Za oknom padajú malé studené kvapky a ja som si už x-týkrát kýchla. Uvarím si zelený čaj a vychutnávam si ticho, ktoré je všade naokolo. Len tu a tam ho preruší zopár kvapiek hrajúcich sa s odleskom pouličnej lampy. Usmievam sa. Dnes mi je vážne dobre. Pretože viem, že dnes Ti ten mail napíšem...
Vieš, vždy po nejakom čase strávenom mimo nášho slovenského kráľovstva si uvedomím, že sa chcem vrátiť. Mám tu niečo, čo si tam na druhej strane plota musím znova a znova budovať. Opäť začínať dôverovať a vytvárať si sieť spriaznených duší a ľudí, ktorí jednoducho nemusia veľa povedať a aj tak viem, že rozumejú.
No keď som späť a zapadnem do stereotypu, pýtam sa sama seba, prečo som vlastne znova tu. Čo tu robím a čo ma sem tak veľmi ťahalo. Občas mi trvá len krátko, kým si spomeniem. A niekedy to trvá zasa veľmi dlho - kým si znova uvedomím, ako veľa tu mám. Aké dôležité je aj napriek internetu a telefónu cítiť, že niekto je kúsok odo mňa, pretože chvíle, keď s niekým mlčím a je nám obom dobre, keď vidím na tom druhom pocity, radosť a smiech, to je niečo, prečo sa oplatí prísť späť. Uvedomujem si, že aj keď to nie je ideálne, je to to najlepšie, čo som našla...
A tak dopíšem mail, napíšem "som rada, že sme tak blízko", pozvem Ťa na kafe a pokec a budem nekonečne dlho počúvať, pretože chcem vedieť ako sa máš...
