Dnes je Medzinárodný deň Rómov. Po celom Slovensku budú vznikať články, rozhovory a reportáže o kultúre, histórií, výstavách, inklúzií, pestrosti. Budú sa spomínať osady, segregácia, úspešné projekty a plány, ako ďalej. Budú tancovačky, bude spev, budú panelové diskusie, PR slogany a vlajky na plagátoch. Budú sa chváliť tí, ktorí robia málo, no o to viac hovoria. Budú sa zdieľať videá a citáty o tom, ako sa máme vzdelávať, chápať a prijímať. Lenže v tom všetkom, v tej vrstve výrokov a PR, sa zabudne na tých najtichších. Tých, ktorí dnes neoslavujú. Pretože nemajú s kým. Tých, ktorí dnes ani netušia, že je nejaký sviatok. Pretože nemajú ani vlastnú rodinu!
Píšem o rómskych deťoch, ktoré sú určené na adopciu.
Píšem o deťoch, ktoré sú pre mnohých neviditeľné, pretože sú tmavšie.
Píšem o tých, ktorých sa ľudia boja adoptovať, lebo čo ak... čo ak raz... čo ak niečo. A zatiaľ čo vy dnes zapaľujete sviečky za identitu, oni čakajú na niekoho, kto im zhasne svetlo pri posteli a ráno im povie: "Vstávaj, zlatko."
Tieto deti nechcú politiku! Nechcú oslavy! Nechcú festival! Nechcú štatistiku! Chcú rodiča... Stabilitu... Teplo... Náruč...
A preto dnes nepíšem o folklóre, ale o bolesti. Preto dnes nejdem do osád, ale do systému. Pretože keď ide o adopciu rómskeho dieťaťa, zrazu všetci stíchnu! Zrazu to nie je také „pestré!“ Zrazu tam nie je žiadna inklúzia! Len ticho a neochota. A pritom, ak si to dovolíme povedať nahlas rómske dieťa získate rýchlejšie. Nie preto, že by bolo menej. Ale preto, že oň nie je záujem. Nikto ich nechce...
A keď sa pýtate prečo, odpoveď je krutá: pretože vy, ktorí by ste mali šíriť osvetu, ste roky ničili povedomie. Roky ste tolerovali systém, ktorý mlčí, keď má kričať. Rodičia si dodnes musia „googliť", čo ich čaká, nedostanú pomoc, podporu, vysvetlenie. Nedostanú normálny jazyk, len formuláre a tabuľky. A keď už sa niekto odváži čaká ho suseda, svokra, kolega, ktorí šepkajú: „A čo ak z neho vyrastie zlý cigán?“
To nie je rasizmus jednotlivca. To je strach, ktorý ste dopustili vy. Svojou nečinnosťou. Svojím mlčaním. Svojím vyhýbaním sa pravde.---ROMOVIA---!
Ja som možno len obyčajný chlap. Nie som psychológ. Nie som sociálny pracovník. Nie som PR tvár. Ale viem, čo cítim. Viem, že každé dieťa si zaslúži šancu. A viem, že mnohí rodičia by chceli dieťa. Len sa boja. Nie toho dieťaťa, ale toho, čo ste roky zanedbali vy.---ROMOVIA---!
Adopcia nie je obchod! Nie je to katalóg! Nie je to objednávka! Je to záväzok...
Ale ak máte doma pokoj, stabilitu, lásku a chuť prijať niekoho, to dieťa vám raz vráti všetko úsmevom, objatím, vetou „Ďakujem, že si.“ Neexistuje žiadna DNA, ktorá by zabránila tomu, aby z dieťaťa vyrástol dobrý človek. Záleží na tom, kto ho vychová, nie na tom, čo má zapísané v génoch.
Možno ho stretne zlá partia. Ale stretne ju každé dieťa. Vaše, naše, cudzie. Výchova je lotéria, ale láska je kompas. A nie je rodič ten, kto dieťa spraví, ale ten, kto ho vychová.
A ak sa ešte stále bojíte pigmentu, nezabudnite: to dieťa vás večer objíme. Suseda nie.
Ak nad adopciou uvažujete neváhajte. Ak nie, je to v poriadku. Ale zamyslite sa.
A ak ste si už adoptovali klobúk dolu. Ste frajeri. Viac než slová. Viac než medaily.
Máte srdce. Charakter. Ticho robíte svet lepším.
A vy, deti, ktoré ešte stále čakáte...
Nie ste menej. Ste len zatiaľ neobjavené poklady.
A ak o vás dnes nikto nehovorí, ja budem.
Lebo stojím pri vás. A viem, že si zaslúžite viac než len ticho systému!!!
