V lektoráte hraného filmu som sa dlho nezdržal. Pomohol mi osud – a moje články, a aj moje posudky na prichádzajúce námety. Všimli si ich. Do dramaturgie nastúpil Roman Kaliský a ten mi dal nečakane na posúdenie filmovú poviedku Vladimíra Mináča Po horách a dolinách. Išlo o povstaleckú tému v ktorej bol Mináč doma. Nezľakol som sa a napísal na 12. stranách posudok, ktorý veru nebol mierny. Nato ma preradili do dramaturgie medzi “dospelých” a tam som na pár rokov zakotvil. Mnohé veci som videl zblízka, takrečeno z kuchyne. Bolo zaujímavé sledovať zápas inteligentných a nadaných ľudí s málo vzdelanou mocou. Ale aj tu platí Werichova zásada, že hlúposť nemožno poraziť, ale že najväčšou hlúposťou je prestať proti nej bojovať. Obdobie tvrdého schematizmu nemohlo predsa trvať večne. A ani netrvalo. Pozvoľná erózia, podporovaná dejinami a aj ľudským umom ktorý sa od prírody uzde vzpiera, bola síce pomalá, ale (ako sa ukázalo) účinná.
Ako to bolo z dobou a s nami v nej? Napísal som o tom pre pôvodne zamýšľanú spomienkovú knihu na vyzvanie Milana Ferka niečo ako esej. Kniha nevyšla. Možno sa v spomienkovej eseji niektoré fakty opakujú, ale hádam to nezaškodí. Nazval som ju Démon nesúhlasu. Je to pokus o zmapovanie tej doby, do prasknutia nabitej silou predierajúcej sa pravdy, smerujúcej k obrode. Bol som jedným zo svedkov.
Rok1956 bol bezo sporu rokom revolúcie v mozgoch. Kto sa vtedy myšlienkovo neprebral z ilúzií, zmeškal rozhodujúci okamih a stal sa jedným z komparzu, ktorý mlčky asistoval na všetkých manifestáciách komunistickej moci, či to boli prvomájové oslavy a pochody, alebo tzv. voľby do zastupiteľských orgánov, ktorých sa aktívne zúčastňovali v takej miere, že moc nemusela výsledky “volieb” vôbec falšovať.
Myslím si, že bez zveličovania vlastnej dôležitosti, ale s vedomím neodškriepiteľného faktu smiem povedať, že som to bol ja, kto do slovenského kultúrneho kontextu prvý vniesol pojem “trinásta komnata” a to v tom istom význame ako sa vyskytuje v slovenských ľudových rozprávkach: za dverami je niečo, do čoho nesmieš nahliadnuť. V 50. rokoch tam bola prikovaná pravda. Keby niekto usilovnejší ako ja urobil rešerše súdobej tlače, určite by objavil a potvrdil toto moje konštatovanie.(Dnes už má dokonca aj televízia takto nazvanú reláciu, ktorá “tne do živého”). Spomínaný vstup 13. komnaty sa odohral najprv na pôde spisovateľského zväzu na posedení mladých s Vojtechom Mihálikom (ktorý veľmi jednoznačne čítaný článok uverejnený v Mladej tvorbe 1957 privítal ). Pre mňa poznanie, formulované v článku bolo signálom a medzníkom. Signál “v poznanej pravde neustupovať” a medzník, od ktorého sa datuje môj “spor” so spoločnosťou, ktorý sa osudovo zavŕšil v roku 1968, kedy môj článok v Smene, volajúci po pasívnom odpore voči okupantom a varovanie pred “kolaboráciou”, odvážne podpísaný vlastným menom(napriek varovaniam redaktorov o následkoch) odštartoval moju kalváriu vylúčenia z tvorby hraných filmov na takmer 20 rokov a stigmatizoval ma, moje meno i kariéru v podstate podnes (2006), keď vtedajší kolaboranti komunizmu a mladí komunisti, po 1989. roku už pružne preorientovali svoj šatník a stali sa z nich z noci do rána demokrati zdá sa cítia moju prítomnosť v kultúre ako možno hrozbu, výčitku, alebo omen nečistého svedomia z vlastných zlyhaní a trestajú ma tichým ignorovaním. Ignorácia sa nedá dokázať, ale sa dá cítiť (česť zopár statočným ktorí tomu nepodľahli, azda aj preto, že sami majú čisté svedomie).
Tempora mutantur et nos mutamur in illis. Časy sa menia a my v nich. Kde sa vzal ten démon nesúhlasu v mladom človeku, ktorý ako dieťa vyrastal s kulisou svetovej vojny za chrbtom, videl mŕtvych vojakov prechádzajúceho frontu, ale aj partizánov strieľajúcich do civilov, deložovanie a odvoz Židov, dražbu ich majetku, ale aj pohanu slovenských Nemcov, ktorých ako dobytok vozili potupne na hnojnom voze po okresnom meste v r. 1945 a potom nemilosrdne vyviezli, všetko to zahanbujúce svinstvo, ktoré prináša vojna a potom jej rozpačitý koniec, preplnený budúcimi problémami? Veď sme, dospievajúci mládenci, jasne videli svoj ideál budúcej spravodlivej spoločnosti, ako to? Čosi sa stalo s nami i s ideálmi, ktoré boli čisté, ako len u mladých dokážu byť. Lebo sprvu nebadané úchylky, ktoré sme ľahkomyseľne bagatelizovali a považovali ich za okrajové sa stali zrazu hlavným trendom spoločnosti a naše ideály sa posúvali až sa ocitli medzi úchylkami. A my sme nevedeli ako z týchto rozporov vybŕdnuť – so zdravou kožou. Lebo po februári 1948 začalo poriadne a rapídne pritvrdzovať a v rokoch päťdesiatych už išlo často o život. Myslieť nahlas sa neoplácalo.
Vráťme sa však letmo do toho prelomového roku 1956, aby sme si tie časy a tie ideály narýchlo zopakovali a spolu s Lacom Novomeským “poznali bacily, ktoré nás zabili”, presnejšie – ktoré v nás zabili naše ideály. Lebo hlavne z rozčarovania sa rodí nesúhlas.
Dlho úzkostlivo zatajované povstanie robotníkov v Poznani r. 1956 (jún) odštartovalo latentne zrejúci odpor a bol to aj začiatok pozvoľného rozpadu bloku varšavskej zmluvy. Obete na životoch boli, tanky v Poľsku zasiahli. Začali sa naše časté návštevy na Poľskom kultúrnom stredisku, odkiaľ sme si odnášali takmer ilegálne cyklostylované texty poľských intelektuálov, úderné, senzačné a inšpirujúce. Intelektuálny tlak silnel, hnutím v Poľsku sme dostali aj my sebavedomie, že naše názory nie sú ojedinelé, stávali sme sa smelšími.
Rok 1956 nebol obyčajným rokom. Bol to rok nabitý napätím. Takých rokov nebýva veľa. Na tajnom zasadaní prehovoril Chruščov o Stalinových zločinoch a tri roky po smrti “veľkého génia dejín” tak vybuchla rozbuška. Tajné zasadanie a Chruščovov referát sa nevyspytateľnými cestami rozletel po svete. Otras pre tých, čo dovtedy nezapochybovali a povzbudenie pre tých, čo v tichosti svoje rozčarovanie ukrývali dokonca i pred najbližšími priateľmi. Až po Stalinovej smrti (marec 1953) sa okovy dogmatického “realizmu” uvoľnili. No nie narýchlo a hlavne nie nadlho. Ospevovaný “reformátor” Nikita Chruščov, ktorý otvoril Pandorinu skrinku komunistických (nielen Stalinových) krvavých tajomstiev (masakry, udavačstvo, vraždy, hladomory, falošné doznania a popravy) vo svojom historicky jedinečnom tajnom prejave o Stalinových zločinoch (na XX. zjazde komunistov) sa po čase stal rovnakým diktátorom a nepriateľom slobody (poslal tanky na revolučnú Budapešť v r. 1956) rovnako v ideológii ako v umení. (Známa je Chruščovova “slávna diskusia” o jeho umeleckých “ideáloch” so sochárom Ernestom Neizvestnym, ktorá názorne vykreslila jeho ľudskú no najmä estetickú obmedzenosť). Slabý závan uvoľnenia, prísun materiálov o omnoho rozsiahlejšom pohybe v poľskej kultúre, u nás rýchlo utíchol v pohone na “revizionistov”.
Uplynulo odvtedy viac ako pol storočia a je čas vydať svedectvo o tých nádherne odvážnych rokoch, keď sme nabrali opatrnú odvahu pomenovávať veci pravým menom, hoci stále hrozilo nebezpečenstvo, že aj my, nestraníci sme sa mohli stať “revizionistami” a straníci “zradcami robotníckej triedy”. Ale už to natoľko neohrozovalo život ako začiatkom 50. rokov, iba možno “životnú úroveň”. Mladí však boli v položení “proletárov celého sveta” a nemali čo stratiť , “iba” okovy dogmatizmu a tak sa začali ozývať.
V roku 1956 debutovali knižne dvaja velikáni slovenskej slovesnej kultúry, básnici Miroslav Válek a Milan Rúfus, Prelomom pre mladú generáciu umelcov bolo, že v roku 1956 začala vychádzať Mladá tvorba a okolo nej ako motýle okolo lampy začali sa húfne združovať najlepšie mladé hlavy generácie, ktorá – ak si to pozorne všimneme – začala preformovávať vtedajšiu dobu na svoju podobu, podobu nesúhlasu s ňou, sprvoti opatrne a nesmelo ukrývanou pred ostražitým dohľadom, ale čoraz viac a viac presnejšie formulujúca svoje vlastné videnie sveta a zanechala na podobe kultúry tých a nasledujúcich rokov takú výraznú, pôvodnú a neprehliadnuteľnú stopu, že – hoci sa o to vedome a programovo ani neusilovala – vytvorila celkom osobitú epochu slovenskej kultúry. Z dnešného hľadiska videné: bol to generačný (ale nielen to) aj myšlienkový prevrat. V roku 1956 tiež začali vystavovať výtvarníci “galandovci”, ktorých otváracím prejavom na výstave privítal Milan Rúfus, popri nich organizovali svoju nefiguratívnu tvorbu na súkromných konfrontáciách nonfiguralisti, v roku 1956 zazneli prvé skladby hudobných modernistov a skupina Hudba dneška so svojou elektronickou hudbou (Kupkovič, Zeljenka), v roku 1956 začínali mladí slovenskí filmári sprvoti v dokumentárnom, neskôr hranom filme svoju nezmazateľnú epochu moderného slovenského filmu. Nenápadne – akoby sa iba máličko pohla zem. Ale nastali otrasy, predsa len sa pohla.
(pokračovanie)
