Nie, nie je to iba tým, že žiakov je celkovo menej ako pred niekoľkými rokmi. Ani tým, že máme odrazu menej zručných mladých ľudí. Problémom je, že kým kedysi sa na gymnáziá dostávali iba najlepší jednotkári, dnes sú tieto školy dostupné aj pre „slabších“ žiakov.
A mnohí rodičia v predstave, že deťom zabezpečia ružovú budúcnosť, tento stav využívajú. Bez ohľadu na to, čo ich dieťa baví, či je zručne nadané, sú presvedčení, že práve gymnázium je tá správna voľba. Celú situáciu najlepšie opísalo jedno dievča zo Sniny, s ktorým som sa počas mojich ciest po školách stretol: „Prečo si moji rodičia myslia, že keď ma nebavilo učenie ale varenie, tak sa to na gymnáziu zmení?“
Vždy som bol veľmi kritický k bývalému ministrovi školstva Dušanovi Čaplovičovi. Jeden z jeho nápadov, som však podporoval – prijímanie žiakov na stredné školy podľa priemeru. Okamžite sa však objavili názory, že „čo ak si učiteľ zasadne na žiaka a ten potom pre zlé známky nebude môcť ísť na gymnázium“. Lenže hodnotiť sa malo niekoľko predmetov z niekoľkých vysvedčení. Na žiaka by si tak musela zasadnúť viac ako polovica učiteľov... Napriek tomu mnohí považovali nápad s prijímaním žiakov na školy podľa priemeru za diskriminačný. Niektorí opoziční poslanci na čele s Miroslavom Beblavým aj podali podnet na Ústavný súd a ten im dal za pravdu. Zákon mal byť v rozpore s ústavným právom na vzdelanie.
V tomto kontexte by ma zaujímalo, ako môžem mať právo na vzdelanie, keď sa neučím? Veď aj štúdium na strednej odbornej škole je právo na vzdelanie. Týmto zákonom predsa nikto nikomu nezakazoval ani neznemožňoval právo na vzdelanie. Alebo chcela skupina poslancov povedať, že vzdelanie na gymnáziu je iné a lepšie ako na strednej odbornej škole?
Spomeňte si na to vždy, keď budete nadávať, že nemôžete na rýchlo zohnať inštalatéra či iného remeselníka, a keď ho už konečne zoženiete, tak si od vás za službu vypýta „nekresťanské“ peniaze. Nuž, cena na trhu je otázkou ponuky a dopytu. A je jasné, že remeselníkov je menej a ľudí, ktorí ich potrebujú viac. Je „super“, že skupina opozičných poslancov zablokovala zákon o prijímaní žiakov na školy podľa priemeru a tým znemožnila, aby sa spontánnym spôsobom vyčistilo školstvo. Tak ako to bolo kedysi. Tých, ktorých bavila matematika či zemepis a mali výborné známky, išli na gymnázium.
Ja som tiež nebol jednotkár, ale bavila ma tvorivá práca. Mojim rodičom došlo, že nemá zmysel pchať ma na gymnázium a tak som išiel na obuvnícku priemyslovku a bol som spokojný. Škoda, že poslanci nedotiahli celú vec do konca a to zmenou financovania školstva, pretože dnes sú školy platené na hlavu žiaka. To je aj dôvod prečo gymnáziá odrazu otvárajú svoje dvere aj slabším študentom. Tí si potom buď vyberajú všelijaké „zaujímavé“ vysoké školy, končia na úradoch práce alebo sa musia rekvalifikovať. A odborné školy upadajú...
Na záver ak sa Vám chce čítať, pripájam ešte vyrozumenie Ústavného súdu, kde sa dvaja sudcovia vyslovili opačný názor :
Odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Milana Ľalíka
Sudkyňa Ivetta Macejková a sudca Milan Ľalík vyjadrili nesúhlas s bodom 1 výroku nálezu, ktorým bol vyslovený nesúlad napadnutej právnej úpravy s ústavou a medzinárodnými zmluvami a s odôvodnením nálezu. Podľa ich názoru návrhu nemalo byť vyhovené.
Pri práve na vzdelanie počíta ústava s výhradou zákona. Ustanovenie čl. 42 ods. 1 ústavy je tak primárne vydané zákonodarcovi na to, aby ho naplnil konkrétnym obsahom. Povaha základného práva na vzdelanie totiž vyžaduje od štátu pozitívne konanie (pozitívnu akciu). Na rozdiel od „klasických“ základných práv prvej generácie nie je právo na vzdelanie definovateľné ako sféra osobnej slobody jednotlivca limitujúca verejnú moc, do ktorej by bolo možné zasahovať iba „v miere nevyhnutnej v demokratickej spoločnosti“ v záujme dosiahnutia legitímneho cieľa a v mnohých prípadoch iba z dôvodov predvídaných v ústave. Z vôle ústavodarcu (čl. 51 ústavy) je to naopak zákonodarca, kto dáva právu na vzdelanie príslušný obsah a vymedzuje jeho rozsah a podmienky realizácie.
S názorom väčšiny pléna ústavného súdu možno súhlasiť v tom, že podstatou (jadrom) základného práva na vzdelanie v zmysle čl. 42 ods. 1 ústavy je právo na prístup k vzdelaniu. V záujme naplnenia práva na vzdelanie preto musí štát vytvoriť, organizovať a zabezpečovať systém vzdelávania. Nevyhnutnou súčasťou takéhoto systému je aj stanovenie kritérií a podmienok prístupu k jeho jednotlivým zložkám.
Na rozdiel od väčšiny pléna ústavného súdu sa nedomnievajú, že napadnuté ustanovenia školského zákona zasahujú do podstaty a zmyslu základného práva na vzdelanie. Tieto ustanovenia ustanovujú podmienky prijatia len na niektoré typy stredných škôl, neobmedzujú však prístup k strednému vzdelaniu (stredoškolskému vzdelaniu) ako takému. Právo na vzdelanie na gymnáziu alebo strednej škole s maturitou nemožno teda chápať ako súčasť podstaty základného práva na vzdelanie v tom zmysle, že by každý bol oprávnený študovať na tomto type škôl a že štát by bol povinný zaručiť komukoľvek takéto vzdelanie, ak si to praje.
Cieľom a zmyslom priemeru známok je len nastolenie právnej istoty pre žiakov po skončení základnej školy, o aký druh strednej školy sa môžu uchádzať, a tak realizovať svoje ďalšie naň nadväzujúce vzdelávanie, zodpovedajúce ich dosiahnutým výsledkom na škole, ktoré sú premietnuté do exaktne vyjadrených známok za jednotlivé predmety. Existenciu legitímneho cieľa napadnutých ustanovení školského zákona akceptovala aj väčšina pléna. Cieľom je vytvoriť podmienky na to, aby sa v súlade s potrebami spoločnosti na štúdium na gymnáziách a stredných odborných školách s maturitou dostali (boli prijatí) tí uchádzači, ktorí majú na takéto štúdium najlepšie predpoklady. Medzi napadnutou právnou úpravou a uvedeným legitímnym cieľom podľa názoru sudcov existuje aj nepopierateľná racionálna väzba. Kritérium študijných výsledkov premietnutých do priemeru známok je nediskriminačné, s racionálnou väzbou k účelu, na ktorý sa používa, a napriek výhrade o nerovnakej úrovni základných škôl mu nechýba ani miera objektivity relevantná z hľadiska posudzovania ústavnej konformity. Vzhľadom na čl. 51 ods. 1 ústavy a skutočnosť, že napadnutá právna úprava nezasahuje do samotnej podstaty a zmyslu základného práva na vzdelanie, nemusí byť táto právna úprava školského zákona v prísnom vzťahu proporcionality k cieľu, ktorý je reguláciou študentov podľa dosiahnutého priemeru známok počas posledných rokov základnej školy sledovaný, t. j. nemusí ísť o opatrenie „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“, ako to je napríklad pri iných právach, ktorých sa možno dovolávať priamo z ústavy. Testom ústavnosti v tomto zmysle preto prejde taká zákonná úprava, ktorá vyhovuje testu „racionality“, t. j. právna úprava, pri ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak robí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Podľa názoru sudcov patrila konkretizácia určovania kritérií prijímania žiakov na gymnáziá a stredné školy s maturitou predovšetkým zákonodarcovi, a nie ústavnému súdu; preto mal v tejto veci zostať viac zdržanlivejší k posudzovanému verejnému statku (vzdelaniu), ktorý je platený z verejných rozpočtov. Sudcovia dodali, že školstvo sa stalo podnikaním. Školy sú totiž financované podľa počtu študentov, a nie podľa kvality. Na riešenie tejto otázky sa podujala práve namietaná zákonná úprava tak, aby o miesta na stredných školách s maturitou zabojovali iba tí najlepší žiaci základných škôl, ktorí v prvom kole svoju kvalitu dokázali priemerom dosiahnutých známok a v druhom kole prísnym výberom v rámci prijímacieho konania
