Plicka získal titul národného umelca ešte v dobe, kedy sa tieto ceny a tituly neudeľovali za politickú servilitu, ale za skutočné, priebojné a trvalé umelecké hodnoty, ktoré sú prínosom pre národnú kultúru. V Blatnici pri Martine r. 1988 v bývalej Prónayovej kúrii otvorili Múzeum Karola Plicku, ktoré hodno vidieť, lebo obsahuje nesmierne veľa krásnych, autentických fotografií a filmových kópií jeho diel.
Narodil sa v r. 1894 v českej rodine vo Viedni, bol etnomuzikológom, pripravoval sa na dráhu huslistu, no stal sa etnografom. Bol zakladateľom filmového odboru na Umelecko priemyslovej škole v Bratislave v r. 1937 (bola to prvá filmová škola v ČSR), bol spoluzakladateľom a prvým dekanom filmovej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe. Ešte predtým, od r. 1924 bol referentom Umeleckého odboru Matice slovenskej v Martine. Svoj film Zem spieva nakrútil v r. 1933 pre Maticu slovenskú (pôvodný materiál sa volá Po horách, po dolinách) a získal zaň cenu Zlatý pohár na medzinárodnom Bienále v Benátkach. Bol to prvý najvýznamnejší úspech slovenského filmu na medzinárodnom poli. Urobil nielen veľa pre meno Slovenska, ale aj prebudil záujem o túto “romantickú” zem v srdci Európy.
Plicka mal nielen oddaný a obdivný vzťah k slovenskej kultúre, ale jej aj vytvoril jeden z najvzácnejších a monumentálnych pomníkov tým, že zobrazil a zachytil dnes už takmer zaniknutý svet národnej kultúry. Objavil v slovenskej kultúre jej hodnoty nadčasové. Jeho prístup k tejto kultúre odstraňuje zdanlivý rozpor medzi ľudovosťou a modernosťou. Naopak: zvýrazňuje spätosť moderného umenia s koreňmi národnej kultúry, ktoré sú ponorené hlboko v jej ľudovej tvorbe.
Ľudová kultúra karpatskej oblasti sa zaraďuje pod súhrnný pojem “pastierska kultúra”. Teritórium pastierskej kultúry v Európe sleduje oblúk Karpát od rumunského Sedmohradska až po malokarpatské svahy, končiace v Bratislave. Pojem “pastierska kultúra” možno u niekoho vyvoláva pocit čohosi nižšieho, podradného, menejcenného a hlavne – nemoderného. Treba povedať, že pravdou je pravý opak. Pastierska kultúra všade na svete patrí medzi najcennejšie, tzv. pôvodné kultúry. Svojím obsahom i formou prudko kontrastuje s kultúrou neskoršou, umelou, mestskou i kultúrou šľachtických vrstiev. Ľudová kultúra, vznikajúca bez akéhokoľvek školenia, je rýdzim produktom hlbokého a čistého sveta pastierskeho ľudu. Jej prejavy majú fascinujúcu spontánnosť, akou nás dnes očarúva uvoľnená moderná umelecká tvorba. Mnohé tvarové podobnosti s modernou skulptúrou sú toho prekvapujúcim dôkazom. Drevené náhrobné dosky sa dajú vnímať ako moderné sochy – v tvare i podaní. Zväčšené detaily textilných výšiviek vytvárajú pôdorysy moderných kresieb alebo malieb. Zázemie ľudovej tvorby tvorí snaha poetizovať všednosť dňa, ozdobiť príbytok, odev, alebo nástroj práce. V tesnej spätosti so životom vytvára tak ľudové umenie prepotrebnú harmóniu človeka s prírodou a prostredím, v ktorom žije.
Moderné umenie na Slovensku vedome čerpalo z tejto studnice a nachádzalo v jej iskrivosti nevyčerpateľnú inšpiráciu, či už vo výtvarnom, hudobnom, slovesnom alebo filmovom umení. Z výtvarného umenia si pripomeňme tvorbu Miloša A. Bazovského, Martina Benku, Mikuláša Galandu, Janka Alexyho, Ľudovíta Fullu. Dnes na túto líniu nadväzujú sochári V. Kompánek, Andrej Rudavský, maliari Milan Paštéka, Milan Laluha a iní. Hodnota ich diela je vyššia a väčšia ako sa dnes vidí ich súčasníkom. Vždy, kedykoľvek ich tvorbu svet objavil, žasol nad toľkou, ešte neobjavenou krásou a silou slovenského umenia. Ak tieto hodnoty nie sú ešte pre svet dostatočne objavené a ocenené, príčinou je to, že aj samotné Slovensko sa iba v poslednej dobe (od svojho osamostatnenia) stalo predmetom čoraz viac narastajúceho záujmu. V hudbe je príkladom čerpania z tohto prameňa opera Krútňava od Eugena Suchoňa, no najmä jeho symfonická skladba Žalm zeme podkarpatskej ktoré využívajú zvláštnu tonalitu slovenských ľudových trávnic. Obidve diela sú už dnes svetoznáme. Nie sú to “ponášky” na ľudové umenie, ale moderné skladby a diela, ktoré čerpajú farebnú, tvarovú, či tonálnu inšpiráciu z mocného zdroja ľudovej tvorby. Rovnako moderná slovesná tvorba, reprezentovaná menami Dobroslav Chrobák, František Švantner, neskôr Dominik Tatarka (ktorý sa s obľubou sám predstavoval ako “karpatský pastier”), najnovšie i dielo Petra Jaroša (napr. zbierka poviedok Pradeno) čerpá svoje literárne postupy z ľudovej tvorby. V poézii je to viac ako očividné u Miroslava Válka a Milana Rúfusa, no i v tvorbe Jána Stachu. Literatúra nadväzuje na neobyčajne silnú, sugestívnu básnickú osobnosť Janka Kráľa, ktorý svojou imagináciou v mnohom dosahuje i presahuje tvorbu iného veľkého romantika anglického pôvodu lorda Byrona. Dokonca aj slovenskí nadrealisti z obdobia prvého slovenského štátu (1939-1945), táto neobyčajne významná umelecká generácia vo svojom zborníku Sen a skutočnosť umiestňuje korene svojej imaginácie do blízkosti dedičstva Janka Kráľa a demonštruje i teoreticky spätosť s ľudovou kultúrou svojej vlasti poukazom na podobne zvíchrenú imagináciu v slovenských ľudových rozprávkach (napr. Slncový kôň).
Preto nie je namieste dajaké skromné a zakríknuté hodnotenie tejto pastierskej kultúry. Napokon, veď z nej čerpala inšpiráciu aj iná skupina slovenskej umeleckej moderny, napríklad davisti (Novomeský, Clementis, Okáli, Jilemnický). Nie je namieste túto svoju spätosť zahanbene zastierať a tajiť, naopak, namieste je hrdo sa k nej hlásiť vo vedomí, že je to jeden z najčistejších prameňov pôvodnej európskej kultúry vôbec. Spomeňme si na kult pastierskej kultúry v starom Grécku (kolíske európskej kultúry), na povesť Dafnis a Chloe, pripamätajme si obľubu pastierskych hier v kráľovských záhradách v dobe rokoka, na módnu vlnu návratu k pastierskemu životu, ktorá sa zodvihla pod vplyvom diel Jeana Jacquesa Rousseaua, na Pastorálnu symfóniu Ludwiga van Beethovena – a to sú iba námatkovo vybrané fakty, mená a diela. Ale zaiste vystačia na to, aby sme sebavedome vystreli chrbát a pyšne sa k tejto tradícii prihlásili vo vedomí, že nám niektoré národy môžu iba závidieť naše klenoty.
Karol Plicka bol jedným z objaviteľov týchto studničiek a klenotníc. Bol okrem iného ešte aj vynikajúcim fotografom a zanechal popri filmoch po sebe množstvo nádherných fotografických podôb ľudí, krajiny, i architektúr (oltár majstra Pavla z Levoče). Mal ako fotograf i kritikov, nielen obdivovateľov. Kritika ako protipól Plickovmu obrazu Slovenska oprávnene označila vynikajúcu fotografku Irenu Blühovú, manželku maliara Imra Weinera-Kráľa. Tá sa – vzhľadom na svoju ľavicovú orientáciu - venovala oveľa viac ako Plicka sociálnej fotografii, u nej dominujú kritické obrazy chudoby a slovenskej biedy. Kým Plicka sa venoval tzv. nedeľnej podobe Slovenska, Blühová akcentovala jeho sociálnu podobu. A po veľkej kríze 1930 veru bolo čo zobrazovať. Plicka sa iba okrajovo zmienil o ťažkej práci žien, ktorých muži sa vybrali za more za prácou. Ich ženy museli zvládnuť ťažkú drinu poľnohospodárstva. Jeho doménou bol hlboký záujem o zdroje ľudiovej tvorby, ktoré považoval za hodnotné klenoty.
Bol to on, básnicky nadaný Karol Plicka, kto povedal, že "jazyk umenia smeruje k harmónii, k harmónii krásy a prírody" a treba ju iba objaviť. Pre seba i pre iných.
Vidí sa mi, že toto posolstvo si treba zapamätať a stotožniť sa s ním najmä teraz, keď sa zdá, že náplňou umenia sa stáva rozklad a disharmónia. Umenie, najmä dramatické, sa vždy zaujímalo o defekty, zlyhania, zločin, temné stránky zložitej ľudskej psychiky. Na to by sa dali citovať autori od Dostojevského po Zolu, Camusa, Eugena O´Neila, ale i starých gréckych autorov možno uviesť - Sofokles, Aischylos a ďalší, ktorých témy sa nikdy nevyhýbali tmavým stránkam života, skôr naopak. No zobrazovanie zla v týchto dielach malo svoj účel - ním bolo to, čo jeden z najväčších estetikov umenia Aristoteles vo svojej Poetike pomenoval: katharsis, čiže očista. Poslanie umenia tým jednoznačne definoval. Ak sa dnes spomínajú deštrukčné následky zobrazovania zla v masmédiách, ak sa voči tomu buduje obranný etický múr, je to preto, že práve toto poslanie - katharsis v prevažnej väčšine dnešnej masmediálnej produkcie absentuje. Často sa zlo, násilie heroizuje, zobrazuje sa tak, že sa vlastne stáva príťažlivým vzorom. A iba v tom je potrebné znova si pripomenúť (už v antike definované) poslanie umenia a vrátiť sa k nemu.
Treba sa vrátiť k čistým prameňom poézie. A pre takýto impulz k návratu nepoznám lepšie dielo, inšpiratívnejší počin ako práve dielo prof. Karola Plicku – nesmrteľný film, pomník zanikajúcej kultúre - Zem spieva.
