ZÁHRADY BEZ VTÁKOV
(Marginálie z vnútorného vyhnanstva)
Prvý deň: 8.I.1981
Motto:
“Sloboda bez vzdelania je nebezpečná,
vzdelanie bez slobody je zbytočné”
(J.F.Kennedy)
Hádam ani nejestvuje taká oblasť života, ktorá by nebola zachvátená akousi ponurou metastázou rozkladu. Hľadím okolo seba, prekvapený, pretože som si kdesi na dne (ozaj na dne) zachoval ono prvotné očarenie životom, ktoré sa človeku zjaví, keď začína. Vtedy sa svet vidí zázračne uspôsobený tomu aby podľahol našim čistým a vznešeným úmyslom, našej potrebe všetko riadne ponaprávať a zrekonštruovať. Dobre, vravím si: asi to bude tak, že mladý človek sa vrhne s elánom do práce na tom Augiášovom chlieve, ktorým je preňho svet a postupom práce a života ochabne, unaví sa, a keďže nie je Herkules, zbadá, že jeho síl je málo na tak veľké kvantá hnoja. Lenže to o čom vravím, to nie je vec mladosti a unavenej staroby. Táto pleseň rezignácie a zlomených nádejí javí Je volebné právo, mám právo voliť alebo nevoliť, nie povinnosť.sa mi všade, dokonca najmarkantnejšie u mladých, od ktorých som naopak čakal povzbudzujúcu injekciu pre seba, pre svoje ochabujúce úsilie nerezignovať.
Lenže steny, múry, nepriedušne vystavané okolo nás nedovoľujú už pomaly ani uvedomiť si situáciu, v ktorej sa nachádzame. U mladých napríklad prekvapí zarážajúca neznalosť možností (ktoré by boli, a ktoré sú inde vo svete pre mladých samozrejmosťou) práv, ktoré nevedia ani precítiť, pretože pomaly svoje putá považujú za normálny stav človeka a iba o to bojujú aby tie putá (povedzme) mali voľnejšie, prípadne mäkšie tapacírované ohnivá. Nevedia, čo je to naozaj slobodný človek, slobodný napríklad v premýšľaní , v odvahe zapochybovať o samotnom princípe spoločenského poriadku, a nie iba o jeho miernejších, či strmších modifikáciách. Nevedia si uvedomiť, že drôty na hraniciach nie sú pre zver, ktorá tade smie voľne prechádzať, ale pre človeka. Neuvedomujú si, že sú doživotne zatknutí bez spáchania zločinu a že iba ak sa slušne správajú, dostanú niekoľkodňový, či týždenný opušťák raz do Bulharska, raz do Juhoslávie alebo hoci do Japonska ak zaplatia viac ako ročný svoj plat.
Ale možné je, že si to ľudia i uvedomujú, ale pre zachovanie zdravia, vo vedomí bezvýchodiskovosti svojho položenia “vytesnia” tento stresujúci faktor do podvedomia a nepripustia si jeho hrot, lebo by sa museli duševne rozsypať. Alebo revoltovať, hovorím ja. Zarážajúce je totiž, že títo ľudia tak poslušne každých päť rokov kráčajú k volebným urnám, vonkoncom nie iritovaní paradoxom slova, ktoré na túto činnosť používajú: voľby. Okrem toho, že si nechcú pripustiť, že niet voľby, keďže niet alternatívneho riešenia a voľba môže nastať len tam, kde sa môžeš rozhodnúť pre niečo, alebo proti niečomu (a my “volíme” osoby, nie smerovanie), okrem toho si neuvedomujú, že majú ešte tretie právo a to je: nevoliť vôbec, nezúčastniť sa. Tak dlho sa pestuje potláčanie právneho vedomia u človeka, až sa zabudne, že je slobodný subjekt a vláda sa uchádza o to aby ju zvolil alebo nezvolil, alebo ignoroval. Nie on sa uchádza o priazeň, ale jeho priazeň potrebujú.. A ak si moc vymyslela volebný systém, kde niet voľby, je voľba iná: zavrhnúť volebný systém jeho ignorovaním. Niet volebnej povinnosti ako sa často masmédiá pokúšajú vsugerovať masám. Je právo voliť, nie povinnosť.
To všetko súvisí s pokriveninami i slov i iným významom slova, ktoré je vytrhnuté zo starého demokratického pôvodu a transplantované do fasády systému, ktorý je všetko iné než demokratický. Kde ostali slová “klasikov” o tom, že komunizmus bude esenciou všetkých doteraz vybojovaných práv a slobôd predchádzajúcich epoch plus oslobodenie od vykorisťovania majetkom. Na všetko sa zabudlo vo chvíli, keď si bojujúci proletár vybojoval možnosť sedieť v mäkkej leňoške, zvykol si nič nerobiť, len rozdeľovať úlohy a prácu iným. Komu však? Vydelili sa hádam noví proletári? O súčasnom “uvedomení” robotníkov by najlepšie vedel porozprávať palier na veľkej stavbe komunizmu, ktorý ak sa otočí chrbtom k robotníkom, môže si byť istý, že proletári sa oprú o čakany a zaujmú uvoľnený postoj rabov za Basu, či za feudálnych drábov. Proletári, ktorí vybojovali moc, zabudli doriešiť otázku: kto bude z proletárov proletár i naďalej a kto bude pán. Vytvorili si teda pevnú reťaz nomenklatúry o ktorej platí verš Janka Kráľa: “že obec nejedna je hŕba kujonov, držiacich sa preto ak´reťaz pospolu, aby ich hanebnosť mala moc zákonu...” Vytvorili skrátka novú buržoáziu a zastreli ju pláštikom “z vôle ľudu”, to sú tie zásterky, ktorými sa zakrýva nahota ako na Michelangelovej freske, aby pravda nepoburovala pokrytcov. Pavúčia sieť, do ktorej votkali pracujúceho človeka sa podobá onej hodvábnej niti z rozprávky, ktorou obmotala matka Víťazka natoľko, že sa nemohol pohnúť.
Po prvé nemám kam ísť. A keby som aj mal ku komu, nemám sa o čom s kým rozprávať. Mal by som sa síce, ale musel by som ponajprv zisťovať diskrétnym testovaním akého je dotyčný presvedčenia. Ani nie tak presvedčenia, teda: neskúmal by som, čo si myslí naozaj to by ostatne mohlo byť predmetom nášho voľného hovoru. Skôr by som musel zistiť či náhodou môj spolubesedník, a to i priateľ, nie je natoľko režimu existenčne zaviazaný, že by i predo mnou hovoril čosi iné (aby sám pred sebou nestrácal tvár) a ja taktiež, lebo by som riskoval, že správy o mojom ozajstnom zmýšľaní sa jeho “táravosťou” rozšíria a tým mi uškodí. Nie všetci totiž vedia totiž mlčať a nie všetci sú natoľko statoční, aby odolali pokušeniu jemne a nenápadne si šplhnúť pred niekým tretím, ktorý im bude (môže byť) prospešný, ak získa istotu, že sú to ľudia jemu blízki, pretože sú s porozumením pre cudziu bezcharakternosť sami bezcharakterní, vedia o tom a majú to zahrnuté v kalkulácii svojej existencie, “vytesnené” pred bránou morálky- Alebo len z číreho strachu. Alebo z čírej vypočítavosti, sebavedomo obnaženej. Alebo (najčastejšie) z uspokojenia, že spolu hrajú v tichom dohovore pravidlá “fair” hry, v ktorej konáme bezcharakterne s vedomím, že vinu za naše konanie nesie ktosi iný, nie vy. Kto sa tu skrátka neskoro, alebo “nesprávne” zorientuje, je stratený, je pre ostatných hráčov hry nebezpečný a ako zrkadlo, cez ktoré vidno dieru v pravidlách je aj nepríjemný a treba ho zlikvidovať. Pomáha tu sústavná bdelosť, teória o permanentnej revolúcii pomáha vytvárať permanentných nepriateľov, alebo možných nepriateľov, ich likvidovanie posilňuje svalstvo straníckej organizácie, vnútornú disciplínu a je nenápadným mementom pre tých, ktorí koketujú s myšlienkou nepodriadiť sa dohodnutým, či vnúteným pravidlám spoločenskej hry na všeobecný súhlas s práve prijatým uznesením “v mene všetkých”. Toto sa stáva každodennou skúsenosťou, je to naša situácia, údel, či osud, podľa toho aké kritériá použijeme pri hodnotení.
Potreboval som napríklad poslať priateľke, ktorá sa vydala do New Yorku jej rukopisy, ktoré tu napísala ešte ako slobodná študentka, zaujímajúca sa o literatúru a dramatické umenie. Texty politicky absolútne nevinné, koncept románu o bizarnej neopätovanej láske, verše, avantgardný scenár o výtvarných umelcoch, hľadajúcich pravdivé vzťahy medzi ľuďmi. Čo je pre našu situáciu charakteristické: varoval som ju, aby pri svojej prvej návšteve u nás nebrala rukopisy so sebou, pretože to sa hľadá (na hraniciach) teraz viac ako heroín, aby to nechala u mňa, že jej to pošlem, keď pôjdem do Maďarska, pretože viem, že tam sa písaným textom pohraničiari neboja, navyše mu neporozumejú, skrátka, je tam voľnejšia atmosféra. Uvedomil som si však súčasne, ako je už vlastne ten priznaný strach pre mňa zahanbujúci.
*
26.XI.1981
Jeden z neriešiteľných problémov nedemokratickej moci je jej potreba inteligencie a súčasne strach z nej. Vzdelaný človek, ktorý je i napriek upchávaným kanálom informácií predsa len dobre informovaný aspoň o bežných podmienkach existencie vo svete slobody, veľmi zle znáša dirigovanie, ktoré s obľubou používajú polovzdelaní politrukovia voči vzdelanej vede, vediacemu a vidiacemu umeniu. Košík, ktorý by radi dali na ústa, sa nedá nosiť tam, kde sa voľne, neorganizovane združujú vedci i umelci medzi sebou, v debatách, ktoré necenzuruje strana ani nastrčení špehovia. Výsledkom takýchto debát a mini krúžkov je rastúce spoločné vedomie o neudržateľnosti daného stavu, vedomie, ktoré nie je možné oddeliť od pracovníka vo chvíli, keď v práci sadá k svojej pracovnej úlohe, keď má riešiť dajaký závažný spoločenský, či umelecký problém.. Podstatu tohto privátneho poznania musí zasunúť, “vytesniť” mimo pole svojej činnosti. Pri plnom vedomí koná tak, ako človek postihnutý schizofréniou koná impulzívne: rozdvojuje sa. Je celkom pochopiteľné, že nie je mysliteľné, aby konal proti svojmu presvedčeniu- Musí ho však maskovať. Sme svedkami najdômyselnejších maskovacích operácií, za ktoré sa inteligentný človek musí skrývať, aby ho číhajúca moc neidentifikovala, aby nezistila jeho naozajstné zmýšľanie, netrestala ho, prípadne jeho najbližších: ide najmä o deti, ktoré sa napr. pripravujú na vysokú školu, kde kádrový posudok o rodičoch hrá významnú rolu.
Vzdelaný človek napríklad uvažuje: ak moc, ktorá sa zbavila samokontroly, svojej spätnej väzby a stáva sa tak diktatúrou (monopolom, totalitou, či ako sa zvykne nazývať tento “model” moci) sa vykoľají vplyvom erózie znútra o ktorej som hovoril, alebo rozkladu zvonka, ktorý je výsledkom zlých, napr. ekonomických rozhodnutí, jej vykoľajenie možno považovať za logický dôsledok spoločenských a prírodných zákonov. Jej rozpad je zákonitý. Keďže sa usiluje stlačiť nestlačiteľné (čiže od prírody slobodného človeka, čo je conditio sine qua non!), vytvára taký vnútorný tlak, ktorému žiadna obruč neodolá. V potrebe modernizovať sa školí (moc) čím ďalej tým viac vzdelancov, produkuje inteligenciu, ktorá práve vďaka svojej nadobudnutej vzdelanosti rozpoznáva, že moc je neliečiteľne chorá, neudržateľne neinteligentná a vykonáva také rozhodnutia, ktoré vedú k jej zániku. Je to práve preto, že tieto rozhodnutia dávajú prednosť politickým (je to však omyl, nejde o politiku, lež o jej paródiu!) verdiktom pred logickými, racionálnymi. Racionalita, tak halasne mocou hlásaná je súčasne jej hrobom. To, čo oni (mocní) nazývajú politikou, je často len veľmi zle maskovaný obyčajný pud sebazáchovy, ktorý s ozajstnou, vedecky a ideologicky podloženou politikou nemá nič spoločné. Za toto “politické” sa však skrývajú práve tí najmenej schopní. Tí dokonale využili slabinu moci, ktorá chce byť okiadzaná a obklopená nemysliacimi prikyvovačmi, obklopili ju, prikyvovali jej, aby si stihli vydobyť výhody, ktorými takto lichôtkami opitá moc odmeňovala, až vytvorili nedýchateľné ovzdušie, v ktorom sa i moc musí zadusiť. Moc správne pochopila, že stratila priazeň skutočne mysliacich (je to pravdepodobne intuitívne poznanie, či hlásenie zvedov?) a vediac, že udržanie hoci i len prostého členstva v strane si musí dajako zaistiť, používa týchto výhod na získavanie verných prívržencov. Pancier sa uzatvára a preplňuje. Kým sa uzatvoril, stihli dovnútra preniknúť zástupy parazitov, absolútnych meštiakov, ktorým ide iba o výhody. Títo privandrovalci rýchlo pochopili “hru” a zahájili poľovačku na každého nezávisle rozmýšľajúceho človeka. Pravdaže, veď nezávislý sa vyznačuje najmä tým, že ho nemožno získať, kúpiť, tým je oveľa nebezpečnejší, než otvorený nepriateľ, ktorého možno aspoň formálne obžalovať z neúčasti na verejnom happeningu. Nezávislého nemožno polapiť, vždy si bude myslieť svoje a čo je najhoršie: to čo si myslí, bude aj hovoriť a nahlodávať tak tých, ktorých pochybnosti síce zaplavili, no nevedia si ch tak exaktne definovať. Nezávislý – to je vediaci. Bludný kruh sa uzatvára: ako sa zbaviť vediacich, keď ich potrebujeme, keď bez nich by sa nerozbehla ani atómka, ani Slovnaft, ani by nevznikli špičkové diela, ktorými možno vo svete dokumentovať kultúrnosť moci. Treba teda vyriešiť aspoň úlohu: ako ich spacifikovať. A tomu slúžia rôzne oceňovania, verejné uznania a pochvaly a rády, spojené zavše s citeľnými materiálnymi výhodami. Časť inteligencie skutočne prijme túto hru. Sú to tí, ktorým sa nepodarilo preniknúť do panciera, avšak túžia aspoň sa podieľať na výhodách. Ale čo s tou zvyšnou, nie malou časťou vedy a umenia? Čo s ňou? Čo s tými, ktorí sú naozaj nezávislí a bez ktorých to nejde?
*
Vladimír Mináč mal vraj (sám som nevidel) reláciu o slovenskom humore s Lasicom a Satinským v televízii. Relácie o tomto programe sa absolútne zhodujú v jednom: Mináčovo vystúpenie bolo trápne, senilné, nič nevraviace, alebo vraviace polopravdy. Zachytil som myšlienku, ktorou sa dávnejšie zaoberám: jestvuje vôbec slovenský humor? Podľa Mináča niečo také nie je, lebo “postavenie slovenského národa v histórii bolo také ťažké a existenciálne, že to vylučovalo humor”. Neviem, či je to možné tvrdiť. Židia napríklad vytvárali humor i v koncentráku (Grün pri pohľade na úbohé palandy:” Ja neviem, Kohn, ale ak na to nemám, tak nebudujem koncentrák, nie?”) Ťažko si predstaviť horšie postavenie človeka ako v nacistickom koncentráku. A pritom, hľa: ventil humoru funguje. Myslím si, že zmysel pre humor súvisí dajako s inteligenciou národa. Nemyslí, pravdaže, žeby Slováci boli neinteligentní, ale slovenský človek ako keby zdomácnel vo svojej krivde a začal si zvykať na svoje utrpenie, ba dokonca našiel v ňom zaľúbenie, heroizoval si ho, absolútnu poníženosť povýšil (z núdze) na cnosť. Neslobodno zabúdať, že tu i pokora, hlásaná kresťanskou cirkvou zohrala svoju rolu. No to, čo sa klinicky prejavuje u jednotlivca: strata sebavedomia a komplex trvalej menejcennosti, možno zaznamenať i u národa. A ako u jednotlivca, i u národa z tohto pocitu môžu vznikať napr. prekrásne umelecké výtvory (pasivita sublimovaná v tvorbe), ale na životaschopnosti jednotlivca i národa to zanecháva trvalé stopy. Utrpenie Kristovo a jeho sebaobetovanie v mene lásky nachádza – a to je zaujímavé – živnú pôdu práve u slabých, ponížených, zdeptaných, nesamostatných, pokorených, podupaných; heroizovanie tohto utrpenia je nápadné i u jednotlivcov, ktorí trpia nedostatkom sebadôvery. Z psychologického hľadiska je pochopiteľné, že slabý hľadá silnú oporu. V kresťanstve ju nachádza. Všimnime si ateizmus Nietscheho a tejto súvislosti a jeho kult vôle, sily a moci. Všimnime si ako pudovo nenávidí kresťanstvo a miluje pohanské, prírodné mýty. Slovenská odovzdanosť do vôle Božej sa mohla prejaviť i v tom, že národ nebol schopný odporu, ktorý je známkou, rodným listom humoru (preto sa ho tyrani tak boja!). Slobodu si vykúpil sedliak nevoľník zaplatením desiatku. No čo sa stalo s jeho vyššou slobodou, duchovnou? Nie je pravda, že by humor u nás chýbal. Je dosť dokladov o tom nielen u Chalupku, Záborského, Laskomerského a i., ale i v porekadlách, prísloviach, kde je ozaj bohatá studňa irónie, posmechu, vtipu. Zrejme fungovala obranná úloha humoru i u sedliakov-nevoľníkov. No neprejavila sa tak okato ako u Čechov v Havlíčkovi, potom v Haškovi, kde český “chytrák” (aj u Tyla napr.) fištrónom víťazí nad mocou a pokorujúcim poddanstvom. Táto “chytrosť” je na Slovensku redšia. Je tu aj menej slovenskej inteligencie. Napr. už rok po vydaní sa v Čechách preložil Gogoľ. Ako dlho to trvalo u nás? Na Slovensku (o.i.) ešte aj farári a učitelia prenasledovali humor ako niečo “nevážne” v časoch, kedy bolo treba pateticky horieť za národné veci. Veď si len pripomeňme Štúrov filisterský odpor k manželstvu v mene národa. Dnes je to také nepochopiteľné,, že sa tento odpor vysvetľuje (vraj) jeho latentnou homosexualitou. Ale vtedy sa to bralo vážne. Myslím si však, že keby sa pozbieral starý humor na Slovensku, roztrúsený po časopisoch (Černokňažník napr. alebo kalendáre), vo veselohrách, ústne tradovaných anekdotách, vyvrátilo by sa pesimistické Mináčovo tvrdenie. Bol by to napokon pekný úkol pre vydavateľstvá. Lenže: asi by dnes cenzúra neprepustila protimaďarské jedovatosti a pod. a tak večným uhládzaním a večnou ohľaduplnosťou ku všetkým len nie k vlastnej tradícii, by sme len dosvedčili a dotvrdili, že sme “národ holubičí” (heroizovanie pokory!), ale len preto, že sme vlastne zbabelí, a keďže sme zbabelí, ani poriadne dejiny nemôžeme mať.
*
O zbabelosti a strachu by sa teraz, najmä v súvislosti so štatáriom v Poľsku, dala napísať celá kniha. Obnažená diktatúra na jednej strane a na strane druhej ľud, ktorý pôvodne mal byť osnovateľom diktatúry. Zámena prvého pádu “diktatúra proletariátu” siedmym pádom (komu?) “diktatúra - proletariátu”. O tom však inokedy
*
Diskotéky sú spôsobom ako zamestnať mládež a odpútať ich (formou, s ktorou zreteľne súhlasia) od naozajstných problémov súčasnosti. V disko sa dá uvoľniť, oddýchnuť, zabudnúť. Akási akustická marihuana, ponúknutá v masovom meradle. Radšej nech “nám” mládež kvíli a divie v organizovaných disko akoby mala premýšľať o svete, filozofii, o svojom poslaní na Zemi, krátkosti ľudského života a povinnosti niečím ho naplniť, dať mu okrem vegetovania aj určitý zmysel, poslanie; skrátka vyblokuje sa to, čím sa mládež zvyčajne okolo dvadsiatky zvykne zaoberať v mysli. No nevidí sa mi, že by to bolo úspešné manipulovanie. Mládež spolu s rockom prijíma aj určitý spôsob myslenia – veď nie sú to častušky, ale rock! Pripomínam si, ako sme my (devätnásťroční) na Trati mládeže a Trati družby do omrzenia omieľali budovateľské piesne. Lenže vtedy (v r.1949) bola ešte revolučná myšlienka (pre nás) čistá. No – viem, ale nebolo ešte ani Maďarsko, ani Stalinova demýtizovaná postava. Ani československá Jar, Poľsko, Afganistan a všetky tie údery pod pás ako Lumumba a Mobutu, tá utilitárna filozofia “Kam vietor, tam plášť” ani zástup “vedcov”. Skrátka, vtedy nebolo ešte tak zahanbujúce veriť v devätnástich na čistotu sociálnej ideje. A predsa vpád swingu, be-bopu, vôbec jazzu a amerických filmov znamenali len trochu pootvorené okná – a premýšľajúca mládež sa musela zvrtnúť, pod vplyvom týchto mocných katalyzátorov dozrieť a potom sa rozhodnúť: alebo kolaborovať s vedomím, že stojím síce na nesprávnej strane, ale má to svoje výhody, alebo – hľadať myšlienkový protipól. Tu sa to začalo štiepiť podľa založenia, vedenia, znalostí a často iba tradície na :1)návrat k viere, alebo 2) na voľné demokratické zmýšľanie. Objavovala sa zrazu grécka demokracia, sloboda (tu urobili veľa existencialisti, keďže tak nástojčivo túto kategóriu premyli – viď Camus, Sartre). A myšlienky, pôvodne vyvolané slobodnou, uvoľnenou a veľmi demokratickou hudbou (jazz) začali sa odpútavať a poznávať, že pôvodne čistá myšlienka o oslobodení človeka znamená vlastne jeho sputnanie, okradnutie i o to málo slobody, ktoré mal človek predtým. Vytriezvenie a prebudenie – ale už v totalite a v putách, ktoré budú celé generácie odteraz bolestivo zo seba strhávať, pričom nie je celkom isté, či sa nám (im to podarí bez plameňa vojny. Som optimistom a verím, že sa to podarí. Diskotéky sú totiž priznaním rozpadu, nemožnosti zakázať to tak sú pokusom aspoň to usmerniť a dostať pod kontrolu. Lenže súčasne s rockom a oblečením vstupuje do života mládeže i demokracia, rozpad totality a ten sa – podobne ako rock, nedá zadržať. Nik nevymyslel totiž ešte (našťastie) nástroj na ovládanie myslenia. Myslenie je to jediné posledné pole slobody, do ktorého – ak nechcem – totalita nemá prístup. Zatiaľ.
1982
Paradoxná je situácia v Poľsku, kde rovnako ako u nás v r. 1968 bol celý národ vyhlásený za nepriateľa štátu, strieľa sa do ľudí, ktorí spievajú štátnu hymnu, vláda má strach z ľudu. Je to starý model, v dejinách sa často opakuje, no nebolo ešte v dejinách situácia, aby robotnícka vláda strieľala do robotníkov. Máme v nahrávacej hale na chodbe obraz C. Belana Krompašská vzbura. Robotníci pred hlavňami četníkov. Nik netušil ako dnes tento obraz aktuálne zazvučal. Tak, že keď herci idú okolo tohto obrazu do nahrávacej haly, usmievajú sa s hlavami sklonenými k zemi aby ich úsmev nik nevidel. Je to do očí bijúca analógia. Je to dramatické priznanie krachu tých, ktorí si mysleli, že možno socializmus, údajne najslobodnejšie a najoslobodzujúcejšie zriadenie, vybudovať bez slobody. Je to osudné pošmyknutie sa ideológie do sprostého násilia na človeku. Napokon katovickí baníci, ktorí dramaticky zahatali dynamitom vchod za sebou pod zem, zreteľne podčiarkli tragiku tejto doby. A dynamitom vyznačili aj historickú ironickú bodku za bludnou cestou. Veru, trpká bola cesta od úžasu a nadšenia povojnových rokov, kedy sa nám toto nové, pragmatické náboženstvo tak oslepujúcim spôsobom vrezalo do sŕdc a myslí – k dnešnému (ba už včerajšiemu) rozčarovaniu z bludnej cesty. Vedec, ktorý skúma a narazí na slepú a bezvýchodiskovú trasu svojho výskumu, musí sa vrátiť k východisku. Aké vlastne boli naše východiská? Musíme o tom dlho a sústredene uvažovať, aby sme znovu nezablúdili. Sme povinní to urobiť, pretože : slovami Laca Novomeského “tragika veci je v tom.....predovšetkým v tom, že sme o tejto veci presvedčovali nášho čitateľa, že sme mýlili a pomýlili celú generáciu, ktoré stojí....rozpačitá, bezradná, zbavená istoty a bez pôdy pod nohami. Jej musíme vrátiť dôveru, vieru a pravdu, ktorú ale musíme nájsť sami v sebe ”.
Pravda je to. Jedni viac, iní menej, ale tým sa miera zodpovednosti neznižuje. Všetci sme vlastne prispeli k tomu, že dnešná mladá generácia ani nevie uvažovať slobodne a svoj žalár chápe a obhajuje ako rozumný poriadok vecí. Keď som počúval Grušovu úvahu o cenzúre, nevdojak mi napadlo, že jeho myšlienky sa dajú rozšíriť, že cenzúra, to sú tie ostnaté drôty na hraniciach, ktoré už mnohí ani nevidia, alebo ak ich vidia, nevzbudzujú v nich to, čo by v zdravej mysli zákonite vyvolať mali: totiž pocit odporu, vzbury proti väzeniu a väznici. Je pravda, že toto na západe nepochopia nikdy, lebo oni považujú slobodu za garantovanú istotu, niečo ako vzduch, ktorý samozrejme dýchajú. A tak – ako cenzúra je neviditeľná v nás, cenzurujeme si už i predpoklady k tvorbe, je v nás i ostnatý drôt, každý ho nosíme ako vlčiak obojok a vždy ho zacítime ak sa nevdojak alebo vedome chceme vychýliť z určenej cesty. Človek sa tu ocitá na hranici medzi existenciou a neexistenciou. Jeho existencia je podmienená poslušnosťou bez premýšľania a pochybností. Ale veď to sme sa vrátili do temného stredoveku, kedy bolo hriechom, áno, smrteľným hriechom myslenie mimo dogmy. Trestalo sa ťažkými fyzickými trestami a zvlášť zanovité premýšľanie – upálením. Neslobodno si myslieť, že hranica v Kostnici (ktorá je vďaka dejinám najviditeľnejšia) bola jediným plameňom, ktorým chcela cirkev zlikvidovať opozičné (alebo len iné) myslenie! Plamene a spálené telá lemujú ako tragické fakle celú cestu od dogmy k poznaniu. Čo bolo slobodnejšie horelo nemilosrdne a plénum to považovalo za normálne. Dobre, ale mysleli sme si, že sme urobili krok vpred! Nie. Vraciame sa k fašizmu. Prenasledujú sa dnes ľudia pre presvedčenie s rovnakou ak nie väčšou (pretože rafinovanejšou) brutálnosťou ako za Hitlera. Ba trestajú sa ľudia aj za nespáchané viny, za dedičný hriech (deti mnohých z nás). Porovnajme si deti židovských rodín a ľudí s tými, ktorí trpia ich osudom vydedencov, hoci nie sú židia! Ozaj porovnajme! Sú jedinci i u nás, ktorí otvorene odmietli byť prevodovými pákami a kolieskom v stroji, riadenom z centra. &sú to ľudia s rebelujúcou mysľou, ktorá neznesie zotročenie, ktorá vyžaduje priestor pre slobodnú a nezávislú úvahu. Nemienia sa zmieriť s tým, že im ktosi vopred určí k akému výsledku má dospieť ich uvažovanie, ponechajúc im veľkoryso slobodu voľby spôsobu ako k tomuto výsledku dospieť, tu, v tomto priestore majú možnosť vyniknúť nápaditosťou, originalitou, zložitými pseudovedeckými zákrutami, osobným ornamentom smú prispieť k vopred stanovenému logickému súdu, smú “slobodne” vymýšľať spätne k tomuto súdu najroztodivnejšie premisy a vyznamenať sa svojskosťou, originalitou, ktorá je tiež veľkoryso odmeňovaná rádmi, laureátstvom, výhodami, verejným uznaním. Tragika mnohých je i v tom, že si naozaj neuvedomujú stanovený rámec svojho myslenia ochotne cvičia túto ohraničenú spartakiádu s predpísanými pravidlami, ozaj sa domnievajú, že myslia, hoci iba spĺňajú očakávania, ktoré sa do nich vkladajú. A oni servilnou intuíciou psov vycítia, čo si želá pán a ozdobne spĺňajú jeho, už ani nie vyslovené želania. Než takto vymedzene myslieť, to radšej nemyslieť. Neviditeľné elektrické drôty uštedria ranu každému, kto sa vo svojom myslení dotkne hranice, za ktorú nesmie. A tak sa – pre pokoj svoj a svojej rodiny – vráti poslušne do košiara. Alebo nie, a potom ho stihne sud vydedenca, nedokázateľne odstavovaného, okolo ktorého sa napokon vytvorí atmosféra neschopnosti. Jeho neschopnosť adaptácie všeobecnému trendu všetci tí, čo sa prispôsobili, ochotne označia za anomáliu. Pretože keby to neurobili, ich život a myslenie by sa muselo aj im samým javiť ako obludné a prázdne, bez zmyslu. Z pudu sebazáchovy tak neurobia, potichu sa združia na nenápadné zlikvidovanie toho, kto im svojim nezávislým myslením vlastne nechtiac nastavuje zrkadlo. Tak napríklad oficiálna propaganda označí V.Havla za neschopného dramatika a prví, čo tomu radi uveria sú Solovič a Kákoš. Pochopiteľne. Medzi nimi a podobnými (Trapl a Dietl) musí panovať nevyslovená zhoda názorov, v tomto bode aspoň. Máloktorý režim dal tak výrazne, zreteľne a pádne najavo, že sa nekonformné myslenie neopláca. Vysoká cena konformity je dnes už nutná pretože bez nej by ich bolo málo. Málo je zapálených revolucionárov chudoby, ktorí ostali aj jej vyznavačmi. Nuž si musí režim kupovať súhlas vysokou cenou. Zo spoločného sa ľahko rozhadzuje. Tam, kde rastú len ceny a nejestvuje tlak odborov na mzdy! Apropos odbory: k akému absurdnému rozmýšľaniu môže priviesť pracujúcich život bez ozajstných odborov prejavili títo dobrovoľne sputnaní pracujúci u nás v podniku, keď dobrovoľne navrhovali také úpravy svojich platov a výkonov, ktoré ich viditeľne (nie skryto) poškodzovali! Sami, n výzvu riaditeľa podávali návrhy, kde a ako sa im má ubrať z príjmov! Zdalo sa mi, že neverím vlastným ušiam. Spýtal som sa, či si vôbec uvedomujú, akú funkciu v ľudskom živote majú spĺňať odbory a čo je ich skutočné poslanie. Odvetili mi, že sú realistickí a či budú alebo nebudú súhlasiť, nariadenie sa uskutoční a tak využívajú možnosť toto nariadenie aspoň modifikovať. Povedal som, že ak sa takéto nariadenie uskutoční (tiež o tom nepochybujem), je našou povinnosťou dať najavo, že sa tak deje s našim nesúhlasom, proti našej vôli. Nesmieme poskytnúť režimu to, po čom najviac baží: aby sa všetky tie svinstvá akoby diali so súhlasom pracujúcich. Vlastne sa dejú nie “akoby so súhlasom”, dejú sa so súhlasom. Ľudia a ich myslenie sú už natoľko zmanipulované, že sami navrhujú cifry o ktoré sa má ich plat znížiť. Musel som im pripomenúť Zápotockého heslo z 1. republiky: ani muže ze závodu, ani haléř ze mzdy!, ktoré používali robotníci proti buržoázii, no potom som bol v ich očiach veľký kacír, odvážny rebel. Usmial som sa myšlienke akého našiel Zápotocký pokračovateľa. Ale bolo mi do zúfania zle, pretože som videl, že ľudí bude treba učiť chodiť a hláskovať ako malé deti, keď sa učia chodiť a hovoriť, učiť ich abecedu slobody, vedomiu toho, že sloboda je prirodzený stav človeka a bez nej hynie ako druh, jednoducho vykape a ani si nezaslúži lepší osud ak by toto ohlúpnutie malo byť masovým zjavom. Spomínam si na Janka Kráľa “Načo som ja jeden živý medzi mŕtvych na svet prišiel...” Muselo mu byť veľmi zúfalo i otupno na svete, pretože vtedajšia zabednenosť bola rozšírenejšia než dnes. Dnes ľudia zabúdajú, že majú silu, obrovskú moc, že tu nie sú oni preto aby vláda mala komu vládnuť, ale že vláda je povinná riadiť sa vôľou väčšiny! Ach, rojko! Ako ľahko sa ľudia zbavili slobody a ako ťažko bude k nej sa vrátiť!
Mocné páky moci sa opierajú o novovzniklú triedu, ktorá má príťažlivé výhody a iba podľa týchto výhod sa dá rozoznať a definovať, keďže v klasickej marxistickej teórii tried sa s ňou vlastne nepočítalo. Keďže ide o nomenklatúrne kádre, zvykne sa o tejto triede hovoriť ako o nomenklatúre. Výhody, ktorými sa komunisti korumpujú navzájom sú: byty – majú štátne byty, dostávajú ich bez zvláštnych ťažkostí. Inak by museli zaplatiť družstevný byt s vysokým nájomným. Priemer za byt je 27.000.- so 600.-Kčs mesačne. Ich deti sa bez problémov dostávajú do škôl, bez ohľadu na to aké majú schopnosti. Pretože sa zriedka stane aby išlo o nadpriemerného jedinca, úroveň inteligentov, ktorých škola produkuje je často katastrofálna a to najmä v oblasti, kde by mala byť elitná, teda v ekonomike. Vysoká škola ekonomická sa hemží protekčnými hlupáčikmi, ktorí raz budú riadiť podniky. Tak si nomenklatúra pripravuje vlastný pohreb. Starostlivosť o zdravie tejto nomenklatúry je absolútna. Tak ako by mali vyzerať nemocnice, tak vyzerajú iba stranícke sanatóriá. U nás na Kramároch. Tam sa však dostanú iba títo vyvolení. Sústreďujú si tam najlepšie kádre i keď s ťažkosťami, pretože potrebujú tých spoľahlivých, veď ide o ich životy, no práve títo politicky spoľahliví sú najmenší odborníci, keďže sa dostali ma medicínu cestou nomenklatúrnej protekcie. Tak sa musia oddať špecialistom, ktorým však politicky nemôžu tak celkom veriť. Sme v bludnom kruhu, ktorý si nomenklatúra sama spôsobila. Takže nie sú zriedkavé konzultácie s naozajstnými odborníkmi, pracujúcimi mimo sanatória. Ba títo špecialisti majú väčšiu dôveru samotnej nomenklatúry, pretože ona sama predsa najlepšie vie, že to musí byť naozaj odborník, ktorý vyštuduje a uplatní sa, získa medzinárodné meno, hoci nie je v nomenklatúre. Potom je tu otázka áut, ich lacného nákupu. Ide o domáce a najmä zahraničné značky, ktoré sa predávajú pod cenu a mimo poradovníka. Ide aj o zahraničný nábytok, šaty, potraviny, kozmetiku, zariadenie bytov, rádiá a televízory, pračky, chladničky a pod., ktoré sú normálnemu smrteľníkovi nedostupné. Vždy ide o západné značky, nikdy nie moskovské- V tomto smere je celá nomenklatúra jednoznačne orientovaná na západ. Sama veľmi dobre vie, kde je ozaj kvalitný tovar. A pretože jej je prístupný i za zvýhodnené ceny, je to významný prvok v korupcii. Ide tiež o často nedostupný stavebný materiál. Taká istá situácia je v potravinách. Mnohé druhy mäsa dostať iba v tzv. diplomatických predajniach. Exkluzívny západný potravinársky tovar, to, čo na domácom trhu nedostať, všetko sa nájde vo vyhradených predajniach. Privilégiá sú i v penziách. Nomenklatúra je najvyššie bodovaná a okrem toho na 99% má tzv. 255 § o zvýhodnení vojnou poškodených. Výhody nomenklatúry sú zjavné i v každom zamestnaní. Napr. pri 22 režiséroch na Kolibe najprv musia dostať prácu straníci, potom ostatní zaslúžilí a tí, čo sa účinne votrú do priazne. Treba podotknúť, že “práca” znamená ročný príjem okolo 1000.000.- Kčs. Že potom aj inteligentní ľudia podľahnú týmto zvodom a lákadlám nie je čudné, čudovať sa môže iba človek, ktorý veľmi zle pozná ľudí a ich slabosti. Väčšina ľudí lieta nízko nad zemou a opatrne, ak vôbec lieta a neplazí sa. Je mizivo málo ľudí, ktorí sú schopní obetovať takto otŕčané výhody v mene charakteru, myšlienky a svedomia. Analogicky v kresťanskom hnutí: málo je svätcov. Najviac je takých kresťanov, čo každú nedeľu odsudzujú v slovách i modlitbách sebectvo, ale od pondelka do soboty sa zamestnávajú zháňaním bohatstva. Prečo by komunisti mali byť výnimkou. I oni majú svätých, ale tí sú ostatným, pragmatikom a napospol vôbec nie komunistom, iba na smiech.
Ako sa vôbec dá prebudiť u ľudí, ktorí odvykli alebo sa nikdy nenaučili žiť slobodne v slobodnom štáte, ako u nich prebudiť pocit práva, toho, čo vlastne smú, vedomie vlastnej ľudskej osobnej dôstojnosti? Myslím, že toto je problémom už dávno. Ľudia, ktorí prečnievajú nad priemer konzumného človeka, nad vegetatívnu existenciu alebo živočíšne jestvovanie sa touto otázkou dávno zaoberali. Zaoberá sa ňou aj poctivé umenie, ktoré si uvedomuje svoje poslanie. Spomínam si na svoju návštevu v Moskve r. 1968. Bol som okrem Marceaua pozrieť i Arkadija Rajkina (tuším v Leningrade)- Začal svoj program s úsmevným poukazom na základné učebnice, ktorými človek vstupuje vlastne do kultúry. A kvitoval s potešením, že i tam., kde sa učí abeceda, myslí sa na formovanie osobnosti človeka. Jedna z prvých viet sovietskych učebníc vraj znie: MY NE RABI (Nie sme otroci). Dlho a ozdobne to vyzdvihoval. Ale zakončil s tým, že ľudia zabúdajú na svoje začiatky, na to, čo sa učili rovno s abecedou. Však ste to zabudli? Obrátil sa k obecenstvu. Nič to, zopakujeme si to. A všetci spolu. Donútil obecenstvo aby recitovalo túto vetu s ním. O chvíľu celé divadlo skandovalo: Nie sme otroci. Priznám sa, že mi v tej chvíli prebehol mráz z úcty k Rajkinovi i z obavy o to, že ho v nasledujúcej chvíli zatknú. So smiechom však prešiel k druhému číslu.
U nás predsa ľudia svoju nenormálnu situáciu chápu ako normálnu. Nepozastavujú sa nad tým, že ich ktosi olúpil o samozrejmé ľudské práva. Mechanicky prijímajú pravidlá, ktoré sa im vnucujú a vo svojom nepremýšľaní dosahujú často absurdné rozmery. Bol som svedkom scény, kedy ženy stáli v samoobslužnej predajni Zelovocu v rade na košíky, hoci za pokladňou nebolo nikoho a predávalo sa priamo u pultu, tam sa dostal tovar, tam sa i zaplatil. Zjavne nedostatok pracovníkov premenil samoobsluhu na zvyčajný obchod. Ale zvyk a nepremýšľanie o situácii v ktorej sa nachádzam, viedli ženy k tomu, že ako ovce stáli v rade, hoci zmysel košíkov i samoobsluhy zmizol spolu s pokladníčkou. Nepohli sa ani vtedy, keď som vošiel pred nimi do predajne k pultu, nakúpil a zaplatil. Zúfalstvo mnou lomcovalo, myslel som si, že aspoň potom sa spamätajú a zbadajú, že pravidlá hry sa zmenili- Nie. Stáli tam ďalej. Pohli sa až vtedy, keď som im pri odchode povedal: načo tu stojíte, dámy, platí sa pri pulte! Dve prešli k pultu, ale ostatné ostali stáť. Takému ľudu sa vládne! To musí byť pasia. Zle je pomyslieť na to, že takýto obraz neplatí iba pre zelovocovú samoobsluhu, ale i pre “voľby”. Premýšľam o tom, či ide o únavu, hlúposť, rezignované žitie podľa navyknutých stereotypov? Ale keby aj – čo sú to za jedinci, ktorí sa takto bez premýšľania vzdávajú toho, čo ich odlišuje od živočíchov: mozgu?!
Ak je moja zem, ktorú nazývam vlasťou a domovom, obohnaná ostnatým drôtom, zamínovaným poľom, kde som strážený ako trestanec v koncentračnom tábore, pretože nesmiem von, za túto hranicu, hoci tí, čo majú doláre (nie ruble!) smú kedykoľvek k nám sem i tam a mne zakazujú pod trestom smrti pozrieť sa na blízke viedenské divadlo či kino, nemôžem, ba nesmiem sa predsa tváriť, že o tom neviem. Nesmiem sa ani hodinu vyhýbať tomuto zahanbujúcemu faktu ako dajakej boľačke na lakti z obavy, že si oškriem bolestivé miesto. Musím tento zahanbujúci fakt zahrnúť do hodnotového systému, ktorým posudzujem svoju existenciu na svete, vo Vesmíre, ktorým hodnotím svoju situáciu. A nech by som bol hocijako hmotne zabezpečený, čo je problematické, ale teoreticky prípustné, nesmiem zabúdať ani na chvíľu na tie ostnaté drôty a to mínové pole, pretože tie ostne a tie míny nosím vo svojej duši, v svojej mysli, v svojom mozgu a ony ovplyvňujú moje rozmýšľanie v každej sekunde dňa. Je to pokus obohnať premýšľanie podobným drôtom, mínovým poľom označiť všetky nebezpečné miesta uvažovania. Je až zarážajúce, v akom veľkom počte sa to režimu darí. Presvedčil som sa o tom v nejednom rozhovore v rozličných spoločenských vrstvách a prostrediach. Temer vždy ma zahriakli, akoby ma upozorňovali – nedotýkaj sa boľačky, blázon, veď si nepomôžeš, iba si boľavé miesto ešte viac rozdrásaš. Všetci sa tvária, že o tom ostnatom drôte nevedia. Vykázali ho zo svojej pamäti aby mohli pokojne žiť. Lenže my, ktorí sme sa upísali reholi umenia sa tak tváriť nesmieme. Sme svedomím ľudu a národa, či si to priznáme alebo nie. Zlým i dobrým svedomím, aj niekedy učičíkaným. Ale za žiadnu cenu sa nesmieme tváriť, že sa nič nedeje. Sme povinní to vravieť, zreteľne a nahlas artikulovať, lebo by sa inak mohlo zdať, že s tým súhlasíme. Komunistická strana zakladá svoju vládu na cudzej vojenskej moci. Nesmieme dopustiť aby si mohli pokojne ohrievať ilúziu, že sa zakladá na našom súhlase so zotročením a s uväznením ducha. Roky a roky sme počúvali nádherné reči o oslobodení človeka, o voľnosti, ktorú komunizmus prinesie, verili sme tomu s čistým srdcom a planúcim zrakom sme pozerali do čarovnej budúcnosti v ktorej všetky putá spadnú z človeka a on bude žiť slobodný, podobný vetru a slnku, kým nás neopantali ostnatým drôtom a zamínovali nám všetky chodníčky pre slobodného ducha. Namiesto slobodných ľudí sme sa stali otrokmi. A bolestne doráňaní hľadáme teraz cesty k slobode, ktorú sme v mene slobody stratili. Galileo Galilei povedal: Kto nepozná pravdu, je úbohý hlupák. Kto ju pozná a zamlčuje, je zločinec.
Dlhá, dlhá je noc, do ktorej sme kedysi dobrovoľne vošli. No naše myslenie v tme nemusí a nesmie zhasnúť. Musí sa rozvíjať. To, čo bolo v roku 1945 omylom, blúznivým ošiaľom, je v r. 1968 už lžou. Bola odhodená maska priateľstva, bratstvo sa zreteľne premenilo na vazalstvo. Arogancia moci dostala zelenú. A v sedemdesiatych rokoch začína zúriť. Tak ako cirkevná mašinéria stredoveku s meravou obludnosťou ničí z tuposti, ignorancie a strachu nadpriemerných jedincov a dáva ich odsúdiť na hranicu, komunistická moc sa pustí s bezohľadnosťou barbara do kultúry a ničí a deptá všetko, čo sa jej okato a hlasito nepodriadi, všetko čo sa pokúša zachovať si identitu, nezávislosť a názor je zvalcované , vygumované z kultúrnych dejín, znemožňované a znevažované je obohnané jemným pletivom intríg a podivnými kanálmi podávanými pokynmi zahnané do tmy. Týka sa to skupín výtvarníkov, hudobníkov, divadelníkov, filmárov i televíznych umelcov. Vyvinul sa obrovský tlak v ktorom praskla nejedna chrbtová kosť v nádeji, že si pomôže. Avšak zlomený človek, ktorý sám sebou de facto pohŕda, nie je vstave vytvárať umenie. Je to epocha hromadných osobných krachov, zdvihu plevele a buriny, ktorej sa začalo dariť, ktorej význam sa schválne a umele zveličoval aby sa vyplnilo náhle vákuum, ktoré vzniklo odstránením vzdorujúcich osobností. Dnes sa podarilo režimu aspoň to, že niektoré špičkové zjavy kultúry upadli do zabudnutia- Dočasne, o tom som presvedčený. Tak ako dočasne, v časoch môjho dozrievania boli schválne zabudnutí surrealisti i lyrizovaná próza slovenská, aby sa potom silou svojho umenia predsa len pretlačili aspoň do učebníc. Viem bezpečne, že sa tam vráti i skupina Mikuláša Galandu, i Tatarka, i Ponická, i Ťažký i Berger a Zeljenka, i Paštéka a Rudavský, ale o koľko lepšieho umenia sme mohli mať, keby mohli pracovať viac v priaznivej klíme. A pritom – oni dozreli ešte za Novotného (vraj ignoranta a kultistu), kedy boli podmienky tvorby omnoho lepšie než dnes, keď už všetci besnejú len pri možnosti dajakej asociácie s kritikou- Oni vstúpili do tej dlhej noci už hotoví. Čo však generácia po nich, ktorá sa v obruči ostnatého drôtu vôbec nestihla manifestovať?! O koľko talentov sme takto prišli!
ooo
Intelektuálna podlosť, alebo podlosť intelektuálov je, že sa mlčí tam, kde je naša povinnosť hovoriť. Čo najviac poburuje sú tváre, naznačujúce svojou servilnou netečnosťou, že je všetko v poriadku, že “všetko je dobre tak” ako je- To je tá najnehoráznejšia podlosť. Ale nie najväčšia. Môžem podať osobné svedectvo o to, že i nehoráznosť sa dá stupňovať dohora: intelektuáli, či umelci, ktorí veľmi dobre vedia v akej som ja situácii v tomto režime, sa preto predo mnou rozhovoria priam ako disidenti. A jeden zo zaslúžilých umelcov na Kolibe ma požiadal medzi rečou, že ak budú komunistov súdiť, iste mu dosvedčím, že on bol vždy opačného názoru- Pritom: bol som svedkom hovoru toho istého zaslúžilého umelca s vrchnosťou a žasol som. Zaslúžilý, hoci vedel, že ich počujem, bez ostychu mlel pátričky oficiálnych fráz ani sa nečerveňajúc. Dno, ktoré nemá dna. A pritom: kto sa má spýtať ak nie intelektuál – čo vlastne budujeme pre naše deti, akú väznicu ducha sme postavili, aký kláštor, plný odriekania?! Dnes, 38 rokov po svetovej vojne, ktorú viedli v mene oslobodenia spod otroctva a totality. A to všetko iba pár kilometrov od krajiny, kde po vojne nebolo ničoho (mäso v r. 1949 bolo odmenou za víťazstvo Rakúšanov v ľadovom hokeji, ktoré nám vynieslo prvé miesto na svetovom rebríčku). Dnes je táto krajina v nedohľadne pred nami, roky spravovaná nie socialistami, avšak pre svoje obyvateľstvo je viac ako pre naše naša (ideálmi a “ideálmi” obotkaná) krajina. Ich obyvatelia majú bez ideologického preškoľovania všetko, o súčasná civilizácia ponúka. Kto ak nie intelektuáli sú povinní povedať: ako to, že sme tak katastrofálne zaostali? Odvtedy vyrástla už tretia a dorastá štvrtá generácia. Sme jej povinní povedať pravdu, objektívne zhodnotiť to, čomu sa hovorí dejiny. Aj keby to bolo (a bude!) proti nám. Naše omyly by mali byť pre nich varovaním. Nemali by sme pred nimi skrývať ani naše sny ani naše prehry. Iba tak sme pre svoje deti užitoční. Musíme ich krok za krokom naučiť vrátiť sa k pôvodnému dávnemu ľudskému inštinktu: nedať sa spútať. Nedopustiť aby sa mohla opakovať zahanbujúca situácia, ktorú sme vytvorili my. Že sme obmotaní neviditeľnými nitkami neslobody a že bude nesmierne ťažké sa z toho pradiva vymotať. Objasniť im, čo hádam ani netušia, že naše národy sú fakticky držané v zajatí, že demokratický systém je najbližší prirodzenej štruktúre človeka, ktorý mnohosť názorov považuje za prirodzený stav. “Mali by sme sa konečne zjednotiť na spoločnom názore”, počul som dosť často hovoriť tých, ktorí by predsa sami mali vedieť, že rozmanitosť názorov je to najprirodzenejšie, čo sa v spoločnosti ľudí vyskytuje a že uniformita sa prieči prírode, kde každý lístok na strome je rozdielny, že nádhera života a človeka je práve v tom, že sa navzájom nepodobáme. (Spomeňme si na tiesnivý pocit z ktoréhosi letiska, kde bola výprava Číňanov, nota bene ešte i v rovnakých šatách a kde sme s nevôľou pozorovali akí sú si podobní, akí sú rovnakí – hoci neboli. Bolo ich vyše päťdesiat a nás obchádzala hrôza. Hoci išlo iba o domnelú jednotnosť, nepríjemný pocit z uniformity sa dostavil.)
Objasniť im ďalej, že vo svojich dielach (po tom, čo sme dopustili aby nás duchovne spútali) už iba manévrujeme medzi svojim svedomím a cenzúrou, že už nehovoríme pravdu, ale polopravdy, že sami vyčleňujeme a vytesňujeme zo svojho vedomia to, čo by nás mohlo priviesť do sporu s mocou a tak vlastne vo svojom umení podávame nepravdivý obraz skutočnosti, lebo sa vyhýbame všetkému, čo by nás mohlo usvedčiť z nelojality a z nekonformnosti. Navykli sme si i veci pomenúvať nepravými menami, zo skutočnosti vyberať iba to, čo sa zapáči “hradným pánom”, alebo prinajlepšom aspoň to, čo ich nepobúri. A tak sa – podaktorí – stávame zaslúžilými umelcami. Doslova sme si titul svojím postojom (polopostojom) zaslúžili. Feudalizmus, v ktorom bol človek otrokom pána a bol zbavený slobody a svojprávnosti (čo sa len buržoázia nabojovala aby dokázala, že človeka stvoril Boh slobodného!), to je epocha, ku ktorej sme sa okľukou vrátili. Je však už len jediný feudál – strana. Je krutejší a lepšie vyzbrojený aby potlačil odpor v zárodku. Bude to omnoho ťažší zápas: vybojovať stratenú slobodu pre človeka. Musia to urobiť tí, ktorí sa pričinili o jej stratu: intelektuáli. I v tom prípade to musia urobiť ak do ohlávky vošli v nádeji, že je to brána slobody. Vo chvíli, keď spoznali, že ide o ohlávku, sú povinní sa búriť a striasať ju z tela. Neslobodno dopustiť, ako napísal Kolakowski, aby urobili z ľudí štátny majetok.. A intelektuáli nesmú dovoliť, aby sa staval čínsky múr v hlavách ľudí pomocou jednostrannej výchovy. Pomaly u nás platí zásada: čím menej vieš, tým si ortodoxnejší. Popravde táto priama úmera naozaj platí. Niečo je zaujímavé na procese oslobodzovania sa a návratu k nezávislosti: pozorujeme stupňujúcu sa agresivitu “zdravého jadra”, ktoré cíti skutočný stav myslenia ľudí a dráždi ho neschopnosť ba nemožnosť zasahovať priamo do ľudského myslenia, ovplyvniť náš názor na nich. A tak s besniacou posadnutosťou chce ovplyvniť a manipulovať aspoň naše konanie a naše osudy.. Je komické sledovať soptiaci hnev gejdošovcov, že nemajú v rukách naše myslenie, že naše myslenie ostáva a ostane nezávislé a slobodné. Mať tak oni Wellesove stroje na ovplyvňovanie myslenia, to by sme mohli svoje životy celkom zabaliť ako zbytočnosť. Zmanipulovali by nás do stratena a s nami i posledné zvyšky nezávislého a slobodného rozmýšľania.
Ako to, že nás sputnali, že nie sme vstave protestovať, že sa napriek masovému nesúhlasu s politikou vrchnosti nik alebo zriedkakto ozve aby protestoval? Preskúmal niekto mechaniku, pomocou ktorej sa drží ľud v otroctve, zahriaknutý a vyľakaný len pri myšlienke, že by mal to, čo si naozaj myslí povedať nahlas? Táto mechanika utláčania a potláčania slobody je fascinujúco dokonalá a pre vonkajšieho pozorovateľa celkom neviditeľná. preto sa môže stať, že návštevník zo slobodného sveta má často pocit dobrovoľnosti, nevidí nikde bajonety a hrozby, skrátka nástroje útlaku a donucovania sú také dokonalé a ukryté vo vnútri ľudí, že ich jednoducho nevidno. Nacizmus bol tisíckrát prekonaný so svojou otvorenou a nadutou donucovacou technikou. Dnes je to filigránska práca vo vnútri ducha. Samozrejme celá vec ráta s prirodzenou podlosťou ľudí. Máloktorý systém tak dôkladne a dokonale pochopil aký je človek zlý a podkupný. Tento systém pracuje s dokonalou psychologickou základňou, s absolútne presným odhadom špinavých kútov ľudskej duše. Bez spolupráce nízkosti v ľudskej duši, ktorá sa dá kúpiť a za výhody zamerať na blížneho a ho aj zničiť, by bol systém bezmocný. On však presne kalkuluje s touto špinavosťou a za konkrétnu cenu si kupuje tento súhlas, skombinovaný s dozorom nad druhými. Jestvuje tisícero možností ako ublížiť blížnemu. Niekedy stačí o ňom vysloviť ideologickú pochybnosť. Vyhodiť zo sedla možno konkurujúceho kolegu tým, že o ňom rozšírim zvesť, že je nepriateľ, nakoľko vtedy a vtedy povedal toto a toto. Spomínaný kolega o mojej denunciácii nevie, nikto to nechce skonfrontovať, teda kolega sa ani nebráni. Klebeta letí špinavým kanálom ďalej. Zrazu sa kolegovi prestane dariť, zbadá, že ľudia od neho bočia. nenájde sa nik, kto by ho varoval čo sa o ňom šušká. Ak aj – kde, na akom fóre sa to má dementovať? Dementi môže celú vec len rozmazať. Človek, ktorý dementuje klebetu o sebe roznáša ju vlastne i tam, kde predtým nebola. A ľudská nízkosť sa teší, že niekto má problémy, nepomôže (veď kto by pomohol mne?) v obave aby sa nezamočil sám, naopak, špitne tu i tam, že dotyčný má “akési ťažkosti”. Čím neurčitejšie, tým nebezpečnejšie. Prašivý ako malomocný (o ničom nevediaci) jedinec začne klesať. A keď začnete v tomto režime klesať, je to koniec. Akcelerácia je obrovská. Masa vlkov pochopí, že za vami nik nestojí. A ak za vami nik nestojí, je dovolené všetko. možno každého zničiť: stačí označiť ho za “nepriateľa”.
Vždy keď rozmýšľam o tomto probléme, vyvstane mi v mysli moja náhodná priateľka z Paríža, ku ktorej ma zaviedol môj priateľ, ktorý ušiel už v r. 1958. Povedal mi: teraz (bolo to v r. 1967) ti ukážem ako žijú marxisti v Paríži. A pochopíš, prečo sa v Paríži tak dobre a ľahko robí revolúcia. Keď sme prišli k tej študentke (jej otec bol vysokým hodnostárom v Marseille), pochopil som, aký je priepastný rozdiel medzi marxistami u nás a vo Francúzsku. U nás sa v počiatkoch udomácnila marxistická orientácia ako výsledok akejsi sociálnej biedy, nerovnosti, zášti voči tým, čo majú majetok, závisti, urazenej samoľúbosti. Všetci čo ”si dobre žijú” boli buržuovia. My (tí) čo nemajú nič sme (sú) marxisti. Nepremýšľalo sa o tom, ako to títo získali, či nejde jednoducho o schopnejších jedincov. Naučili nás, že sú to triedni nepriatelia a že ich rozoznáme podľa toho, že oni majú, zatiaľ čo my nemáme nič. V Paríži som to videl úplne inak. Tam sú marxistami tí, čo majú všetkého dostatok, ale túžia sa intelektuálne odlišovať od iných.. Pretože prijali konformitu hmotného zabezpečenia, chcú byť nekonformní duchom. Sú mladí a tým pristane aby boli nekonformní. Tak aj moja priateľka z Paríža. Mala by priznať, že všetok komfort, ktorým ju obklopil jej otec je vlastne buržoázne niveau, ktoré by mala odmietať? Ani jej nenapadlo! V nádhernej secesnej knižnici mala svojho Marxa, Lenina a Maa (bol to rok 1967!), sedeli sme v nádherných kreslách (ja ako režisér som mal obuté traktorky a manchestrový kabát – zle som sem zapadol, bol som tu proletár), pretriasali sme otázky marxizmu a toho ako u nás – a či vôbec – ľudia akceptujú tie Leninove tézy, ktorými sa ona tak nadchýnala. Pokúšal som sa jej vysvetliť (mal som priateľa ako tlmočníka), že u nás ľudia pociťujú k tomu to zriadeniu odpor, že sú hlboko nespokojní, že iba pár karieristov sa hlási k zriadeniu, ktoré nikoho nenapĺňa pocitom uspokojenia, harmónie, spokojnosti. A ona sa ma spýtala, prečo to teda nedávame najavo, že ak by to naozaj bolo tak ako vravím, nikdy by sa nemohlo stať aby sa toľko ľudí zúčastnilo volieb a tiež nie aby v tých voľbách volili ktorých nechcú. Ostal som zarazený, pretože toto boli naozaj argumenty. no boli to argumenty človeka, ktorý je zvyknutý na demokratický mechanizmus volieb, na to že sa skutočne voľbami dá prejaviť väčšinová pravda. A pokúsil som sa jej vysvetliť (dá sa to vôbec?) ako je to u nás s voľbami. nechápala. Nechala si to vysvetliť druhý raz. Potom sa spýtala, prečo robotníci, ktorí majú takú moc, že u nich dokážu dosiahnuť zmenu vlády, prečo tí, ktorí “nemajú čo stratiť len svoje okovy”, neštrajkujú. Ak je to tak ako ja vravím, stačil by predsa jeden generálny štrajk a vec by skončila obratom...... Ostal som s otáznikmi v sebe. Ozaj, prečo to nie je tak? Veď fakticky táto francúzska študentka má pravdu. Ale: aký je to teda mechanizmus, ktorý nás drží v područí? –– Je to strach. Moc polície je dnes taká ozrutná, že ľudia z demokratických systémov nemajú o rozsahu jej moci ani potuchy. Spomínaná priateľka si myslela, že Slovania majú akúsi čudnú a zvrátenú rozkoš z utrpenia, že zvyšovaním utrpenia sa približujú k raju, zrejme išlo – akože sa aj ukázalo – o zvláštne pochopenú četbu z Dostojevského. On je pre Francúzov akýmsi kľúčom k často nepochopiteľnej “ruskej” duši a konaniu. Lenže v tomto prípade ide o dokonale fungujúci mechanizmus strachu a zastrašovania. Polícia je nekontrolovateľná a teda všemocná. Ak sa jej zachce, urobia z teba prezidenta, ak sa jej zachce, dostaneš doživotný trest. Oboje v mene tej istej ideológie. Toto a jedine táto nepolapiteľná všemocnosť a hustá sieť – lebo nevieš, kto z tých, čo s tebou sedia je konfidentom – je kľúčom pre pochopenie inak nepochopiteľnej otázky ako je možné, že v štáte, kde naprostá väčšina s režimom nesúhlasí, môže režim vystupovať menom väčšiny a nik sa neozve výkrikom, že ide o klamstvo a demagógiu. Preto sa každý prikrčí a myslí si svoje.
Bezohľadnosť s akou režim pristupuje k ľudu je názorne demonštrovateľná arogantným vyhlásením o “chorobe” Andropova, ktorý už od augusta nebol videný na verejnosti a vysvetlí sa to “prechladnutím”. Pohŕdanie ľudom je také neskrývané a okaté, že by si to nijaký iný režim dovoliť nemohol. Urobiť z dvesto miliónov ľudí (len SSSR) hlupákov takýmto spôsobom je neslýchané. Môže si to dovoliť iba režim, ktorého moc nie je kontrolovateľná a ovplyvniteľná. S podobnou arogantnou nadutosťou vystupujú aj tisícky okresných a iných funkcionárov v menších otázkach. Napríklad na Hložníkovej výstave blahosklonne ochkajú: ako NÁM (sic!) umelec vyrástol. ONI , čo dovidia na Hložníka iba z hlbokého podhľadu!! Sme tu MY a ostatní NÁM dorastajú (alebo sa NÁM mýlia) alebo NÁS len tak prosto zabávajú, keď sa NÁM grgá od prejedenia. Gogoľ, samoderžavie a všemocní gubernátori a ich prisluhovači! Aká zadúšajúca podoba!
ooo
Veľa sa dnes hovorí o tzv. novom človeku a málo alebo celkom nič sa nemyslí, nevenuje sa tomu pozornosť, že ide de facto o deformáciu človeka a nie o jeho “novú” kvalitu. Definícia “nového” v človeku obsahuje tie vlastnosti, ktoré sú v priamom protiklade s tým, čím sa charakterizuje ľudská prirodzenosť. Z týchto defektných definícii, ktoré sa hlboko zakorenili v “novej” filozofii vyplývajú mnohé, až tragické následky, keď sa naozaj takáto definícia aplikuje v praxi. Bolo treba však na dlhú dobu znevažovať Baťu, ktorý vedel cestu k úspechu o polstoročie vopred? Postupoval vedecky, hoci nebol vyzbrojený “vedeckou mašinériou socializmu”. Stačilo, že vedeckou . Po veľkom oblúku tragického hľadania, veď vieme aké osudy to boli pre obete tohto hľadania, vraciame sa späť aby sme naplnili vážnosťou anekdotu o tom, že socializmus je najdlhšou, najťažšou, najtragickejšou cestou ku kapitalizmu. To, čo dnes zažívame: masové úteky obyvateľov na západ, to je jasný znak nesúhlasu s vývinom spoločnosti a jeho smerovaním. Je to útek z reťazí, ostnatého drôtu, polepšovne, ústavu pre zadúšanie slobody. Sú to úteky z hlbokého poníženia národa a jeho pošliapaného domova k svetlu, nádeji, rovnej chrbtici a k výdychu na slobode. Paradoxné je to, že utekajú mladí ľudia, pre ktorých sa “všetko venovalo”, tí, ktorí nezažili nič iné ako socializmus a ktorých nemožno podozrievať z “reminiscencií” na minulosť. Sú to deti tejto epochy, nepomýlení –ako my – spomienkou na nerovnosť niekdajšej spoločnosti, spomienkou, ktorá spôsobila naše rojčivé zaujatie myšlienkou komunizmu, myšlienkou mladosti, zapálenej pre sen o spravodlivosti a rovnosti. Sú to tedy deti sklamanej epochy, epochy nenaplnených nádejí, ktoré sa ukázali byť rovnako idealistickým preludom ako sny prvých kresťanov o “božom štáte”, rozdrvené brutálnou nemilosrdnou realitou v človeku i mimo neho. Myšlienky rovnosti a spravodlivosti sa chopili profesionálni darebáci. Prvé, čo urobili, je, že zamínovali východy zo zeme.
Šiesteho novembra 1989.
Toto sychravé ráno sa od iných líši ešte aj tým, že je po okraj naplnené akýmsi novým napätím. To napätie nie je v ráne ale vo mne. Dnes o deviatej má byť v justičnom paláci proces s dr. Čarnogurským a ja sa tam chystám. Zvláštne: Zisťujem, že som po celých dvadsať rokov vlastne iba v sebe premáhal nutkanie vyliezť z ulity, kde som bol zaživa zamurovaný, čiastočne z vlastného rozhodnutia. Cítim to zreteľne teraz, keď sa chystám ten múr okolo seba (no najmä v sebe) zbúrať.
Opatrne odstavujem auto už na Steinerovej a prechádzam krížom k palácu. Hneď na parkovisku som zaregistroval dvoch v podbrání stojacich tajných, ktorí si ma pozorne, s hranou nezainteresovanosťou prezerali. Hlavný vchod Justičného už pár rokov opravujú, vchod je zboku. Na rohu cesty tabuľa so zákazom zastavenia a pridanou výstrahou, že vozidlá budú odťahované. Výsada, udeľovaná iba vládnym činiteľom a hlavám štátu, ktoré zvyknú vo vrieskajúcej kolone s modrými majákmi trieliť z letiska cez Malinovského na Hlbokú. Obďaleč žltý anton, v ulici ďalší, esenbáci v dvojiciach, buď aby sa nebáli alebo aby sa navzájom kontrolovali, cez ulicu prechádza ďalšia dvojica a popri múroch sem tam zopár zreteľne vyzerajúcich tajných. Prečo ozaj vyberajú k sebe tie najnápadnejšie ksichty? Zrejme nie je ich poslaním byť až takí tajní.
Pred bočným vchodom do paláca počujem, už prichádzajúc, skandovať: my chceme dnu! Spočiatku nerozumiem, lebo nevidím scénu, čo to chceme. Niekoľkokrát to zaburáca priestorom, ešte nič nevidím, ale už viem, že sa čosi deje.
Pred vchodom je dosť veľa ľudí, veľmi rozličného profilu. Prevládajú však mladí. My chceme demokraciu, počujem a teraz už aj vidím. Skandujú niekoľkokrát. V zástupe na schodoch hľadám známe tváre, ale nevidím nikoho iba zopár povedomých tvárí mladých intelektuálov s bradami a preto ťažko z diaľky rozoznateľnými. Počujem zo schodov češtinu, zrejme ktosi z Charty. Veľmi elegantne športovo oblečený štyridsiatnik židovských čŕt (podoba na Z. Mlynářa je zarážajúca) sa veselo s kýmsi baví. Tá veselosť ma s nevôľou zarazí, nehodí sa sem, ale sme ľudia a netreba všetko až tak vážne prežívať.
Ktosi sa po slovensky domáha vstupu. “Súdruhovia, dnu nesmiete!” odpovedá ktosi z uniforiem, blokujúcich vstup. Bavím sa na tom aký bezvadný paradox z bezradnosti vyletel príslušníkovi z úst. Potom sa strhne neprehľadná motanica predo dverami, počujem “tak poďte dnu”, ale vonkoncom nie láskavo, ale s takou hrozivou intonáciou, že sa začnem báť o toho neznámeho, ktorého podľa zvukov viac vtiahli ako vpustili dnu. Bojím sa, že ho začnú mlátiť. Aké zvláštne reflexy vypestoval v nás reálny socializmus a najmä posledné dni. Napínam sluch, ale nepočuť nič.
Vonku sa začína znova skandovať na slávu Čarnogurskému, okná justičného paláca sú plné ľudských tvárí, volá sa po oslobodení nevinne väzneného. Zo zástupu na schodoch máva vytrvale čiasi ruka. Domnievam sa odrazu, zreteľne si to iba sugerujúc, že tá ruka máva na mňa. Pretože dobre nevidím, nemôžem si ten pocit overiť a bližšie sa pre zástup nedostanem. Ale iste ten pocit mali aj tí, čo stáli vedľa mňa. A zrazu tá mávajúca ruka, volajúca, sa premenila na symbol volania a pozdravovania. A ako symbol patrila všetkým, už aj tým, čo ešte pred bránou paláca nestáli.
Potom zahrmí pieseň, ktorá ma hlboko dojíma už dávno a v iných súvislostiach, aj v iných súvislostiach neskôr, ale tu znie ako obžaloba a o to je dojem z nej a z jej veleby mohutnejší. Spieva sa “Kto za pravdu horí....” Koľkokrát a v akých rozličných dejinných okamžikoch zaznela už táto pieseň, ktorá od svojho vzniku majestátne sprevádza dejiny Slovákov. Bolo by zaujímavé a poučné napísať dejiny tejto piesne od počiatku až doteraz” kde všade znela. Spieval ju vraj aj Laco Novomeský po prepustení z väzenia v Pamätníku písemnictví v Prahe na Strahove. Väzni i väzniaci sa cítia rovnako oprávnení ju spievať.... Odrazu sa ma zmocní úzkosť pri pohľade na esenbákov, ktorí sa prechádzajú pomimo. V duchu mi nečakane ožíva scéna nášho vydeseného úteku z redakcie Smeny v šesťdesiatom ôsmom, keď dobehol ktosi s chýrom, že vojská (tanky boli pod oknami a mierili na nás kolembajúcimi sa hlavňami ako čudesnými krkmi a bolo ich plné námestie pred Univerzitou), že vraj vojská začínajú obsadzovať budovu. Rozpŕchli sme sa ako jarabice a myslím, že sa nám ten útek vsiakol do krvi. Odvtedy sme si, niekdajší kamaráti, prestali hľadieť do očí, bol to koniec spoločného odporu, ktorý sme si sľubovali a začiatok dlhej a ťažkej osobnej stagnácie u každého a pocitu hanby zo zlyhania a z kompromisov, ktoré sme si každý museli zvoliť. Znova teraz vo mne ožil vtedajší strach zo zreteľne sa črtajúceho nebezpečenstva, že sa bude zatýkať podľa pripravených zoznamov a že sa v najlepšom prípade stretneme v Jáchymove alebo v Ostrave hlboko pod zemou. Toto všetko som pocítil o deviatej desať minút pred vstupom do paláca spravodlivosti, do ktorého sa nesmelo vstúpiť. A odrazu som bol ostro konfrontovaný s tými uplynulými dvadsiatimi rokmi, kedy ma zaživa zamurovali do dabingu, do tej zvláštnej, krutej splendid isolation, konfrontovaný s nenahraditeľnou stratou rokov, s pocitom, ako som vlastne okrem tej straty nič svojím postojom nevyriešil, nijaké gesto nevykonal, lebo v povedomí iných som už dávno neexistujúci, nejestvujem, už iba užívam skazený vzduch tejto planéty.
A vidiac tých mladých, tých “dvadsaťpäť” ako ja vtedy, keď som sa po prvý raz vzbúril a verejne sa vyznal zo svojej vzbury (Trinásta komnata), zacnelo sa mi a zazávidel som im, že sa môžu teraz takto búriť pre veľkú vec, ale moje druhé ja, to rozumnejšie, s bolesťou pobadalo aj márnosť tohto gesta – a takto vo dvoje rozčesnutého ma schvátila apatia, pocit zbytočnosti. Ale súčasne sa vo mne rozhorel obdiv k novo a znovu sa rodiacej nádeji na slobodu, ale už s tým smutným vedomím, že viacej čakám od nich ako od seba. Akože oni sú teraz viac na rade, či už preto, že sú mladí, alebo preto, že ich budúcnosť čaká a je ich, zatiaľ čo môj život pozostáva už len z minulosti, ako vravel jeden môj starý, múdry priateľ. Počúvam ich hlasy, volajúce po slobode a v mysli mi defilujú portréty našich odhodlaných odpadlíkov z tých čias, z ktorých už viacerí si vyslúžili zaslúžilého a jeden dokonca národného. A práve tento posledný vo svojom filme o Timrave nechal zaznieť tú velebnú pieseň: Kto za pravdu horí... Veru: kto? Kto všetko za ňu horí a aké rozdielne sú to plamene a ako veľa kyslíku okolo seba spotrebujú. Až ma ten paradox začne zadúšať. O deväť tridsať sa pomaly začínam vytrácať zo zástupu, ktorý tu naďalej stojí, čaká na niečo, volá a dožaduje sa čohosi, mocne, nástojčivo a ja som na chvíľu šťastný a akosi povznesený vedomím, že som sa na chvíľu okúpal a možno trochu očistil a osviežil v tomto iskrivom jazierku slobody.
6.XI.1989
