PRELÚDIUM V POPRADE
Visím vo vzduchu
ako terč
zažívam intenzívny haptický smäd.
Niet jej už
zmizla v pralese snov.
Len choď a odíď do sveta,
bez teba
okovy vo mne báseň rozplieta
Som iný.
Šokujem. Nádhera tvorby
ma znútra rozleptáva.
Tu som, kométa,
udri do mňa, nech zovrie sopka, ktorá vo mne spáva,
čo tajne ku mne chodí a
potajomky mi v duši blúdi a varovne bliká
Slová, mĺkvi pútnici do Mekky
v batohoch na chrbtoch
si nosia svoje významy,
a skladajú ich pri KÁBE
do čarovnej mozaiky
filigránskeho textu,
(schúlení ako tibetskí mnísi) sypú svoju farebnú mandalu
do rieky v ktorej prúdi
čas.
A ten čudný čierny meteor
odrazu zažiari znútra
ako explózia.
To je tvorba.
Tá ťa zahluší.
Vrie sopka imaginácie rytmickým klokotom,
je chvíľa pred výbuchom
V tebe sa ukrýva
terorista verš.
