A potom som sa raz mala som rozhodnúť čo ďalej. Kde zostanem. Kde budem pracovať, kde (všade) budem hľadať rast a cítiť sa nezávislá (kedykoľvek chcem).
Vrátila som sa. Domov. Je len jeden. Zvláštne ako dlho niekedy trvá zistiť, kde to vlastne chceme byť. Túlavé topánky sú teraz starostlivo zabalené na dne veľkej škatule obložené weekend passmi, Go whichevercityIvisited kartami, vstupenkami do mustseeplaces a nepoužitými, no stále platnými lístkami na miestnu emhádéčku, veď čo ak bude zasa raz prisilný vietor...
Z času na čas, keď si robím inventúru myušlienkovoskladového materiálu, začne znova fúkať. Ľudia okolo mňa opäť plánujú letné dobrodružstvá mimo slovenskej reality na miestach, kde to vyzerá úžasne - minimálne v krátkodobom horizonte niekoľkých mesiacov (veď tráva na druhej strane plota je vždy krajšia)... a ja sa cítim ako cestovateľský recidivista, ktorý potrebuje svoju občasnú dávku precestovaných kilometrov a vlastných vstupeniek do mustseeplaces...
Začiatok leta. Povieva vánok. Stránky s nízkonákladovkami a letnými jobmi poznám naspamäť. Tentokrát však zostávam tu... hľadať rast... cítiť sa nezávislá (samozrejme kedykoľvek chcem).
A tak si asi podám inzerát: Prenajmem túlavé topánky. Zn: Na neurčito. Predať ich by bolo predsa len veľké riziko. Veď čo ak...?
