Vyšiel Lachkovičov román o filme – NA HRANE SNOV (2008). Už v Autobusovej romanci (2005) predznamenal Adolf Lachkovič jednoznačne a zreteľne o aký typ prozaika pôjde, a už tam to bolo “na hrane snov”, to značí príbeh zakotvený síce v realite, ale akoby v opare snov trochu nad realitou nadnesený, no pritom ani na okamih nespúšťa zo zreteľa dobu v ktorej je príbeh ukotvený. Doba, to je pilier, na ktorom stojí a padá prozatérska osobnosť Lachkoviča, do nej ako perlu do prsteňa vloží svoj príbeh. Spola romantik, spola kronikár vie svoje príbehy pútavo rozprávať, na pozadí citového sveta zreteľne vyvstávajú kontúry doby, v ktorej sa dej odohráva, tieto dva prúdy splývajú navzájom v zaujímavom kontraste. Lachkovič je skutočne dobrý rozprávač s dušou lyrika, ktorého príbehy sú vkusne dojímavé a svojou úprimnosťou dokážu naplno zaujať a rozihrať, rozoznieť čitateľove emócie. V čase, kedy sa prozaici pretekajú v snahe čo najmodernejšie (či najpostmodernejšie) zložito komponovať niekedy aj dosť riedke sujety, pôsobí text Lachkovičových próz skoro archaicky jednoducho, no výrazne pôsobivo, pretože sú plné nielen života, ale aj zvíchrených emócií. Jeho lyrický hrdina, v tomto prípade filmár, prežíva svoj romantický osud v románe v prostredí neromantickom, v slovenskej “továrni na sny” – povestnej Kolibe. Vykresľuje toto prostredie s takou láskou a znalosťou terénu, že aj najbanálnejšia práca plná potu a ťažkých situácií akými je filmová tvorba presýtená, pôsobí v tomto ligotavom obale filmovou vášňou posadnutého autora ako skutočne fascinujúce prostredie, vzbudzujúce úžas.
Necítim sa byť literárnym kritikom, Lachkovičovo dielo nemienim rozpitvávať z literárneho aspektu. Som sám filmár a podobne ako kedysi Truffautov film Americká noc, aj Lachkovičova próza rozozvučali v mojej pamäti spomienky na dôverne známe prostredie tvorby filmu, v ktorom sa odohráva citový príbeh Lachkovičovho hrdinu Lea, bytostne ponoreného v tej nádhernej spleti paradoxov, komiky, tragiky a často bulváru, akým je prešpikovaný terén vytvorenia filmu. Umiestnením na Kolibu s presnou znalosťou detailov tvorby môže zaujať aj človeka, ktorý nikdy nemal možnosť nahliadnuť do kuchyne, kde sa sny pripravujú a varia a už toto poznávanie môže byť samo osebe čitateľsky príťažlivé. Umne zmontovaný osud filmového pomocného režiséra, takmer chaplinovsky tragikomicky ladený sprevádza toto vydarené dielo. Dojímavá láska protagonistu k osudovo príťažlivej kostýmerke Lenke, dodáva románu potrebnú hĺbku krištáľovo čistej, no možno práve preto neúspešnej lásky. Naozaj výstižne pomenoval autor svoj román “na hrane snov”. ( No okrem zjavných literárnych kvalít dielo Na hrane snov rozozvučí aj iné tóny v človeku. Pregnantne to hovorí sám autor. S celkom osobným rozochvením uvádzam tu slová, ktorými uzatvára svoje dielo sám autor:
“Film, o ktorom píšem, sa na Kolibe nikdy nenakrútil. Je vymyslený a predsa vo svojej podstate pravdivý, tak ako je pravdivá autenticita prostredia, v ktorom sa odohráva. Preto v rôznych slovníkoch a Dejinách slovenského filmu nijakú Varínsku epopeju nenájdete. Rovnako márne by ste na Kolibe hľadali filmové produkcie celovečerných, krátkych, animovaných a dokumentárnych filmov: dramaturgiu, dielne. laboratóriá, maskérne a kostymérne. Niet ich, nejestvujú. Slovensko si ako jediný z okolitých štátov zlikvidovalo svoju desaťročia trpezlivo budovanú širokú technickú, umeleckú a profesionálnu základňu tvorby filmov. Ako švihom čarovného prútika, zo dňa na deň, pochovalo sny celej generácie mladých tvorcov národného filmového umenia.” )
Lachkovič svojím románom vlastne nepriamo vytvoril pomník jednej epoche slovenskej kinematografie, ktorá - žiaľ – je už iba nenávratnou minulosťou.
Zátvorkami vyznačený text "bol vynechaný". Dúfam, že to nie je tichý náznak toho, že sa o hanebnom spôsobe privatizácie filmovej Koliby patrí nateraz iba mlčať. Okresaný článok vyšiel v časopise Literárny (dvoj)týždenník 8.10.2008 . Tu ho uvádzam v plnom znení.
