Približne pred mesiacom sme zverejnili inzerát na päť voľných pozícií kaderníka. Zareagovalo asi tridsať ľudí, z čoho sme mali celkom radosť. Prvé nadšenie z nás opadlo pri čítaní životopisov. Asi 25 ľudí, ktorí vyštudovali odbor kaderník, mali v CV uvedené, že nepracovali a ani nepracujú vo svojom odbore. Namiesto toho robia ako predavači, čašníci či pokladníčky, prípadne nepracujú vôbec. Iba piati uchádzači mali prax a pracovali ako kaderníci. Nedali sme sa odradiť a všetkých tridsať ľudí sme pozvali na pohovor.
Vtedy prišlo ďalšie rozčarovanie. Pohovor mal totiž teoretickú a praktickú časť. V teoretickej časti boli odpovede na naše odborné otázky presne tie, o ktorých som písal hneď v úvode. Praktická časť bola ešte „lepšia“. Ak by sme dali uchádzačom robiť trvalú, dopadlo by to na výbornú, pretože tú vedeli robiť všetci. Verím, že pre panie majsterky je trvalá veľmi dôležitá, ale časy a najmä trendy sú dnes iné. Z praxe môžem povedať, že trvalá tvorí tak 1 % zo služieb, ktoré zákazníčkam v oblasti vlasov poskytujeme.
Nakoniec sme predsa len vybrali troch ľudí. Tu sa však príbeh nekončí, naopak, pre nás ako zamestnávateľa sa práve teraz začína. Týchto troch ľudí budeme musieť úplne preškoliť, čo bude trvať asi pol roka. Počas šiestich mesiacov budeme musieť platiť všetky náklady spojené so školeniami a súčasne pôjde nováčikom aj plat. Za „stoličku“, ako zvykneme hovoriť, aby vyrábali tržbu, ich nemôžeme postaviť. Z tejto situácie je zrejmé, že štát i zriaďovatelia škôl pohodlne presunuli na plecia zamestnávateľov to, čo mali mladým ľuďom počas troch rokov v škole poskytnúť oni. Aj vy sa pýtate, ako sa potom vlastne využívajú financie vkladané do školstva? Realita dáva odpoveď – úplne neefektívne. Ministerstvo školstva stále hovorí o tom, ako je potrebné prepojiť vzdelávanie a prax a tým produkovať ľudí zaujímavých pre trh. Čo ale pre to naozaj robí, a čo pre to robia zriaďovatelia škôl i pedagógovia samotní, je už druhá vec.
Momentálne beží viacero projektov, ktorých zámerom je naštartovať spoluprácu medzi školami a zamestnávateľmi. Myslím si, že je to dobrá myšlienka. Napokon aj v minulosti tu takýto model fungoval. Výrobný podnik mal svoje učilište a učni mali týždeň teoretické vyučovanie a ďalší týždeň boli na praxi v závode. Tiež som odchovancom takéhoto systému, aj keď uznávam, že mal aj svoje nedostatky. Dnes je ale podstatné, aby sa pripravili podmienky nielen pre školy ale i zamestnávateľov. Motivácia nemôže byť len jednosmerná, ale prínos musí byť pre všetky zapojené strany.
