Lebo aj my sme boli “normálnymi” študentmi ako všetci pred nami a tí po nás. Skrátka študenti, ktorým je každá recesia hodná aj času aj námahy a má absolútnu prednosť pred štúdiom. Docent Kučera dostal môjho kocúra až rok potom, čo ma vyhodil zo skúšok. A vyhodil ma nie pre vedomosti, ale práve pre krutý žart, ktorý mu študenti vyviedli a on bol presvedčený, že som ho vymyslel ja. V tomto prípade som trpel nevinne. Akciu vymyslel kameraman z najvyššieho ročníka, neskorší zaslúžilý umelec. Išlo o to, že Miky Kučera ako sme ho volali, priveľmi túžil navštíviť Čínu a neopatrne a nahlas o tom pred nami sníval: ako si podal žiadosť na ministerstvo a ako denne dúfa, že mu vyhovejú. Zatelefonovali sme Mikimu a predstavili sa ako ministerstvo zahraničia, že zaregistrovali jeho žiadosť, ale je nutné pred cestou absolvovať všetky potrebné očkovania proti tropickým chorobám. Docent Kučera poctivo chodil na všetky, bolo ich tuším šesť a zakaždým sa sťažoval, aké sú bolestivé a nás to neobyčajne zabávalo. Keď bola posledná, zavolali sme mu (ako pasové oddelenie ministerstva), že jeho vycestovanie je vybavené, aby si prišiel na ministerstvo prevziať potrebné doklady a poučenia. Pred Černínskym palácom, kde ministerstvo sídlilo, sme ho čakali. Keď sa objavil, ukryli sme sa za roh. Ale mňa zbadal, mal som sekundové opozdenie za ostatnými. Na skúške som dostal “švédsky film”, Ešte som ani neotvoril ústa, keď Miki prudko ukázal na dvere a zasipel: ”Nic nevíš!Ven!”. Toto sa opakovalo trikrát a aj tak som dostal najhorší stupeň známky. Nehneval sa, usmieval sa pri tom, ale musel mi dať najavo, že sme prestrelili. Neskôr dostal odomňa kocúra, o ktorého sa vzorne staral. Toto nebol najkrutejší žart. Ten sa stal rektorovi Brousilovi. Tiež cez telefón. Zavolala mu “Pošta, telefonní centrála!” Nebol som to ja, ale viem kto to bol. Brousil zodvihol telefón. Cenrála ho požiadala, “pre kontrolu spojenia”, aby odmeral prívodnú šnúru, že chcú odstrániť závadu. Brousil upadol do rozpakov, po chvíli povedal, že má len pravítko s dvadsaťcentimetrovou škálou , aby centrála bola trpezlivá. Bola. Brousil ohlásil dĺžku 2 metre dvadsaťpäť. Na obesenie to stačí, ohlásila “centrála”. Nikdy nevyšetroval, kto to bol. Brousil bol vôbec k študentom fantastický. Mal fenomenálnu pamäť. Mňa osobne raz večer oslovil v električke s otázkou, prečo som taký smutný, čo sa stalo. Zakoktal som pravdu, že nemám ani fuka a do štipendia ďaleko, tak riešim čo budem robiť. Vytiahol tisícku a dal mi ju. No nie, veď ja to nedokážem vrátiť!. “Až budeš slavný, pak mi to vrátiš!” Stretli sme sa v Banskej Bystrici na tom pamätnom zhromaždení, kde padali hlavy a tvrdé slová za nesplnenie očakávaní Strany od filmových umelcov. Stál s Milošom Formanom a jeho vtedajšou ženou Janou Brejchovou vo foyer Národného domu. Nebol som slávny, naopak, bol som v zozname medzi terčami o ktorých bol referát. Vracal som mu peniaze. Dobre že ma neudrel, tak sa rozhorčil. “Di s tím někam!” (povedal to inak). Vysvetľoval som mu, ale skončil rýchlo: ”Nic takového si nepamatuji!”. Bol absolútny grand. Alebo si možno spomenul, že som jeho prednášky spolu s Karlom Copom zachycoval a dali sme mu to skorigovať a doplniť, čo sme nestihli. “Raději mluvím!” zdôvodnil svoju žiadosť. A potom našu prácu milosrdne zhodnotil: “Já vím, gesta se nedají zachytit...” Tak som to prijal ako dodatočný nezaslúžený honorár.
Telefonické žarty sme milovali. Najkrajší bol s pánom Jirkom Sluníčkom, ktorého sme objavili v telefónnom zozname. Týždeň sme mu denne telefonovali a on sa ozval zakaždým zamatovým hlasom: “Tady Sluníčko...” “Taxy tma jak v prdeli....” Striedali sme hlasy. Po týždni sa ohlasoval už číslom.
A potom sme v “žartovaní” pokračovali v Bratislave. Martin Hollý prišiel z fakulty po nás a chcel nastúpiť do Krátkeho filmu. Kázali sme mu (Tibor Vichta, ktorý vedel nádherne tieto žarty vymýšľať a ja, realizátor) aby najprv zavolal na kádrové oddelenie a vedeli sme prečo. Dopredu sme sa tešili. Zavolal. Telefón dvihol vedúci kádrového oddelenia: “Chlpatý, prosím?” “Tu Hollý!” “Súdruh, sprosté žarty si vyprosujem!”. ”Ale ja sa tak volám! Som Hollý....” “A ja som Chlpatý, čo chceš, súdruh?”. Tento Chlpatý nás mladých prenasledoval za všetko. Ja som bol na koberci pre pásikavé ponožky a úzke nohavice. Volali nás “potápky”. Chlpatý šírku nohavíc osobne meral. Nesmeli byť pod dvadsať centimetrov, ja som mal pätnásť.
Martinovi Hollému sme vyparatili viac takých vecí. Keď pred Veľkou Nocou v novinách vyšiel inzerát ÚĽUV, združujúci ľudových umelcov, že “vykupujú vyfúknuté vajcia” na kraslice, vedeli sme okamžite (opäť Vichta), že treba zavolať Hollému. Martin býval u svojej tety Holéczyovej na Myjavskej ulici. Nebol doma, čo sme privítali. Zavolal som stareckým hlasom do ÚĽUVu, že som penzista s reumou v prstoch a nevládzem už kraslice maľovať a mám ich plno v šope na dvore. A že ich dám zadarmo, lebo mi je ľúto ich vyhodiť, ale že si musia po ne prísť. Mám ich viac ako päťdesiat. O chvíľu frčala po Palisádach, kde Vichta býval, biela dodávka ÚĽUVu. Teta Holéczyová, keď jej povedali, že hľadajú starého uja Martina, ktorý vraj má vyfúknuté vajcia, bola celá bez seba. Bola to jemná, kultivovaná dáma. Okamžite volala Martinovi do Krátkeho filmu. Vzápätí sa rozdrnčal u Tibora Vichtu telefón. “Ste tam, vy dvaja, však!? A nemáte čo robiť, však?!”
S Vichtom sme upiekli ešte jeden telefonický žart s dlhým dosahom. Na filmovom festivale v Karlových Varoch bol slávny taliansky scenárista, centrálna postava talianskeho neorealizmu Cezare Zavattini, autor takmer všetkých vtedajších slávnych filmov. Zavolali sme do všetkých redakcií v Bratislave, že na Povereníctve informácií na Šoltészovej ulici bude tlačová konferencia so Zavattinim, ktorý napíše scenár pre slovenský film. Potom sme sa obliekli a šli na Šoltészovu ulicu ako tiež pozvaní (obaja sme písali recenzie na filmy, takže nik nič nezbadal). Už tam zopár redaktorov čakalo. Pošepli sme vrátnikovi, že ak sa budú pýtať na tlačovku novinári, aby povedal, že sa preložila konferencia na Rybnú ulicu kde bol Filmový klub. Prifrčal Richard Blech na taxíku aj s fotografom. Začínala byť nervózna atmosféra. Nikto nič nevedel. Tibor utrúsil, že v každom úrade vrátnici vedia všetko a čo sekretárka nevie. Šli sa spýtať. O chvíľu sa kolóna novinárov presunula na Rybné námestie. Novinárka z Večerníka nariekala, že ona dala správu už do novín, rotačka s vydaním Večerníka sa spustí o štvrtej a ona to dala na prvú stranu. Pozreli sme na seba s Tiborom a bolo jasné, že budeme vec odďaľovať do štvrtej. Podarilo sa. O piatej sme už stáli obaja pred novinovým stánkom. Kúpil som desať večerníkov, kde sa správa vytŕčala na prvej strane “Otec neorealizmu v Bratislave! Slávny autor napíše scenár pre slovenský film!” Redaktorka prišla o miesto, vyšetrovanie nič nezistilo. Redaktorka (naša známa) dostala miesto v Prahe, tam sa zoznámila zo svojou láskou za ktorého sa neskôr vydala a mala šťastné manželstvo. Po rokoch nám za náš žart ďakovala, lebo si našla dobrého muža.
Začiatky vo filmovej branži neboli také ako nám sľuboval riaditeľ Gejdoš, ktorý prišiel do Prahy aj s kádrovým referentom Chlpatým, zvolal si slovenských poslucháčov a vábil nás do Bratislavy. “Chlapci, slovenský film vás potrebuje. Štúdium dokončíte pri zamestnaní!”
Boli to časy, závideniahodné časy, keď nás do zamestnania volali a ponúkali výhody! Dnešní absolventi VŠMU to môžu vnímať ako rozprávku, ale bolo to tak. Ibaže to čo nás čakalo, nebolo až také ružové.
A to libreto, o ktorom som začal, malo tiež divnú pointu. Dostal som ešte na školu pozvanie od Zväzu skladateľov na osobnú schôdzku so Šimonom Jurovským, ktorý má záujem o komponovanie opery s mojím námetom. Bola to revolučná epizóda Janka Kráľa, ktorý v roku 1848 vyvolal povstanie v Dolných Príbelciach, keď šľachta zatajovala ľudu nové zákony o zrušení poddanstva, rozvrhnutá na tri dejstvá.
So stiesnenými pocitmi som otváral dvere budovy Župného domu (kde neskôr bola Slovenská národná rada) a tam mal Majster Jurovský kanceláriu. Prijal ma vľúdne dobrácky vyzerajúci Šimon Jurovský, ale zreteľne znervóznel, keď som sa predstavil ako autor námetu na libreto. Dlho pozeral na mládenca s trémou v očiach, prežúval, hmkal. Po dvoch otázkach vedel na čom je, lebo pravdu povediac o opernom librete som vedel len to, čo som odkukal na Borisovi Godunovovi. Chcel vedieť ako si predstavujem rozvrh deja, aké sóla a koľko zborov a hlavne, či som už také čosi robil. Sľúbil mi, že mi napíše, a potom sa dohovoríme. Bolo jasné, že k tomu nedôjde, považoval ma za chalana, ktorý mal šťastie, že vyhral súťaž. Aj mi povedal, že čakal dospelého autora. Príbeh Janka Kráľa som napokon po takmer dvadsiatich rokoch nakrútil. Tak vznikol môj film “Príbelská vzbura Janka Kráľa”, málokto vie, že v zárodku toho filmu bolo operné libreto z ktorého nikdy nevznikla opera. Ale o tom filme, to je už celkom osobitný a vzdialený príbeh. Tiež nie každodenný, lebo mne sa obyčajné príbehy akosi vyhýbali
