Je to však krok, ktorý ovplyvní určitú skupinu ľudí, učiteľov, žiakov a aj rodičov, a preto ho zatiaľ žiaden minister nikdy neurobil. Veď kto by mal odvahu zatvoriť školu svojmu straníckemu kolegovi?! Ten rovno môže zabudnúť na hlasy voličov, ktorých deti teraz musia cestovať do inej školy cez celé mesto, prípadne im platiť internát a cestovné. Tu by sa mal štát zamyslieť a nájsť cestu ako podporovať nielen dobré školy, ale aj deti, ktoré ich navštevujú. Napríklad aj príspevkami na spomínané cestovné a internáty. Veď predsa investuje do žiaka, z ktorého bude potencionálny zamestnanec. Teda platiteľ daní.
Viete, čo je najväčší problém nášho školstva? Už som to spomínal - máme viac škôl než žiakov. Školy o žiakov doslova bojujú. Sú pre nich len finančnou položkou, ktorou zaplatia účty i učiteľov. A tým, že sa viac pozerá na počet prijatých žiakov než na kvalitu ich vedomostí, štát ich v tom podporuje. Ale aj rodičia si pestujú určité „špecifiká“. V mysli zakorenené, že maturita je záruka zamestnania, tak chcú svoje dieťa umiestniť na gymnázium. A keďže riaditeľ gymnázia potrebuje žiakov/normatív, zoberie všetko. Veď každý žiak je príjem do školskej pokladnice.
Keď sa v ostatnom roku pokúsili urobiť selekciu, podobnú tej s trojkármi z mojich čias, určiť presné pravidlá pre prijímanie žiakov na stredné školy a gymnázia, hneď sa ozval ústavný súd a zakázal to. Stále je to však prechodné cez monitor, ktorý môže byť záväzný pri prijímaní žiakov na školy. Zaráža ma, že štát vie koľko investuje do školstva, no neočakáva od neho výkonnosť. V prvom rade on samotný by mal školstvo regulovať, veď ho financuje. Mal by požadovať kvalitných žiakov.
Bohužiaľ, vďaka decentralizácií sa však zbavil možnosti rozhodovať o školách. Možno v tomto prípade by mal nastať čiastočný krok späť. Už som počul aj názory, že podnikatelia si majú povedať, koľko žiakov potrebujú. Takže to má robiť niekto iný než štát? Mne to príde, ako by sa chcel zbaviť zodpovednosti.
Stále však odbáčam od samotného zatvárania škôl, presne tak, ako to robia naši politickí predstavitelia. A pritom je to jednoduché, čísla hovoria za seba. Ak škola vykazuje stratu (nedostatok žiakov) viac ako tri roky, tak ju zatvorme. Nemôže predsa jej riaditeľ prísť za zriaďovateľom (svojim kamarátom), aby zobral nejaké odbory z inej školy a dal mu ich len preto, aby splnil normatív. Prečo by úspešné školy, ich učitelia a riaditelia, ktorí odvádzajú dobrú prácu a tým napĺňajú svoje triedy, mali trpieť pre neschopnosti iných? Rovnako, keď je na úrade práce viac ako dva roky absolvent z určitej školy a odboru, zriaďovateľ by nemal dovoliť otvorenie toho istého odboru vo svojom kraji. Veď mieru uplatnenia absolventov na trhu práce máme k dispozícii.
Nájde konečne niekto odvahu?! Urobí niekto ten nepopulárny krok na zaplátanie nášho starého domu zvaného školstvo, kde fúka a zateká, a konečne ho naozaj opraví?
