Kedysi sme naše školstvo vnímali ako veľmi dobré, a tak sme sa oň nestarali. Post ministra školstva obsadzoval politický nominant, nie odborník. Navyše u nás ani v okolitých krajinách tento nominant nikdy neprežil výmenu vlády.
A zhruba pred dvadsiatimi rokmi sa životnosť ministrov rezortu školstva dokonca začala krátiť. Podobne to bolo aj v Česku, či Maďarsku. Post sa znehodnotil, školstvo sa zanedbávalo a postupne išlo dolu vodou. Ostali sme v začarovanom kruhu. Zaspali sme na vavrínoch a nakopili sa problémy. Ide o akúsi chorobu východného bloku.
Kedysi „bezpečné“ miesto ministra školstva teraz nik nechce. Zmeny sú totiž viditeľné len po dlhšom období. Je treba riešiť množstvo vecí naraz, ako nízke investície do vzdelania, vedy a výskumu, zlé výsledky našich študentov v testoch PISA či nástupné platy učiteľov. Chce to tvrdú prácu a niekedy aj rozhodnutia, ktoré nie sú ľúbivé. A tie nechce robiť nikto. Preto je nemožná racionalizácia siete škôl. Žiaden zriaďovateľ nezatvorí školu, v ktorej sú jeho voliči. Ani minister nebude chcieť rušiť školu z toho istého dôvodu.
Choroba metastázuje a v školstve prevláda strach. To je fakt. Učitelia sa boja riaditeľov, riaditelia zriaďovateľov a zriaďovatelia zasa vyšších inštitúcií. Žiak, jeho záujmy a rozvíjanie jeho vedomostí, by mali byť na prvom mieste, no prekryli ich politické vplyvy, mocenské tlaky a rozhodnutia.
Je to choroba, ktorá naše školstvo pomaly a postupne zožiera. A na jej liečbu potrebujeme špičkového doktora. Ale aj to je problémový rezort našej krajiny.
