Predstavte si napríklad, že potrebujete vymaľovať byt a chcete to nechať na odborníka. Čo spravíte? Väčšina z nás asi najprv osloví priateľov: „Nevieš o nejakom šikovnom maliarovi?“ Určite sa nepýtate: „Nevieš o nejakom maliarovi s diplomom alebo aspoň maturitou?“
Samozrejme, že pokiaľ ide o remeslo, budeme dávať prednosť zručným a šikovným bez ohľadu na to, či má maturitu alebo nie. Lenže práve maturita, resp. jej absencia je podľa môjho názoru dôvod, prečo sú v očiach rodičov remeslá niečo podradné. Je to asi zakorenené v nás a našej socialistickej výchove – nemáš maturitu, nemáš nič. Pritom si práve rodičia často neuvedomujú, že remeslom sa dajú zarobiť slušné peniaze a možno si tak zabezpečiť dobrú kvalitu života.
Ale späť k maturite. Momentálne sa uvažuje nad tým, či budú učebné odbory trojročné s výučným listom (ak chce študent maturitu, musí si urobiť ešte dva roky navyše) alebo rovno štvorročné s maturitou. Všetko má svoje za aj proti. Za tri roky študenta naučíme, resp. mali by sme naučiť, všetko o profesii. Má vedomosti i prax a končí s výučným listom. Ak sa vrhne do ďalšieho dvojročného štúdia iba preto, aby získal maturitu, môže sa stať, že všetku zručnosť zabudne. Počas nadstavby totiž nemá dostatočnú prax.
Aj štvorročná alternatíva má svoje úskalia. Hlavným problémom je nedostatok praxe. To by mohli vyriešiť hodiny praktických cvičení navyše.
Tu sa však dostávame k ďalšiemu problému a to sú samotné remeselné odbory. Až 43 % zamestnávateľov nevie nájsť absolventov, ktorí majú potrebné zručnosti a kvalifikáciu. Ak chce štát investovať ťažké peniaze z Európskej únie do podpory zamestnanosti mladých ľudí u nás, smelo do toho. Len sa obávam, že bez zmeny štruktúry fungovania stredného a vysokého školstva, to budú vyhodené financie a keď to bude koordinovať ŠIOV ( Štátny Inštitút Odborného Vzdelávania ) tak to ani nerobme. Stačí sa pozrieť na situáciu vo vybraných odboroch. V niektorých dosahuje nezamestnanosť absolventov 50 až 60 % !
Počas ostatných ôsmich rokov pravidelne navštevujem rôzne školy. Rozprávam sa so študentmi aj učiteľmi. Zaujímam sa o ich názor, situáciu a najmä porovnávam, ako to fungovalo pred rokmi a ako to funguje dnes. Páčilo sa mi konštatovanie jedného staršieho pedagóga - bývalého riaditeľa odborného učilišťa, ktorý nazval fungovanie škôl pre rokom 1989 ako „školy pri komíne“ - teda pri podniku. Zaspomínal si na časy, keď školy nepatrili iba pod ministerstvo školstva, ale pod jednotlivé sektorové ministerstvá na základe ich odborného zamerania. Rozprával mi o období, keď školy fungovali v úzkej spolupráci s podnikmi, ktoré aj investovali do ich odborného vzdelávania. Bolo im totiž jasné, že práve tá škola im dá odborníkov vzdelaných, na základe ich potrieb a tým pádom im dáva aj možnosť ovplyvniť hospodársky rast v ich regióne. Nie je práve toto cesta, ktorou by sme sa mali v rámci odborného školstva opäť vydať?
