Nerozumiem prečo ma zabolí keď o nej hovoríš, keď sa Ťa na ňu pýtam. Chcem vedieť kto to je, veď si môj kamarát, máme niečo za sebou a napriek tomu, keď sa konečne rozhovoríš, je mi smutno.
Neviem čím to je - možno mi len chýbaš, možno by som chcela aby si ma opäť na chvíľu držal za ruku a smial sa keď Ti poviem, že tá skúška čo ma čaká, je najťažšia akú som kedy robila (naozaj, táto je najťažšia:)...a ja sa budem smiať, keď mi po stý raz povieš, že Slovenky sú najkrajšie na svete...
A možno mi len vždy pripomenieš, že už sme iní, že sme sa každý pohli niekam inam vo svojom živote... že Ty a ja už nie sme my a v tom mojom my už nie si Ty... keď som bola opäť v našom meste, v našej reštaurácii, chýbalo mi tam niečo, chýbal si tam Ty. Neviem prečo to tak cítim, nechápem to...
Viem, že Ťa musím nechať ísť ďalej a preto Ti nepoviem, ako mi je. Chcem Ťa nechať odísť, ale prečo mi je tak zvláštne smutno?
