Skutočné príbehy (1.)
K tejto Zdene sa viaže pre mňa nezabudnuteľná historka z Trate družby, na ktorú sme vo Washingtone veselo spomínali s vtedajším veľvyslancom SR Braňom Lichardusom, keď som bol s filmom v USA. Boli sme na Trati spolu. Braňo už ako medik bol v čase mojich štúdií (a s tým spojených brigád) veliteľom tábora mládeže v Borši, kde sme “stavali” širokorozchodnú Trať družby mieriacu do Čiernej pri Čope a kde mala Zdena (už dávno nie moja detská láska) krátky románik s jedným brigádnikom bicyklistom a bola za to postavená pred “zväzácky súd”. Hrozilo jej vylúčenie z brigád s nedoziernymi možnými následkami pre štúdium. Ja som bol na brigáde kultúrnym referentom našej skalickej gymnaziálnej brigády, recitoval som na kultúrnych podujatiach svoje prvé básne (o mieri, ako inak) a počúval som tam s obdivom už vtedy sugestívne protivojnové verše Milana Rúfusa v básni Rakvy z Vietnamu. Tá báseň bola niečo ako vnútorný možno ešte neuvedomelý program generácie.
Súd, ktorý spomínam, mal Zdenu odsúdiť za “nemorálne správanie” a ja som mal ako kultúrny referent byť v porote tohto “súdu”. Odmietol som sedieť v tejto porote a pravdaže som musel uviesť dôvod. Bolo to dosť veľké haló aj pre mňa, lebo som musel vyjaviť, že som bol kedysi do nej zaľúbený a teda (čo bola aj pravda), som teda “zaujatý” a nemôžem byť objektívny. Odmenili ma úsmevmi a poklopkávaním po čele. Aj Martin Hollý, neskorší filmový režisér, vtedy ešte len oktaván novomestského gymnázia a kultúrny referent ich brigády, začudovane krútil hlavou a vyhlásil ma za somára, ktorý sa zbytočne priznáva. Mne to však nedalo, jednoducho som sa nechcel na súde podieľať. Trať mládeže a Trať družby som prežíval ako zanietený stúpenec “totálnej nápravy” po najväčšej svetovej vojne dejín mravne i hospodársky devastovanej Európy. A do tej nápravy som (ešte aj dnes si myslím, že správne) zahrnul aj svoju osobnú česť.
Spomínam na tie časy s pocitom pýchy na to, že sme mali ako mladí také úžasné ideály o prebudovaní vojnou rozrumeného sveta na “ľudský raj”. Bolo to naivné, ale krásne zanietenie, malo pre našu mladosť zmysel a dávalo nám aj istý a celkom konkrétny cieľ. Na to nás, mladých, veľmi dômyselne namotali a aj získali. Myslím na to často najmä v súvislosti s mládežou dneška, ktorú akosi nik nevie inšpirovať pre vznešené ciele a asi by sa veľmi, veľmi zosmiešnil, keby ich v takej podobe (zadarmo mesačná brigáda pre vlasť) nastolil. Mýlim sa? Sú poéziou a ideálmi naplnené dnešné diskotéky? Iste je tam aj plno poézie i cieľov, ale veľmi nepodobných ideálom pri ktorých som jedol prvé písmenká človečej abecedy.
Keď teraz chodím do Banskej Bystrice cez Hronskú Dúbravu, vždy si spomeniem na časy stavby mládeže Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica a usmievam sa. Tá časť pri moste, kde som ja pracoval, sa po rokoch vraj zosunula, museli ju zreparovať. Ako aj ja svoje vtedajšie nádherne neskutočné ideály. Ale to, že boli, považujem podnes za veľmi užitočné pre celú moju generáciu. My sme pravdaže nesúťažili iba vo výkonoch s čakanmi a zbíjačkami, boli sme normálni mladí študenti a aj recesisti, nielen vlastenci. Tak sme mali napríklad súťaž o najviac páchnuce tenisky, ktoré vyhrala najvyššia veliteľka Hana Zdražilová. A na tom spomínanom zväzáckom súde sudcovia-brigádnici krásnu Zdenu oslobodili.
Mládež dneška je celkom iná. Pravda, musí byť iná a aj iné ideály vyznávať. Nezažila a nevidela ako my v detstve zblízka zbytočnú smrť,surovosti a krutosti najväčšej vojny v dejinách ľudstva. Našťastie. A dúfam, ani neuvidí. Hoci pre vnímavého človeka je na svete krutosti a surovosti aj tak dosť. A ideálov ako keby ubúdalo.
Trochu ďaleko som sa však vzdialil od písmeniek v polievke. Ale predsa len to čímsi súvisí. Možno s mojím vnímaním sveta vtedy – a dnes. Čo ja viem, prečo dnes už nedostať písmenkové cestoviny?
