Pravdaže mne sa do pamäti vrylo najmä naše prvé stretnutie, ktoré sa odohralo v premietacej hale Koliby, kde som premietal svoj film Nylonový mesiac pre tvorivú skupinu Alberta Marenčina, v ktorej film vznikol. Bola to prvá projekcia, po ktorej malo nasledovať zhodnotenie. Bol som nesvoj (zakaždým je autor nesvoj keď po prvý raz predvedie svoje dielo), ale ja som bol nesvoj aj preto, lebo som cítil, že film nie je celkom taký aký som chcel vytvoriť, videl som jeho slabiny a tŕpol som kto ešte okrem mňa ich odhalí. Chvíľa ticha v projekcii po filme sa mi videla nekonečná, Dominik Tatarka, uznávaný autor-spisovateľ (bola to skvelá myšlienka do dramaturgie priviesť literárne esá: Tatarku, Alfonza Bednára, neskôr i Ruda Slobodu a Petra Jaroša!) chvíľu mlčal a potom povedal oslobodzujúce slová, ktoré mi rozochveli vnútro: “nebojím sa o osud slovenského filmu, keď má takýchto režisérov”. Kto by sa nezachvel? Tatarkove prózy V úzkosti hľadania, Farská republika som s obdivom čítal ešte ako študent, isto každý pochopí ako jeho slová sňali zo mňa ťarchu úzkosti, ktorú som prežíval. Keď v Slovenských pohľadoch vyšli jeho prekrásne novely (neskôr v knihe Rozhovory bez konca), doslova ma zavalila emócia krutosti a lásky v baladickom príbehu novely Kohútik v agónii. Silne ma toto dielo zasiahlo a chcel som ho nakrútiť. To nás na krátky čas prípravy filmu zblížilo. Chodieval som k Tatarkovi do jeho bytu pod Slavínom, popíjal s ním okrem kávy skvelú whisky, účastnil som sa akýchsi rozhovorov bez konca na domáci spôsob. Tatarka bol neobyčajne nadaný rozprávač a bolo rozkošou počúvať ako vŕstvi a spriada slová, príbehy, postrehy, úvahy do nádherného vrkoča svojho rozprávačského umenia. Bolo to ako pri prameni Hrona, z prameňa vznikal potok, potom rieka, more - a rozprávač Tatarka sa vracia späť k prameňu aby sa znova pokochal iskrivým ligotom slnka na kvapkách vody.
Príbeh Kohútika v agónii je tiež tak komponovaný - ako nekončiaci tok. Bolo pre mňa výzvou nájsť spôsob prerozprávania zložitej štruktúry prózy do vizuálnej reči filmu. Náročná úloha ma veľmi zaujala a spolu sme vymýšľali rozličné väzby, motívy a obrazy. Len tak mimochodom som mu spomenul svoj mladícky zážitok z detstva: videl som kurence zabíjať nie nožom ako moja stará mama, ale sekerou: odťatá hlava odletela na sneh a telo kurčaťa – kohútika – bez hlavy ešte sekundu bežalo popri nátoni, na sneh prudko striekala krv... Tatarku scéna nadchla, krutá krása tohto obrazu v kontexte vojny sa mu pozdávala a začali sme tento motív rozvíjať. Príbeh Tatarkovho Kohútika v agónii je vlastne baladická meditácia popraveného chlapca, jeho matky a jej brata (autor) o vojne, o zbytočnej smrti, o vine a výčitkách svedomia matky, ktorá v snahe zachrániť synovi život nepriamo zavinila jeho smrť.
Bolo to pre mňa nezabudnuteľné stretávanie, ktoré však doviesť do konca napokon zabránil osud v podobe okupácie Československa. Tá zmenila nielen osudy ľudí, no aj osudy neuskutočnených filmov. Na Tatarkovi ma fascinoval jeho neobyčajne chápajúci vzťah k mladým tvorcom. Nielen literáti, ale takmer všetci “rozhnevaní mladí muži” mojej generácie sa tešili jeho obdivnej priazni. Tatarka sa často vracal k téme, ktorá ma zaujímala od počiatku, keď som do umenia ešte len začal vstupovať tvorbou a stretol som sa po prvý raz s obdivuhodnou tvorbou slovenských básnických nadrealistov v zborníku Vo dne a v noci. Tá téma sa volá: pramene moderny v ľudovej kultúre. Tatarka sám stelesňoval toto magické spojenie a veľa sme sa tomu venovali v debatách, lebo často prichádzala na reč tvorba mojich priateľov, súčasníkov, Milana Paštéku, Andreja Rudavského, Milana Laluhu, Vlada Kompánka a iných, tvorba architekta Milučkého, hudba Iľju Zeljenku a Jozefa Malovca, to iba ako príklady, ten menoslov by bol oveľa rozsiahlejší, keby som ho chcel vyčerpať a netýkal sa len mladých, ale aj Bazovského, Hložníka, Weinera-Kráľa. Téma spojitosti, vnútornej kontinuity medzi ľudovým umením a modernou je nabitá význammi a zaslúžila by si dizertáciu o inšpiračných žriedlách moderného umenia hlboko ponorených do ľudového umenia, ktoré – pod názvom folklór – je absolútne nedocenené, najmä v slovenských reláciách, kde hľadanie koreňov je neustále aktuálne i dnes. Folklór je bohatá studňa inšpiračných impulzov, pravda, ak sa k nemu nepristupuje ako k dekorácii, ale ako k výrazu citu preneseného do línie výšivky či melodickému zlému v harmónii (alikvotné tóny) alebo reči tvaru v dizajne denných nástrojov a nádob doma zhotovovaných z dreva alebo slamy, ktoré majú podobu sôch a ich mäkkých línií. Tam zreteľne vidno, že nie sme národ bez dejín (ktoré síce písali aj Slováci, ale v iných jazykoch), hlboko v čase je ukotvená ústna, hudobná, výtvarná kultúra našich predkov, klenoty obraznosti rozprávok, múdrosť a filozofia prísloví, to všetko sú ešte neobjavené inšpiračné zdroje pre vyčerpané, vnútorne vyhorené európske umenie. Tak ako kedysi, to si treba všimnúť, ožilo výtvarné umenie Európy vstupom chagallovskej dedinskej imaginácie. Karpatský pastier (ako sa rád nazýval Tatarka) vedel o tomto fenoméne nezvyčajne pútavo rozprávať. Mňa tiež bytostne vždy priťahovala mágia ľudových rozprávok, kde sú ukryté nielen estetické ale i ekonomické tajomstvá (rozprávka o troch grošoch), o etike ani nehovoriac (Trinásta komnata napr.). Mimochodom, Tatarku, rovnako ako Vojtecha Mihálika zaujal môj dávnejší článok uverejnený pod názvom Trinásta komnata v Mladej tvorbe. Ocenili “v trinástej komnate uzamknutú životnú pravdu” ako metaforu našej kultúry tej doby. Stretnutia s Tatarkom, dôverné chvíle rozhovorov boli pre mňa neoceniteľnými zážitkami trvalej hodnoty.
Kohútika v agónii som vtedy nenakrútil a asi už nikdy ani nenakrútim. Nádherné rozhovory bez konca, to je jediné, čo mi z týchto stretaní ostalo. Naše cesty osudovo preťala okupácia, po ktorej sme sa už nestretli. Po mojom návrate z rok a pol trvajúceho liečenia v Tatrách som sedem rokov žil v Nitre, do Bratislavy iba dochádzal a viedol som zúfalý zápas “proti noci” a proti moci, ktorá sa rozhodla ma umlčať. V Nitre som režíroval svoje jediné divadlo Williamsovu drámu: Kráľovstvo Božie na zemi (slovo “božie” sme museli vynechať, ostalo iba Kráľovstvo na zemi), v televízii som nakrútil dva stredometrážne hrané filmy, z toho som už nesmel dokončiť diptych A.P.Čechova, stihol som iba Jašíkove Mŕtve oči, ktoré však neodvysielali, dokonca túto Jašíkovu novelu znova STV nakrútila s iným režisérom. Myslím, že toto je neopakovateľná kuriozita. Zákaz činnosti v hranom filme ma dosť poznačil, musel som sa spamätávať z viacerých paralelných stresov, ktoré vyvolala nielen doba ale aj moja nespokojná povaha a rozorvané vnútro, a s Tatarkom som sa potom stretol už iba dva razy: prvý raz nepriamo - iba som ho videl z trolejbusu ako na Kramároch ako pred nemocnicou nastupuje do autobusu, veľmi ťažko sa už pohyboval, a druhý raz – to bolo osobne i filmovo zvláštne: pri ceste na Kolibu z konečnej zastávky pred odbočením do ateliérov kde medzi stromami ukrytý stojí kamenný kríž s umučeným Kristom, zbadal som kráčať postavu starca v zelenom odeve s ruksakom na chrbte, nezabudnuteľná tvár karpatského pastiera sa obzrela, ten záber s ukrižovaným Kristom a touto postavou mučeníka v pozadí bol plný bolestného významu, postava starca sa vzápätí ponorila do zelene smerom ku Kamzíku a ja som odkráčal na svoje “trestné” pôsobenie do dabingu. Nie som si istý, či ma Tatarka pri tomto stretnutí spoznal.
Aj z dabingu, kde ma vysunuli aby som “ideologicky nemohol škodiť” sa ma pokúsili odstrániť po roku 1977, aj tam som komusi zavadzal, až intervencia Miroslava Válka u ktorého som bol už po druhý raz sa sťažovať, že mi hrozí kultúrna poprava, ak už ani dabing nesmiem robiť (telefonicky príkaz súdruha Divinca, vraj som na akomsi zozname!) Až po Válkovom zásahu zmenili verdikt a mohol som v načatom (inak výnimočne slabom východonemeckom) dabingovom seriále pokračovať. Ale to už je historka bez Tatarku, ktorý sa napokon prevratu a zadosťučinenia už nedožil. Nebol som na jeho pohrebe, ale bol som mu aspoň na čerstvý hrob na Martinskom cintoríne položiť červenú ružu.
Nielen Kohútik, celý môj svet i doba boli vtedy akoby v agónii. Až po prevrate 89 mi bolo dopriate nakrútiť ešte dva filmy. Kohútik v agónii však ostal – ako nedokončený zámer.
