Zmapovať toto úsilie znamená ísť cestou k prameňom nesúhlasu. Lebo ten nesúhlas nemal svoj počiatok v roku 1956. A jeho nositeľom nebola iba generácia mladých, hoci tá bola (ako sa mladosti aj patrí) najsmelšia v odmietaní kompromisov, ktoré doba hojne ponúkala a rozličnými poctami aj odmeňovala a paralyzovala tak nesúhlas žiaľ u mnohých (nielen starších) konformistov. Kde sa to všetko začalo? Aká je prehistória toho otrasu s ďalekosiahlymi dôsledkami (ktoré sme vtedy ani netušili), veď po skončení hroznej vojny v roku 1945 sme boli predsa všetci plní nadšenia? Kde a prečo mizlo? Mladá generácia sa so zápalom (možno u menšiny aj z vypočítavosti) vrhla na znovuvybudovanie rozrumenej vlasti a nehľadiac na maoizmom voňajúcu epizódu “mládež vedie Brno” úprimne sa chystala s vyhrnutými rukami budovať svoju budúcnosť. Desať rokov od skončenia vojny trvalo postupné rozčarovanie z nových zmien, najmä po februári 1948 a postupným dozrievaním rástla u mnohých celkom výrazná skepsa, u mnohých iba akési tlmené potláčanie nesúhlasu. Milan Rúfus napísal vtedy svoju prvotinu Až dozrieme, sám netušiac, že spätne, po rokoch bude možno toto pomenovanie básnickej zbierky zdať aj ako výstraha a hrozba mocným, chápaná s tichým nenapísaným výkričníkom! V roku 1956 – zdá sa – už mnohí dozreli a začal sa zápas, ktorý s dramatickými pauzami trval až do novembra 1989. Ani túto prehistóriu nemožno vynechať, ak chceme pochopiť, kde sa vzal ten očividný pohyb v hĺbke duše tvorcov premeny. Sklamanie z vývoja spoločnosti prepuklo viditeľne na povrch, vyplavilo množstvo špinavého, dlho ukrývaného hnisu už v roku 1953, keď dvaja z protagonistov pomýleného socializmu, premeneného na teror, J.V. Stalin a Klement Gottwald zomreli. Smelo sa však ozvať iba pritlmeným šepotom, vtedy aj nebezpečným. Zemetrasenie v dušiach malo niekoľko vĺn, ja sa domnievam, že podnes nedoznelo, ale to je možno iba môj pocit. V každom prípade to bol tektonický zlom, po ktorom nastal zničujúci boj o to, kto ovládne uvoľnený priestor. A v ohni tohto boja sa potácala kultúra, verejne i neverejne činní kultúrni činitelia, umelci, ale aj ich obecenstvo. Smutná medzihra v samotnej komunistickej strane, keď začala kántriť svoje najlepšie mozgy (Clementis, Novomeský, Horváth, a Davisti vôbec) ba aj vtedajší Husák). Zrazu sa premýšľanie stalo hlavným nepriateľom Komunistických vládcov. Oprávnene sa báli jasného myslenia, ktoré ich usvedčovalo z lží. Začali sa popravy, hanebné donucovanie k ponižujúcim seba priznávaniam vymáhaných mučením a drogami. Popolom z Clementisa posypali zľadovatenú cestu aby sa auto nešmýkalo. Scéna ako z Danteho pekla, ibaže skutočná.
Tam kdesi možno umiestniť začiatok pohybu, ktorý prepukol na povrch už nahlas, hoci stále opatrne v roku 1956. Nezabúdajme, že v Maďarsku v októbri toho roku vypuklo krvavé protikomunistické povstanie. Nádej vkladaná do Chruščova sa rozplynula v hrmote sovietskych tankov a pachu krvi v Budapešti. Utajené boli ešte dávnejšie potlačené protesty vo vtedajšom Východnom Nemecku, rebélie a intelektuálny kvas v Poľsku. Ozveny tých protestov prenikali k nám v Bratislave cez Poľské kultúrne informačné stredisko už v rokoch 1954 a 55 v podobe cyklostylovaných správ a kultúrnych materiálov. Iľja Ehrenburg napísal svoj Odmäk, spisovateľ Pomerancev, podrobený ostrej kritike zo strany moci publikoval v prvých “samizdatoch”, dvaja odvážni Slováci z Ruska prepašovali rukopis románu Rakovina od vtedy izolovaného autora Solženicyna duchovne blízkeho slovenskému hnutiu. Tatarka vydáva v Kultúrnom živote svoju epochálnu esej Démona súhlasu.
V r . 1956 to bol aj pamätný II. zjazd spisovateľov, ktorý dosť rozhýbal intelektuálnu opozíciu a na čas ju aktivizoval. Bol to mocný signál aj pre nás! Impulz externý. Ale boli aj impulzy interné. Gorkého Nečasové úvahy, ktoré mi ešte na štúdiách dal prečítať Emil Vachek, keď som na tajnom krúžku obhajoval socializmus ako ideu o spravodlivosti.. “Gorkij správně řekl, že nelze vybudovat šťastnou budoucnost a spravedlnost násilím a krutostí – a té je revoluce plná.”
Moc striedala diskusiu so zbraňami. V roku 1955 začala vychádzať neobyčajne pútavá spisovateľská revue Světová literatura, ktorá doširoka otvárala okná do sveta, najmä smerom na západ. V redakcii sedeli L.Kundera, A.J.Liehm, E.Goldstücker, Jozef Škvorecký, spisovatelia rozhľadení a múdri, ktorí prekladali a uverejňovali autorov ako A. Camus, A.Shaff. To všetko rozširovalo obzory a uvoľňovalo “reťaze” systému.
Mne sa v mojej miestnosti lektorátu otvoril svet dokumentárneho filmu. Lektorát iba dvere delili od pracoviska Dokumentárneho filmu na Mostovej ulici, v ktorom sa postupne usídľovali moji priatelia, absolventi filmovej školy z Prahy: Stanislav Barabáš, Štefan Uher, Martin Hollý, Miroslav Horňák, Martin Slivka a ďalší. Pravda súčasnosti vo filme začala presakovať predovšetkým v dokumentárnom filme. Tam treba hľadať pramene prelomu v estetike slovenského filmu, jeho budúcej modernosti. Tvorcovia správne pochopili slovo “dokument” a začali trvať na tom, že “objektív zobrazuje objektívne”. Bol to sizyfovský zápas s predstavou moci, že skutočnosť možno prikrášliť (v mene perspektív prv ako sa zjaví v skutočnosti, to bola esencia vychádzajúca z “estetiky” socialistického “realizmu”). Bola to na tú dobu nebezpečne “rozvratná” téza,
likvidujúca na ružovo natieranú skutočnosť. Chvíľu trvalo, kým toto presvedčenie prešlo i na pôdu hraného filmu. V hranom filme vypukol prípad filmu Čisté ruky ako “odmäk v červenom rúchu”. Schvaľovanie v kine Slovan. Problém, či sa rubaška predsedu družstva ponáša na súdruha Stalina, a aj jeho fúzy sa s plnou vážnosťou posudzoval. Posudzovali okrem iných Ján Rozner, Vladimír Mináč, dramaturgička Monika Gajdošová sa triasla v obave, že príde o miesto, Roman Kaliský múdro mlčal. Táto crazy situácia (videné dnešnými očami) bola vtedy smrteľne nebezpečnou trhavinou, schopnou vybuchnúť. Všetci zúčastnení sa báli čosi “hriešne” povedať, hoci všetci videli a vedeli o čo ide. A tak záver bol – že sa rubaška a fúzy nepodobajú. Lettrich a Hrabovská, ktorí boli v ohrození života a po tomto verdikte si “oddýchli”. Nepomohli si. Na príkaz ortodoxného, strachom a zlosťou naplneného, strane oddaného aparátnika vo funkcii riaditeľa filmu Pavla Dubovského sa za mestom Bratislava udial historicky neslávny ojedinelý čin. Spaľovanie kópie pripomínalo stredovek spojený s fašistickou nenávisťou ku kultúre.
V tom istom roku 1956 sa nakrútil aj dokumentárny film Príbetská jar Jána Lacka, zobrazujúci nespokojných roľníkov v JRD. Napokon, po hrozbe sa sám Lacko diela vzdal. Odhováral som ho, zastal som sa ho v osobitnom článku v Mladej tvorbe. Nikdy nezabudnem na jeho zbabelosť, keď som mu vyčítal jeho postoj. Pripomenul mi omnoho neskoršieho Uhra po prelomovom roku 1968. Obaja argumentovali rovnako ”chcem nakrúcať filmy, nechcem byť hrdinom”. Podobný postoj zaujal aj Jozef Bobok po kritike “Presila šedivosti”, ktorý napísal v tých časoch dokonca do Pravdy a ktorý vyvolal nevôľu na najvyšších miestach. V rozhovore pred veľkým Baťom mi po sebakritike povedal: ”Ak vy chcete byť hrdinom, ja si chcem postaviť dom, preto robím to, čo robím”. Neviem, či ten dom napokon postavil, ale viem, že naše vzťahy boli až do jeho smrti na bode mrazu, ba z jeho strany zavanula na mňa aj citeľná nenávisť. Bol to veru rok, kde sa tríbili charaktery, ba aj zlyhávali radikálne postoje – do toho sa nikomu nechcelo. Myslel som si, v diskusiách presadzoval, dokonca publikoval v Mladej tvorbe myšlienku, že poslaním umenia je byť v opozícii voči moci . Prišiel z Prahy ďalší absolvent, mimoriadne nadaný scenárista Tibor Vichta. Priniesol námet a poviedku Prv, než skončí tento deň. To už fungovala tretia dramaturgická tvorivá skupina, ktorú sa podarilo presadiť, pro domo nazývaná “mládežnícka”. Viedla ju Monika Gajdošová, tiež absolventka školy. Tá prijala poviedku Prv než skončí tento deň do plánu. Ja som sa ujal dramaturgie látky. Bola to “bomba”, ktorá vzápätí mala vybuchnúť ideologickým škandálom. Bol to prelomový okamih.
Kauza Prv než skončí tento deň (ktorá práve vypukla) nás dala dokopy. Peter Solan, ktorý v tom čase už nakrúcal svoj hraný debut Čert nespí podľa predlohy Petra Karvaša už aj názvom svojho filmu signalizoval, že sa budú “diať veci”. Akože sa i diali. Už bolo jasné, kto je kto, karty boli rozdané. Začal sa zápas o pravdivý obraz skutočnosti v slovenskom filme. Dlhý, zložitý, no neodvratný.
