Na "lyžiarák" sme šli na Štrbské pleso. Keď sme tam v prvý deň prišli a zbadal som ten strmý svah (nakoniec až taký strmý nebol :-) ) nebolo mi všetko jedno. Ako prvé nás mali zadeliť do skupín podľa toho, kto ako vie lyžovať, a potom sme sa ako skupinka už ďalej zdokonaľovali. Naša skupinka začiatočníkov, sme sa učili brzdiť a rôzne prvé kroky. Potom nás upozornili, že sa máme správať ohľaduplne a vždy byť na kraji svahu, aby sme ostatných a ani seba neohrozovali. Potom sme vlekom vyšli hore a už jazdili ako chceli. Mali sme byť stále po kope, ale vždy niekto zaostával alebo niekomu to šlo lepšie a tak sme sa postupne oddeľovali. Ja som mal ozaj ťažký začiatok. Padal som pravidelne každé dve minúty :-). Myslel som, že ostatní lyžiari sa zachovajú inak, ale ich reakcia bola ozaj prekvapujúca. Častokrát, keď som spadol, vždy ku mne prišiel niekto cudzí, spýtal sa ma či som v poriadku, či mi nič nieje, dokonca malý päťročný chlapec mi priniesol lyžu, keď sa mi odopla. Ozaj som bol z toho dosť zaskočený a veľmi pekne som tým ľuďom poďakoval, že sa o mňa zaujímajú a starajú. Veď ozaj som im mohol byť ukradnutý, ani ma nepoznali, nemuseli si so mnou robiť starosti . Ale ja som z nich cítil, že ozaj vedia ako to je začínať. Nerobil im žiaden problém pozastaviť sa a spýtať sa. Dokonca taký Nemec, čo na Slovensku je možno prvýraz sa pri mne zastavil. Nerozumeli sme si síce, ale výrazmi tváre, či gestikuláciami sme si dali najavo, že je všetko ok. Nie je to síce žiaden neuveriteľný skutok, ktorý vykonali, ale utvrdil som sa v tom, že aj v dnešnom uponáhľanom svete ešte vždy existujú dobrí a milí ľudia, ktorí radi pomôžu.
Zvyšok zájazdu som prežil v pohode. Naučil som sa dokonca celkom dobre lyžovať a bavilo ma to, takže sa tomu asi budem venovať aj v budúcnosti. Cesta späť ubehla rýchlo a ja som sa zo skvelým pocitom a spomienkami vracal domov.
