ktorí tie tituly obhájil (a ako často ich veru obhajovať museli). Pravda, argumentácia, prečo tieto filmy treba vyrobiť niesla pečať doby, inak by to neprešlo. Ja osobne s tým mám veľa skúseností, pri každom filme bolo potrebné to dajako “vydiskutovať”. Nie nadarmo som mal v kádrovom posudku poznámku: “nebezpečný diskutér”. Nuž áno, veď predsedovi strany pri plánovanom “dobrovoľnom” odchode som povedal: ako je možné, že vy, komunista, príslušník strany, ktorej aj noviny sa volajú “Pravda”, ma nútite podpísať evidentnú a nehoráznu nepravdu, ba priam otvorenú lož, že “dobrovoľne” odchádzam z filmovej tvorby. Ak ja raz z filmovej tvorby odídem, tak to určite nebude dobrovoľne! A to sa potom aj potvrdilo v roku 1990, keď som musel spolu s Uhrom a ďalšími odísť do predčasného dôchodku “pre nadbytočnosť” ako je uvedené na tom hanebnom cyklostylovanom papieri, ktorý nám doručili. Takže ja som slovo dodržal. Ale akosi som odbočil.
