Hlúpo čakáš na niečo, čo nepríde a ak náhodou, budeš už aj tak niekde inde... nie, nezabudneš, to ani nemusíš, ale už sa nebudeš chcieť vrátiť tam, kde ste vtedy skončili. Klišé, viem, ale možno to tak naozaj malo byť...
Tak povedz, prečo chceš vždy všetko vedieť hneď? Vravíš, že to chceš uzavrieť a pohnúť sa ďalej, no v skutočnosti do toho len znova rýpneš, potkneš sa, spadneš a ja budem opäť zbierať kúsky Tvojho rozorvaného srdca, dávať ich dokopy a naivne dúfať, že to bolo naposledy.
Tak prečo chceš všetko vedieť hneď? Vravíš, že je lepšie vedieť, ako topiť sa v neistote. No v skutočnosti lietaš v oblakoch a dúfaš, že tam niekde je realita, zamieňaš si jedno za druhé a veríš, že to tak má byť. Tak pristaň, aspoň na chvíľku.
Dvihni kotvy, neťahaj všetko za sebou... viem, že sa toho bojíš, je Ti dobre v tom smútku, však? Poznáš to tam dôverne... ubolená duša, uslzené oči... pozri, spravíme to takto: Ty o tom ešte chvíľu popremýšľaš, no potom sa zamyslíš nad tým, čo Ti hovorím ja - pretože niektoré otázky naozaj nemajú správne odpovede... tak ich už nehľadaj...
