Nie je kalamita ako kalamita

to je debil... Bola tma a poloprázdny autobus sa šinul diaľnicou. Všetky decká stáli natlačené pri jednom z predných sedadiel a čumeli na roztvorené noviny pri sliepňavom svetle. Klimatizácia rozfukovala listy a vadila mi pri čítaní. Obzrela som sa, bola som zvedavá, kto tak trefne okomentoval článok v piatkovom SME. Žiadne úškrny alebo smiech, to, čo by človek očakával od - násťročných mladňakov, len vážne neveriace pohľady a to potichu pošeptané to je debil Práve sme sa vrátili z národného parku Bavorský les na Slovensko. Z kalamity do kalamity.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (27)

oteraz neviem, kto z mojich mladých kamošov to bol, ale ani jeden z nich nie je v nejakej radikálnej ochranárskej organizácii, neľahal pod harvestor, nehádal sa s políciou a doteraz ani nevypisoval agresívne blogy.
Bol to autobus deciek, ktoré si za svoju snahu pomôcť prírode, v rámci školy, zaslúžili kratučký výlet do Bavorska, tam, kde to 'príroda vie aj sama'.
Žijú v ovzduší 'ochranári vs.lesníci', ' lykožrút áno vs. lykožrút nie', 'McDonald's vs. KFC'...
Každý deň vidia, čo sa deje a majú možnosť počúvať názory z viacerých strán. Majú šestnásť, sedemnásť, osemnásť.
Oh áno, sú zmanipulovaní, zaplatení, komparzisti, manažovaní zahraničnými megalomanskými firmami.
Nech si idú a uvidia všetky tieto deti ležiace pred telkou von a nech neveria rečičkám, že les ako organizmus starý 320 mil rokov sa dokáže zregenerovať. Nech si nemyslia, že turistický ruch rozvíjajúci sa a fungujúci a zarábajúci desaťročia , dokáže nahradiť polročný zisk z 'kalamitného' dreva.
Nech si to zažijú tie decká na vlastnej koži, áno, tých tridsať, štyridsať rokov práce v lesoch (ako na mňa
skoro fyzicky zaútočil ujo lesník na infostánku, keď som mu pokojne vysvetľovala svoj názor).
Tak si to šli zažiť.
Videli lesy strašne zničené (podľa niekoho) a strašne krásne, videli silu prírody, slabosť človeka.
Spoznali úctu a radosť z obnovovania a nového rastu, videli Tatry o desať, dvadsať rokov.
Tatry, v ktorých by sa nezasahovalo.
Ja som spoznala ich, spoznala som pána Sinnera, riaditeľa NP Bavorský les, Osobnosť, ktorá verejnosti vysvetľuje nezasahovanie nielen vedeckými faktami, ale aj slobodou, filozofiou, farbou a rozmanitosťou tvarov.
Fotila som, nechala sa fotiť s otvorenou pusou, fascinovaná prirodzenosťou nielen lesa, ale aj ľudí, s akou prijímali 'kalamitu', či lykožrútovú alebo veternú. Skoro ako pôrodnú babu, ktorá pomáha na svet
dieťaťu - lesu.
Tak vo víre toho všetkého sa do ticha autobusu ozvalo len
'to je debil'
Pretože nám ide o pozornosť a peniaze.

Som rada, že bola tma, keď som sa na východ vracala okolo Tatier.

Toto nie sú Tatry, toto je pár ročné nezasahovanie v NP Bavorský les.