Takmer polovica základoškolákov sa v škole stretla s negatívnymi vyjadreniami k rase či národu. Polovica videla na škole niekoho nosiť oblečenie so symbolmi extrémizmu. Asi štvrtina videla v škole ľudí propagovať extrémistické materiály. Najhoršie je na tom Prešovský kraj, kde 71 % žiakov videlo v škole extrémistické oblečenie a 42 % videlo niekoho propagovať extrémistické materiály na škole. Extrémizmus je v školách rozšírenejší, než by sme si mysleli.
A odkiaľ sa žiaci dozvedajú o extrémizme? Z televízie (65 %), internetu (44 %) a na treťom mieste je škola (39 %). Rodina, ktorá by mala dieťa vychovávať a vštepovať mu hodnoty, je až na siedmom mieste v informovaní o extrémizme (8 %). Predbehla ju ešte aj ulica ako zdroj informácií o extrémizme s 12 %. Je pravda, že extrémistické nálady sa nešíria výlučne v školách, ale aj v celej spoločnosti, no v škole trávi mládež veľkú času. Čo s tým všetkým môžu robiť školy? Dokážu školy vôbec zasiahnuť?
Ak sa zhodneme, že nacizmus, obdivovanie Hitlera a vyvražďovanie ľudí nie sú hodnoty, ktoré do dnešnej spoločnosti patria a ktoré by mohli čokoľvek priniesť To, že mládež si získava informácie o extrémizme najviac z internetu či televízie, je zrejme prirodzené. Očakávať, že v dnešnej dobe nebudú na prvom mieste médiá, ale škola, by bolo naivné. Čo ale môže škola urobiť, je naučiť mladých získané informácie vyhodnocovať, overovať a kriticky myslieť.
V mnohých ohľadoch preto aj korene postojov k extrémizmu začínajú na hodinách slovenčiny a literatúry. Tam sa žiak buď naučí zopakovať to, čo mu o diele povie učiteľ, alebo sa naučí, ako má text čítať, ako ho má zhodnotiť, ako z neho vytiahne hlavnú myšlienku a povie, či je text napísaný vecne a objektívne, alebo obsahuje hodnotiace postoje autora. Čitateľská gramotnosť a čítanie s porozumením je práve tou najslabšou stránkou našich žiakov (napr. podľa testov PISA). V dobe, kedy nás zahlcujú informácie zo všetkých strán, sa k rozvoju čítania s porozumením musí pristupovať inak ako v minulosti. V tomto smere by malo zakročiť ministerstvo systematickým vzdelávaním učiteľov na rozvíjanie čitateľskej gramotnosti.
Ďalej je otázkou, čo sa žiak naučí a čomu naozaj rozumie a čo vie použiť. Iné testy (napr. TIMSS) ukazujú, že žiaci zaostávajú v použití poznatkov v praxi. Aplikácia v praxi v tomto prípade znamená napríklad projektové vyučovanie. Pri projektovom vyučovaní sa žiaci aktívne zapoja do vyučovania, učia sa práci v skupinách a samostatne získavajú informácie a tvoria. Napríklad som navštívil školu na Slovensku, kde žiaci namiesto pasívneho získavania informácií o druhej svetovej vojne žiaci vyrobili modely pracovného tábora, ktorý bol v ich meste a získavali informácie o jeho histórií a fungovaní.
Alebo škola môže zvoliť iné prístupy. Učiť o tejto téme v tematických týždňoch, kde sa budú žiaci na viacerých hodinách zameriavať na jednu časť histórie. Alebo si určiť hodnoty školy, v duchu ktorých bude žiakov vychovávať a v rámci ktorých vytvorí mimoškolské aktivity, projekty či zážitkové učenie. Rozvoj kritického myslenia, projektová výučba, či akékoľvek mimoškolské aktivity nie sú prínosom len v boji proti extrémizmu, sú aj kľúčom k skvalitneniu výučby takmer každého predmetu. Verzií, ako môže škola konať v tomto smere je viacero. Nikdy to nie je jedno riešenie a nikdy nie je jednoduché. A ministerstvo by to malo vedieť.
Odpoveďou na extrémizmus totiž nie je hodina dejepisu navyše. Áno, učiteľov dejepisu určite potešila a dala im väčší priestor na prácu. Ale možno by sme sa namiesto kvantity vyučovacích hodín, mali sústrediť na ich kvalitu. Problém totiž nie je, koľko máme hodín, ale ako ich učíme.
