Slovenský film videný znútra (2)

O tomto probléme boli prevážne aj naše prvé literárne práce na fakulte. Ale práve v tomto bode sa zrodili aj naše prvé a nesmelé otázky o súlade estetiky a etiky v umení. Nedostávali sme úplnú a zreteľnú odpoveď, ale vedeli sme (aj z osobných stretnutí) že veľa našich pedagógov si myslí iné ako hovorí. Narastala až do bolestných rozmerov naša túžba po súlade toho, čo umenie zobrazuje s tým, čo v realite vidíme. Tušili sme, no cesta k poznaniu bola nielen tŕnistá, ale aj dlhá. Boli “päťdesiate roky”, dva roky pred smrťou Stalina. A každý sa každého bál. Nezabudnem nikdy na cestu z kina po premietaní filmu Pád Berlína (rež.M.Čiaurelli), na dlhé mlčanie, kým som sa odvážil na jeho názor spýtať svojho najlepšieho priateľa Mira Horňáka, s ktorým som sa priatelil od ľudovej školy, spolu sme chodili do jednej triedy gymnázia, spolu sme pretriasali všetky existenciálne otázky, ktoré zachvacujú mladých v puberte a teraz sme spolu študovali. Vo filme, ktorý bol rekonštrukciou nám dobre známych udalostí II. svetovej vojny, bol dlhý a celkom zbytočný záber Stalina (herec M.Gelovani), ktorý v akomsi sade nekonečne dlho štepil mladý ovocný stromček. Obraz Stalina ako starostlivého a láskavého záhradkára bol natoľko gýčový a jeho zbytočnosť taká do očí bijúca, že som sa odhodlal túto pasáž prediskutovať. Predtým som sa však opatrne rozhliadol a položil som otázku až vtedy, keď okolo nás bol prázdny chodník. Miro pozrel na mňa a pred odpoveďou sa tiež poobzeral. Iba potom sme sa zhodli, že to bola gýčová vložka, ktorá s dejom naprosto nesúvisela. Príznačné pre túto epizódu je, že aj najlepší priatelia sa s “nebezpečnými” myšlienkami zverovali iba s rozpačitou odvahou. Táto doba, ktorá trvala s pozvoľným uvoľňovaním uzdy zhruba desať rokov, bola pre myslenie mojej generácie rozhodujúca. Tu začali rásť korene budúcej “vzbury”. Naliehavosť zmeny u mladej generácie mohutnela, ale vyvíjala sa úplne opačným smerom ako dúfali tí, ktorí mládeži tak okato a vábne kurizovali. Pre filmovú generáciu, ktorá potom významne vstúpila do slovenskej filmovej tvorby začiatkom 60 rokov, prostredie školy vytvorilo priaznivú klímu. Neotvárali sa háklivé diskusie ani sa nepestoval odpor, ale zoznamovali nás s dielami, ktoré to významne dokumentovali. Preslávené projekcie A.M.Brousila, ktorý zadovážil kópie zahraničných filmov priamo z ambasád na jedno prísne uzavreté predstavenie a semináre, ktoré pravidelne nasledovali, osobná návšteva význačných európskych tvorcov na pôde školy, stretnutia s nimi, alebo hlboké pohľady do svetovej literatúry, prednášanej Milanom Kunderom, v jeho podaní dokonca aj Vladimír Majakovskij bolo objavné čítanie, lebo nám predstavil jeho krásnu intímnu poéziu ako protipól propagandistickému balastu, ktorý publikovala oficiálna kritika. V mimoškolskej aktivite sme dokonca nacvičovali Majakovského hru Ľadová sprcha, ktorá sa gogoľovským rozmachom vysmievala funkcionárskej rigidnosti a hlúpej zaslepenosti a bola oficiálne nežiaduca. Hru priniesol Miloš Forman z knižnice už spomínaného Emila Vachka, kde istý čas býval. No ochotnícke predstavenie už naštudovanej hry nám napokon nepovolili. Náš profesor výtvarnej výchovy F.Dvořák nás v mimovyučovacom čase (tuším to bola nedeľa, ale prišli sme všetci) zaviedol do bytu Vincenta Kramářa, ktorý vlastnil veľa Picassových obrazov a obrazov francúzskej výtvarnej avantgardy a na súkromnej pôde nás zoznámil s kubizmom a inými modernými umeleckými smermi. Zaviedol nás do ateliéru ešte žijúceho Maxa Švabinského, ktorý práve dokončoval portrét Júliusa Fučíka, na ktorom sa jeho Parkinsonom postihnutá chvejúca sa ruka v okamihu dotyku s papierom zastavila a urobila dokonalú čiaru, no jeho ateliér bol plný celkom iných obrazov plných života a poézie ako sa dalo vidieť na súčasných výstavách nevzrušivého a chladom a práznym pátosom prekypujúceho socialistického “realizmu”. Profesor hudby Malý nám na prenosnom gramofóne analyzoval hudbu nielen Mozartovu (čo Miloš Forman využil vo svojom filme Amadeus), ale aj skladateľov ako Gustáv Mahler, autor zádumčivého smútku, kontrastujúci s nanúteným “optimizmom” doby. Leoš Janáček so svojim Zápisníkom zmizelého nás fascinoval, rovnako Antonín Dvořák, ktorého Z. Nejedlý, vtedajší minister kultúry potláčal na úkor B.Smetanu. To všetko vytváralo súvislú reťaz vnemov, ktoré nás postupne vzďaľovali od oficiálne proklamovanej “estetiky” bez toho aby nás na to musel niekto otvorene navádzať. Navyše stretali sme na ulici Jana Zrzavého s bizarnou čiapočkou na hlave (ktorého obrazy nám sprostredkoval F.Dvořák), ale aj Jozefa Sudeka, ktorého fotografie nás fascinovali rovnako ako on sám, jednoruký a jeho drevený fotoateliér na dvore činžiaku. Pražské kultúrne prostredie a styk s ním bol ďalšou univerzitou, ktorú nám život poskytol, rozširoval náš rozhľad a formoval naše napredovanie. Koncerty, divadlo E.F.Buriana, ktorý nám dovolil navštevovať jeho skúšky v avantgardnom divadle “D”, voľné vstupenky (na index) do všetkých pražských divadiel a na všetky výstavy, to bola veľmi výživná pastva pre naše duše, zvedavosťou nenasýtené. To všetko napriek krutej dobe, ktorá nás neľútostne zvierala, otváralo naše obzory. A tie sme si priniesli so sebou. Boli to nezabudnuteľné, zážitkami a poznaním bohato oplodnené “učňovské roky”, ktoré čakali iba na dobu, v ktorej budú môcť priniesť úrodu.