Vyjadrovanie sa k situácii v školstve vyzerá „fundovane“. No v rôznych situáciách (nedostatočné vybavenie stredísk odborného vzdelávania, vzdelávanie učiteľov v odborných predmetoch atď.) sa odrazu ministerstvo školstva ako i jeho inštitúcie začnú tváriť a vyhovárať, že... my nič, nevieme s tým nič urobiť, to by mali firmy, veď to budú ich zamestnanci. My nič, to chceli rodičia, veď oni majú vzdelávať, starať sa a prispievať na školy. Koľko máme inštitúcií pod ministerstvom školstva a aké podklady pri výbere budúceho vzdelania majú rodičia k dispozícií, okrem toho , že sused je maliar a má veľa roboty a dobre si zarobí? Ak by som chcel použiť trochu za vlasy pritiahnutý príklad, povedal by som, že keď si kúpim nový televízor alebo práčku, dostanem stostranový návod, ako mám so spotrebičom zaobchádzať a čo robiť v prípade problémov. Ako však má otec, matka, ktorí pracujú každý deň, sú vystresovaní, pod tlakom ako uživiť rodinu, ešte riešiť bez informácií vzdelanie svojich detí? Načo tu potom máme ministerstvo a dvanásť inštitúcií, keď nevedia vytvoriť podmienky pre kvalitné vzdelávanie?
V prvom rade by sa malo ministerstvo zamerať na mladých ľudí, motivovať a zaujať ich. Vytvoriť im vzťah k práci a nie čakať, že toto poslanie prevezmú iba zamestnávatelia a rodina. Ak totiž niekto z nich finančne podporí školu, riaditeľ v podstate podpísal zmluvu s diablom. Stačí iba obyčajná poznámka, či zlé hodnotenie, zvýšenie hlasu učiteľa a hneď bude musieť riaditeľ zasiahnuť: „Veď vieš, že nás podporujú, nepreháňaj to...“
Dá sa vykorčuľovať z tejto situácie? Možno na začiatok by stačilo pár krokov:
Duálny zákon, ktorý hovorí o tom, že študent má popri škole chodiť praxovať aj do firmy, bude fungovať iba pre veľké spoločnosti. Mala by sa k nemu pridať aj dodatok, ktorý bude priamo riešiť remeselné činnosti, pretože s týmto stavom, ktorý ide na schválenie do parlamentu, sa remeselné činnosti nerozšíria. Veď toľko potvrdení, tlačív a podmienok, ktoré by snaživý maliar, murár musel vyplniť a zabezpečiť, aby mohol robiť toto vzdelávanie sa nikomu nebude chcieť robiť.
Financovať školy priamo, nie prostredníctvom VUCiek, ktoré si vždy niečo odkroja. A tým neplynú peniaze priamo v plnej výške do škôl, tak ako by to bolo správne.
Na školských úradoch, ktoré rozhodujú a schvaľujú, kde a na akej škole, aký odbor sa bude študovať, mať na miesto politicky dosadených ľudí odborníkov, ktorí v školstve pracovali.
Otvárať odbory, ktoré sú naozaj v danom okrese potrebné. Veď podklady z úradov práce o výške uplatnenia absolventov na trhu máme.
Výrazné zvýšenie platov učiteľov, aby nastal príliv nových, mladých a kvalitných ľudí do školstva. To ja však už taká otrepaná fráza a stále sa nič nedeje. Veď čo už je dôležitejšie v štáte ako školstvo a zdravotníctvo.
Jeden subjekt, ten najdôležitejší, som v tomto texte takmer vôbec nespomenul. A spomína ho málokto. Sú to učitelia. Aký majú status a váhu v našom štáte? Kto za nimi stojí? Ako môžu vzdelávať mladých ľudí v týchto podmienkach?
Stále tvrdím, že budúcnosť národa je vo vzdelaní, len tí, čo si to majú uvedomovať, to nevnímajú.
