Keď mi o tom študenti neskôr na diskusii so mnou hovorili, neveril som. Nemyslite si, že sa to stalo iba na jednej škole. Od septembra som cestoval po stredných odborných školách po celom Slovensku a vypočul som si množstvo podobných príbehov. S mladými študentmi sa stretávam už niekoľko rokov. Áno, môžeme zovšeobecňovať a povedať o nich, že sú drzí, neporiadni, výbušní, papuľujú. Keď som sa pred nich postavil ja, holohlavý štyridsiatnik, aby som s nimi debatoval, neboli iní. Drzí aj neporiadni, výbušní a papuľovali – prvých desať minút. Keď som sa ich spýtal, ako sa chcú v živote mať. Prevládala odpoveď – chceme sa mať dobre, a okamžite dodali - ale bez práce sa to nedá a my nemáme kde robiť.
Nemôžeme večne nadávať študentom, že sú leniví a nechce sa im, lebo nie vždy je to pravda. Pravdou ale je, že štartovacou čiarou pre ich kariéru a prácu, by mala byť škola. No podmienky, v akých sa mladí učia, sú niekedy skôr karikatúrou školstva. Presvedčili ma o tom napríklad stolári. Viete, čo vyrábajú počas praxe? Vtáčie búdky a malé drevené stromčeky, lebo všetky stroje sú drahé a škola si ich nemôže dovoliť. „Boli sme na výstave a tam sme videli stroje, ktoré sa používajú vo výrobe. My ani nevieme, ako sa spúšťajú. Kde sa máme potom zamestnať, kto by nás chcel,“ sťažovali sa študenti.
Na zaplakanie je aj príbeh dievčaťa, ktoré sa rozhodlo učiť za kuchárku. Vždy rada pomáhala v kuchyni mame. Zvládla prvý aj druhý ročník a tešila sa na tretí, pretože konečne mala praxovať v školskej jedálni. „Hneď prvý deň boli bolognské špagety. Pripravené cestoviny a omáčka z konzervy. Druhý deň sme robili vysmážané rezne s varenými zemiakmi, aby to bolo jednoduché. V stredu.... Vtedy som pochopila, ako dobre som si asi vybrala,“ dodala študentka ironicky. Keď študenti chceli uvariť niečo čerstvé, nebol čas, suroviny a klasicky ani peniaze. Na prax inde sa študentka nedostala, v malom meste totiž nie je žiadna reštaurácia, iba pizzeria...
O nič lepšie ako kuchári, na tom nie sú ani cukrári. „Recept na punčové a dobošové rezy viem naspamäť. Ale urobiť nejaký francúzky krém, to neviem. Veď aj pani majsterka to číta a varí podľa receptu. Ani ona sa nemá kde učiť nové recepty, postupy. Dopyt po socialistických zákuskoch nebol veľký a tak sme piekli stále menej,“ hovorili mi študenti tohto odboru.
Naopak na nedostatok praxe sa nemôžu sťažovať murári, ale... „Chodíme kopať, stavať a nič nedostávame, pritom by nám stačilo 10 – 15 eur za mesiac, aby sme mali pocit, že to, čo robíme a za čo si škola účtuje, je naozaj ocenenie práce,“ opisovali situáciu. Vtedy som si spomenul, že aj ja som počas praxe dostával tzv. mesačné všimné a tešil som sa z toho. Uvedomoval som si, že za prácu je aj pláca.
„Pôjdem do zahraničia, zarobím si tam. Áno, viem, že budem žiť v malej izbe s nejakými Poliakmi či Maďarmi, budem robiť sedem dní v týždni od rána do noci, ale čo mám robiť. Že stratím svoju ľudskosť? Tú nemám ani na Slovensku,“ povedali strojári, ktorí sa rozhodli spraviť si zváračské kurzy. Nie, nie, škola im ich nezaplatí. Iba sprostredkuje. Zaplatia to rodičia.
Počas mojich debát na stredných odborných školách som videl a počul absolútnu beznádej mladých ľudí, rezignáciu na prácu a normálny šťastný život. Keď som bol učňom ja, jeden učiteľ povedal, že mladí ľudia sú srdcom spoločnosti. Ja teraz musím skonštatovať, že slovenské srdce je dosť choré a samo sa nedokáže vyliečiť. Mali by sme mu pomôcť.
Na začiatok by stačilo pár premyslených krokov na naštartovanie stredného odborného školstva, ale o tom budem písať v januári.
https://www.facebook.com/brani.grohling
