Žipovská poézia

Nižný Žipov je hlavné mesto východoslovenskej dedinskosti. A východniarska dedina - to je jedna báseň.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Toto leto som sa vrátil domov. Teraz nemyslím do Košíc, ale ku koreňom, na druhú stranu Slanských kopcov. Medzi obilím, vinicami, cigánskymi osadami, štyrmi kostolmi a dvoma cintorínmi (jeden je židovský) tam vyrástli moji rodičia. Odtiaľ sú aj všetci moji bratranci a sesternice, rozpŕchnutí od Sečoviec až po New York.

Ja som sa tam naučil strieľať zo vzduchovky a čítať poéziu.

Pokiaľ sa pamätám, v Žipove sa pytliačilo na rybníku, kradlo v ovocnom sade (zrekvírovanom od dedov po vojne), fajčilo za kostolom (ja nie, samozrejme), a pokrikovala na čaje na ulici (jej mužská časť). Miestni frajeri mali Škodu 110 R Coupé s nálepkou Ford Mustang na prednom skle. Začiatkom osemdesiatych rokov tam každé leto hrali McEnroe a Lendl proti McNamarovi a McNameemu štvorhru - s badmintonovými raketami ponad susedovu bránu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dohromady som tam strávil iba pár mesiacov života, ale ťažko poprieť, že pamätných, ba možno aj formujúcich. V Žipove som sa napríklad naučil ako sa naozaj hrá na vojakov: treba nájsť v komore dedove hrdzavé bajonety z vojny, naháňať kamarátov v lese a tie bajonety za nimi hádzať. (Ak nemáte bajonet alebo kuráž, je dobré sa skryť za hrubý strom a ani nedýchať). Tam som aj prvýkrát videl granát, keď ho dedo celý zhrdzavený vykopal na poli a nechal, z iba jemu známych dôvodov, niekoľko rokov vystavený v škáre medzi kameňmi v múre stodoly. V Žipove som prvýkrát počul Beatles (keď už neboli všeobecne populárni) aj Boney M (predtým, ako boli všeobecne populárni).

SkryťVypnúť reklamu

Deckám nebolo v Žipove zle. Netvrdil by som, keby som si živo nepamätal trinásťročného Imra, ako stojí večer so šracmi pod jedinou lampu na ulici a deklaruje, že v Amerike sa určite až tak dobre ako u nás nežije. „Veď čo nám chýba??", počujem ho ako teraz. Imro nikdy nebol vedúcou osobnosťou žipovského undergroundu, decká si z jeho okuliarnatého intektuálstva väčšinou robili srandu. Ale nikto vtedy neprotestoval. Znelo to ako hlboká, všetkými viac alebo menej zakúšaná pravda. Žipov bol lepší ako Amerika.

Imro si za svojím presvedčením stál aj keď sme sa naposledy ako puberťáci rozprávali: „Ja zo Žipova neodídem. Načo?"

SkryťVypnúť reklamu

Keď som sa po dvadsiatich rokoch opäť zablúdil do Žipova, bol tam. Akoby neprešlo dvadsať rokov, alebo akoby naozaj nebolo kam ísť.

Stál pri plote keď som zahýbal autom do bratrancovho dvora, ktorý stojí hneď pri Imrovom. Zdiaľky vyzeral ako pred desaťročiami, zblízka som si všimol pár chýbajúcich zubov, vrásky, a kde tu sivý vlas. Ale okuliare mali rovnaký neforemne obdĺžnikový tvar a sedeli mu na nose nakrivo ako kedysi.

„Počul som, že prídeš. Vitaj. Ako sa darí?"

V priebehu troch viet som vedel, že jeho mama umrela pred pár týždňami, že má obrovské dlhy, práve ide krčmy na poldeci, a zastaví sa o polhodiny („ ... ak to nevadí, samozrejme ...). 

SkryťVypnúť reklamu

Už som od iných počul o jeho minulosti, dvoch skrachovaných manželstvách, závislosti na hracích automatoch, hrách na schovávačku s exekútormi, a málo platených, zato početných pracovných skúsenostiach. Nečakal som, že ho stretnem. Akosi som si nevedel predstaviť, že žije uprostred ľudí, ktorí to všetko o ňom vedia, a aj tak neodíde. Alebo že sa aspoň neschová v prázdnom dome a nepozoruje život len cez malú škáru v záclone.

Nie, Imro stál na ulici, na ktorej stále stával, a usmieval sa. Po tom všetkom, čo zažil, trochu dobitý, ale akosi spokojný. Akoby mal stále v pláne zažiť nepochopiteľný, krkolomný, a dramatický, prípadne melodramatický život.

O pol hodiny už s nami sedel na dvore, ako sľúbil. Prišiel práve načas, keď sa začalo nalievať domácej hroznovice z dubových súdkov. Doniesol do daru dve strapce hrozna a na pobavenie ukázať dlžobnú urgenciu z banky. Úrok bol omnoho väčší ako požičaná suma, a Imro sa na to zdal byť veľmi hrdý.

Vzápätí vytiahol Zemplínske noviny a všetkým nám prečítal článok o úspechoch žipovského mužstva vo futbalovej II. triede. Vyzeral taký hrdý, až som si chvíľu myslel, že sa predsa len za tých dvadsať rokov zmenil. Až potom som si pod článkom všimol jeho meno. Chcel sa pochváliť pred starým partnerom a konkurentom v písaní? Mal na čo, musel som mu uznať. Kedy som ja niečo publikovateľné napísal?

Večer pokračoval pri hroznovici, vtipoch, rozoberaní politiky, futbalu, amatérskeho hokeja v Trebišove a občasnej otázke na Malajziu. „ A ty tam čo robíš? Hľadáš ropu? Na počítači? Haha, ver mi, nenájdeš, ja už som sa pozeral, v počítači nie je ropa, ani plyn ...". Potom som sa dozvedel, ako zle sú na tom v Slovinsku s babským výzorom.

Sedeli sme na dvore, a bolo príjemné pozorovať ako sa každú chvíľu niekto „cudzí" objavil pri stole, akoby sme sedeli na ulici, a nie za domom, hlboko v záhrade. Raz kŕdeľ detí od susedov (majú ich desať, takže sedem až osem sa ich väčšinou rozpŕchne po okolí), potom hluchá cigánka, ktorá si pýtala prácu, ale nerozumela čo sa jej odpovedalo, a hneď zas nejaký kamarátov pubertálny syn, ktorý zase nezrozumiteľne hovoril, ale strašne sa na Imrových vtipoch chechtal.

Mohlo by sa to celé zdať surrealistické, keby večer nebol krásne zlatočervený, keby hroznovica menej chutila, alebo keby sme sa naozaj dobre nesmiali. Aby Imro ešte potvrdil, že život je na východe poetickejší ako kdekoľvek inde, z ničoho nič vytiahol pero a vypýtal si servítku.

„Aha, stále keď sa napije, skladá básne," varovala ma bratrancova žena. Imro písal pomedzi vtipy, poháriky a normálny rozhovor. O desať minút nám to predniesol. S tým, že nechce počuť prázdne chvály. Čakal som, že ľudia sa budú smiať, alebo unudene tváriť. Ale oni všetci čakali so zle skrývaným zatajeným dychom. Ja som čakal veršovačku o futbale a pálenke, ale vypočul som si toto:

Z cigarety stúpa dym,

Detský džavot teplom znie,

Na nič iné nemyslím,

Iba ako nezomrieť.

Múdri však tvrdia,

Smrť príde i keď znovu oko otvoríš.

Raz zmena zaklope

a ja otvorím,

prichystaný sa pobalím,

a pokoj navštívim.

Len jedno trápenie mám,

Opäť doma pokoj a prázdnota.

Keď skončil, nikto presne nevedel, čo treba povedať. Aby sa ani nepripustil tajný chlapský zmysel pre sentimentálnosť a nostalgiu, ani aby si Imro príliš nefandil, že v Žipove niet väčšieho básnika.

„Chce odtiaľto konečne vypadnúť?", napadlo ma. Po minúte som sa ho spýtal, či by nechcel robiť na vrtnej plošine niekde ďaleko, v exotických moriach. Každých pár týždňov dôjsť domov do Žipova s kopou peňazí. Ako hrdina.

Imro sa na mňa pozrel a zopakoval: „ Mne sa zo Žipova nechce. Načo by som niekam chodil?" Pochopil som, že on už dávno je žipovský hrdina.

Potom sa ma on spýtal: „ A ty sa kedy vrátiš domov?"

Zaváhal som, a nakoniec siahol po svojej vyhýbavej, intelektualisticky dekadentnej fráze: „A kde je pre mňa domov?"

Vtedy celá poézia večera, celá atmosféra tohto východniarskeho konca sveta nachvíľu vyprchala. Keď sa na mňa všetci do jedného pozreli, už som ani nemusel počuť to priame, nechápavé, a poriadne vyčítavé: „ No ako že kde? Tu!"

Našťastie, ako rýchlo sa poézia stratila, tak rýchlo sa aj vrátila. Naliali sme si ďalší pohárik a ja som vedel, že majú pravdu. Že vlastne stále mali pravdu, aj básnickú licenciu na život. 

Martin Grecula

Martin Grecula

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozorujem svet. Snažím sa pochopiť, o čo ľuďom ide. A o čo ide mne. Zoznam autorových rubrík:  Zo zemeguleZ rodnej hrudyRozvahy a odvahy

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
SkryťZatvoriť reklamu