Áno, čítate správne. To ministerstvo, čo pridelilo 300 miliónov z eurofondov aj schránkam. To ministerstvo, čo neskôr zo štátneho pridelilo 33 miliónov na výskum aj firmám, ktoré výskum nerobia. V rozpore so 4 zákonmi a 1 nariadením EÚ. Tvárilo sa, že ich ľudia nevedia rátať do 100 (alebo nevidia rozdiel medzi 94 a 84). Tvárilo sa, že dvaja nezávislí hodnotitelia môžu napísať navlas rovnaké posudky.
Ministerstvo školstva tvrdí, že po týchto všetkých kauzách, omyloch a škandáloch ho kontrolovať netreba. Vraj si vedia spraviť audit sami. Nepripomína vám to známy výrok Smeru, že miera sebareflexie je u nich taká vysoká, že „ani nepotrebuje kontrolné orgány“?
Učiteľku, ktorá je s deťmi v triede, kontroluje inšpekcia. Kto kontroluje ministerstvo, ktoré podivne pridelí 33 miliónov? Nik. Útvar hodnoty za peniaze ale nevznikol len tak z pasie. Mal kontrolovať efektívne využívanie financií v štáte. A s tým, povedzme to slušne, má Slovensko dlhodobo veľkým problém.
Uznávam, vieme predsa, aký má ministerka vzťah k podobným inštitúciám. Inštitút vzdelávacej politiky ako jeden z mála predkladal ministerstvu efektívne návrhy na zlepšenia. Ministerka ho bez mihnutia oka zrušila (a po kritike obnovila). No odmietnutie auditu je v podstate facka akejkoľvek transparentnosti.
Naposledy, keď si v rámci Hodnoty za peniaze posvietili na odpočet práce rezortu školstva, zistili, že rezort školstva nesplnil skoro nič. Ministerstvo asi vie, čo by prišlo. Jediné vysvetlenie, prečo audit odmieta je, že sa obávajú, že niekto v školstve odhalí ešte väčšie prešľapy než tie, čo poznáme dnes.
