Po tomto spontánnom vystúpení a “šírení slovenskej kultúry v Prahe” sme v spoločnom húfe prešli na Petřín k hvezdárni, kde zase české dievčence roztúžene recitovali Karla Hynka Máchu: Byl pozdní večer, první máj, máj, lásky čas.
Nik nás nemusel do sprievodu nútiť, bolo to dobrovoľné.
Po nástupe do zamestnania nastal obrat, robili sa povinné zoznamy účastníkov a kádrový referent, súdruh Chlpatý s pomocníkmi pozorne sledoval kto sa sprievodu zúčastnil a kto nie. To sa mi (a nielen mne) riadne sprotivilo. Po druhom prvom máji ma súdruh Chlpatý káravo oslovil. "Súdruh, nevidel som ťa v sprievode na prvého mája! Vlani si tak isto nebol!! Ako to myslíš? Je to sviatok pracujúcich a ty ho sabotuješ! Ostatní filmári boli všetci!” Pohotovo a suverénne som zahlásil: “Na tribúnu si sa pozeral? Ja chodím totiž na tribúnu. V treťom rade zľava som mával, teba súdruh som videl a ty mňa nie?” Zmĺkol a zdalo sa mi, že sa trochu prihrbil. “Tak prepáč!” Všetky nasledujúce máje som statočne odsabotoval. Kádrovník ma už nikdy nenapomínal.
Na prvého mája som pravidelne cestoval do Brezna, kde mala moja dcéra Dagmar starých rodičov. Mala rok, či dva, tešila sa cestou v každej dedine, či meste, hrala hudba, sviatočne vyobliekaní ľudia do krojov, fábory a stavané máje. Nahovoril som jej, že to je preto, že ona má narodeniny. Narodila sa totiž prvého mája. Bola nadšená.
Dodnes s úsmevom na tie máje spomíname. Dcéra už žije v Kanade, ale istotne sa dnes usmieva svojej spomienke na prvomájové putovanie do Brezna.
