Keď som sa jej naposledy dotkla, zaiskrilo to... rovnako ako pri dotyku s elektrinou - bolo to silné, zasiahlo to hlboko, možno hlbšie ako si chcel, no rovnako ako pri elektrine ma to odhodilo o pár krokov späť... o pár slov ďalej od Teba, o pár nesmelých testov blízkosti názorov naspäť a ja sa na Teba znova dívam cez Tvoju stenu, cez ktorú prechádzajú len moje slová... len neviem kde zostávajú moje pocity...
Doteraz boli pre mňa dôležité písmenká... vždy som všetko chcela počuť, mala som pocit, že to, čo poskladáš do slov, bude pravda a ja si to môžem vždy prehrávať na mojom vnútornom DVDčku... už viem, že nemôžem, chýba tomu čaro chvíle keď to povieš... a ja som rada, pretože to znamená, že si nemôžem prehrávať ani Tvoje smutné a zároveň nahnevané slová, keď som Ti po stýkrát skritizovala fotku...
Vieš...ukázal si mi, že písmenká nie sú také dôležité... nie je mi ich ľúto, pretože patrili danej chvíli... oveľa viac ma mrzí keď povieš, že o Tebe vôbec nič neviem... to ma bolí viac ako tisíce slov, ktoré cez stenu prejdú... Tvoja myšlienka, že Ťa vôbec nepoznám prešla cez tú moju a dostala sa hlboko... len stále neviem, ako sa dostať cez tú tvoju...a povedať Ti, že som tu a nechcem stáť tak ďaleko...
