Absolvent pedagogiky (ak ho neuchmatne súkromný sektor) nastúpi na školu. Plat má menej než 600 eur v čistom (podstate nižší než je priemerný nástupný plat absolventa VŠ). A tak sa čoskoro pustí do absolvovania vzdelávaní, za ktoré získa príplatky, aby mohol mať lepšiu mzdu. Obvykle si to zaplatí z vlastného vrecka.
Toto celé sa nazývalo kreditový systém. Teraz sa to bude volať profesijný rozvoj. V zásade ministerstvo v tomto systéme nezmenilo nič. Pôvodná myšlienka kontinuálneho vzdelávania učiteľov bola pekná: Viesť učiteľov k zlepšovaniu svojej práce a odmeniť ich príplatkom. Táto vznešená myšlienka však rýchlo stroskotá, keď je základný plat učiteľa nepostačujúci a príplatky nie sú odmenou za snahou ale spôsobom, ako sa dostať k ako-tak obstojnému platu.
Či to nazvú „kreditové vzdelávanie“ alebo „profesijný rozvoj“ je úplne jedno. Stále ostali pri tom, že mzda učiteľa nie je atraktívna a on to musí doháňať inde. Zmysluplnejšie by bolo zabudnúť na príplatok za vzdelávanie a navýšiť plat učiteľa. Jeho ďalšie vzdelávanie sa dá garantovať obdobným pravidlom, aké fungovalo v Estónsku – za 5 rokov musí učiteľ absolvovať 150 hodín vzdelávania (čas a roky si môžete upraviť).
A čo kvalita vzdelávania? Asi by nezaškodilo, keby sa ľudia z ministerstva pozreli na spokojnosť učiteľov so vzdelávaním, ktoré dostali v štátnych inštitúciách ako je MPC. Možno by zistili, že niekedy učiteľov učili ľudia, ktorí roky nestáli za katedrou. Možno by zistili, že eurofondy a financie, ktoré do týchto inštitúcií lejeme, prinášajú len to, že ich zamestnanci majú plat.
Ale ani kvalitu vzdelávania učiteľov ministerstvo nerieši. Takže čo sa mení? Príplatky ostávajú, poskytovatelia vzdelávania ostávajú, iba sa to celé nazve inak. A na ministerstve sa môžu potľapkať po ramene, ako to tu skvele zreformovali.
