Bolo nás trošku viac a sľubovali sme si (nie, láska to nebola), že to zvládneme a bude to pohoda. Veď hej, školu zvládneme, len mi niečo začalo po pár týždňoch chýbať. Dvaja ľudkovia, čo tu sú so mnou sa poznajú už dávno, tuším od škôlky. A tak je prirodzené, že sú radi spolu a pod. Rozmýšľala som, čo mi to tu vlastne chýba, prečo na otázku či s nimi niekam idem odpovedám nie, prečo občas podráždene reagujem a prečo im dávam dôvod čudovať sa, že s nimi netrávim sobotné poobedie.
Zavreli sa dvere a... uf, konečne som sama, vlastne ani nie sama, je tu so mnou odpoveď na moju nezodpovedanú otázku: tak v čom je vlastne problém? Teším sa, že odišli, alebo že prišiel niekto iný: Potrebujem jednoducho svoj osobný priestor...
Chcem sama rozhodovať o tom, kam pôjdem a kedy budem jesť, o tom, či idem teraz domov alebo o hodinu bez toho, aby som to konzultovala s ostatnými... Nechcem byť izolovaná, chcem spoznať ľudí odtiaľto, ísť s nimi von, dozvedieť sa viac o kultúre alebo len spoznať ich mentalitu trošku bližšie (ono Nemci majú predsa len svoje špecifiká...), ale to v uzavretej spoločnosti nás troch nie je možné. Oni majú pocit, že ja trhám partiu, ja mám pocit, že trhám reťaze, v ktorých som uviazla. Tak kto z nás má pravdu? Ja som samozrejme presvedčená o tej svojej, ale ak je v hre môj dobrý pocit, chcem si spraviť po svojom, chcem tak veľa?
